Domnienky – mali by sme im veriť?

Už len zo samotného slova domnienka vyplýva, že sa o niečom len domnievame. Ak sa o niečom len domnievame, kto povedal, že je to pravda? Naša myseľ je neuveriteľná, dokážeme si vytvoriť to, že je niečo reálne, aj len z kúskov neucelených informácii. Z niečoho, čo vlastne celkovo dokopy ani vôbec nemusí súvisieť, no tie naše domnienky vyplnia všetky prázdne miesta. Pekne si to podopĺňame, urobíme si ten príbeh okolo toho tak, ako nám dáva zmysel, a absolútne sa o ňom presvedčíme. Sme ochotní zaň bojovať. Sme ochotní robiť veľmi veľa vecí, ktoré idú proti nám, alebo proti niekomu, s kým to súvisí. A to len preto, že predpokladáme, že si vytvárame domnienky a rôzne ilúzie o daných situáciách alebo o tom, čo sa vlastne deje.

Domnienky

No kde je v skutočnosti pravda?

Tá je všade okolo nás. A len na to, aby sme ju vedeli uchopiť naozaj, tú čistú skutočnú pravdu, by sme museli poznať toľko faktorov, toľko pohľadov, všetko vedieť pospájať a pochopiť, čo nie je reálne. Takže je jednoduchšie si vytvoriť domnienky. Len tento pohľad je nám neprospešný z dôvodu toho, že nám najviac ubližuje. A nielen nám, ale aj toho, koho sa tie domnienky týkajú. Pretože namiesto toho, aby sme sa spýtali, ako to má ten druhý, čo sa vlastne deje, a dôverovali tomu, čo nám hovorí, tak my sme schopní uveriť skôr našim domnienkam, ako keď nám to tá druhá strana vysvetlí. Je nevyhnutné sa začať učiť dôverovať, začať vnímať a nebyť presvedčení len o svojej pravde, pretože naša pravda je vždy len náš pohľad. Podľa toho, koľko strán vstupuje k tej danej veci, toľko je tam pohľadov. Čím ich je viac, tým je to náročnejšie.

Nedôvera voči partnerovi nám dokáže vyprodukovať chaos v hlave…

Zamerajme sa hlavne na partnerstvo. V partnerstve predpoklady a domnienky dokážu veľmi narušiť vzťah, niekedy ho dokonca zničiť. Stačí, že žena príde domov neskôr, ako obvykle chodí, a nemá na to reálny dôvod.

Na otázku, kde bola, to zahovorí, a my sme schopní si vytvoriť domnienky, že určite s niekým bola, pretože nám to nechce povedať, že nám klame a že určite za tým niečo vážne bude. A už si vytvárame celý príbeh okolo toho. No v skutočnosti sa napríklad len blížia naše narodeniny a ona bola vyberať darček, alebo chystať nejaké prekvapenie a nechcela to povedať. Táto nedôvera voči partnerovi, že má dôvod niektoré veci nevypovedať, nám dokáže vyprodukovať taký chaos v hlave a z dobrého zámeru sa môže vykľuť prinajhoršom rozpad vzťahu.

Mohlo by vás zaujímať

Čo je pravda?… alebo na čom naozaj záleží?

Prezidentské voľby, šport, kauzy, …. všimli ste si, že pri týchto témach sú zrazu takmer všetci odborníci na danú oblasť a zároveň všetky svoje názory … Čítaj ďaľej

A prečo? Pretože nevieme dôverovať. Pretože veríme našej hlave konštrukciám, ktoré si v nej vytvárame, viac ako tomu, čo je pravda. Nekomunikujeme, nevieme, ako komunikovať. Nevieme sa otvorene spýtať a dôverovať tomu, čo nám ten druhý hovorí. A keď sa aj spýtame a on nám odpovie, mnohokrát to prepíšeme svojimi domnienkami, vysvetlíme si to po svojom namiesto toho, aby sme sa opýtali, aby sme komunikovali, že sme to nepochopili, alebo že tomu úplne nerozumieme. A dokonca sme schopní to následne prezentovať  ako niečo, čo ten druhý povedal alebo vyjadril. Pri tom to vôbec nemusí byť pravda. Týmto spôsobujeme bolesť nie len sebe, ale aj partnerovi.

Už len zamyslenie sa nad tým, že všetko, čo si vytvárame a projektujeme, nemusí byť pravda, nám dokáže dosť výrazne pomôcť. Vždy, keď si myslíme, že vieme niečo naisto, skúsme sa naozaj spýtať svojho partnera, ako to vníma a porovnajme si to s tým, čo sme si mysleli. Verím tomu, že ak by sme to všetci začali robiť, boli by sme veľmi prekvapení, ako sa zakaždým mýlime.

Pretože nič nie je tak, ako to vyzerá…

Prečo je to tak? Je to hlavne kvôli tomu, akú silu dávame vlastnej mysli. Nepočúvame svoje telo, nepočúvame svoje zmysly, a ak si myslíme, že počúvame, ibaže nie vždy počúvame presne to správne, čo by sme mali. V tejto spoločnosti je stále prisudzovaná veľká dôležitosť nášmu mozgu, nášmu vedomiu. Búchame sa do hrude, akí sme dôležití a najvyspelejší na tejto zemi, pretože sme si vedomí samých seba. Pretože dokážeme vynaliezať a objavovať. Keď sa však pozrieme napríklad na vedu – mnoho teóriií bolo jasných, a boli nám prezentované ako pravdivé, všetci sme sa ich učili na školách mnoho rokov. A momentálne sa zistilo, že už neplatia, že pravda je úplne niekde inde.

Mysleli sme si, a niektorí si stále myslia, že nás naša myseľ ovláda, naše ego nás ovláda, no v skutočnosti sme sa len zbavovali zodpovednosti za naše myšlienky, činy a za svoj život. Je predsa jednoduchšie sa vyhovoriť, že tieto myšlienky sa nám „dejú“, že všetko v živote sa nám deje. No je potrebné si priznať, že v skutočnosti si my sami vytvárame svoj život presne taký, ako ho žijeme. A práve domnienky sú veľmi silný nástoj, ktorý nám pomáha byť v presvedčení, že všetko toto sa nám deje. Tak isto ako očakávanie, porovnávanie, odsudzovanie, a rôzne ďalšie veľmi negatívne veci, ktoré si vytárame.

Čo s tým?

Ako sme už povedali – vnímať sa, vnímať, čo si myslíme a pýtať sa, či je to naozaj pravda. Pýtať sa samých seba: Môže to byť pravda? Alebo je tam náznak toho, že by nemusela…? Mnohokrát si povieme – samozrejme, je to absolútna pravda, lebo nám všetko dáva zmysel, logiku. Z tých informácií, ktoré máme, pokojne môže.

Otázka je, či máme všetky podstatné informácie. Určite sa nám každému mnohokrát stalo, že sme boli o niečom presvedčení a potom sme sa zrazu dostali k informácii, ktorá bola taká kľúčová, že zrazu absolútne zmenila náš pohľad. Tak potom teda, v čom si môžeme byť naozaj istí? Je to vôbec možné, aby sme si boli niečím istí? Je to na zamyslenie každého jedného z nás a takisto je na zamyslenie, čo s tým spravíme. No je to práca navyše, je to niečo, kde si musíme uvedomovať samého seba, svoje domnienky, svoje myšlienky, uvedomovať si svoje očakávania a všetko, čo si vytvárame. A chce sa nám to? To je tá správna otázka.

Ak chceme žiť šťastnejší a naplnenejší a spokojnejší život, tak by sa nám malo chcieť. Ak sa nám nechce, je to v poriadku. Nikto nemusí. Je to každého slobodná voľba. Ale potom v podstate stráca právo sťažovať sa na tento život, na to, čo sa mu deje. Tak sa zamyslime, či nie sme práve tí, ktorí sa potrebujú sťažovať, ale nie sme ochotní s tým absolútne nič urobiť. 

Miroslav Haranta

Miroslav Haranta

Je terapeut, lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pracuje s nimi najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.

Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje unikátne workshopy psychologickej typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – ENNEAGRAM, ktorý prináša zlepšenie  vzťahov, pohľad na zmysel života, seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.

V rámci firemného koučingu školí a prednáša na témy ako vedomá komunikácia, komunikačné  a manažérske zručnosti, hodnoty, vzťahy, práca s emóciami a emocionálnou inteligenciou, cielená motivácia, rast, otvorenie sa vlastnému potenciálu a ďalšie.

Zo svojich terapeutických a vlastných životných skúseností napísal knihu s názvom “Olívia, časť prvá” – o žene, jej vnútornom a myšlienkovom a emočnom prežívaní života. O limitoch, bolestiach, strachoch, či fóbiách, ktoré nám v živote tak veľmi ubližujú. Touto knihou pomáha čitateľovi odhaliť skryté nespracované spomienky a emócie.

Niekedy sa vás dotkne tak hlboko, že reakcia na knihu alebo postavu vyvolá hnev, odpor, odsúdenie. No v skutočnosti sa len dotkla nejakého ublíženia alebo problému, ktoré si držíte v sebe a nechcete priznať. Jediná možnosť, ako odhaliť, prečo sme mali takú reakciu, je pozrieť sa dostatočne hlboko do seba a odhaliť, prečo sa nás to dotklo a čo vyvolalo takú reakciu. Mnohokrát budete prekvapení, čo objavíte.

www.haranta.sk