Dovoľme našim deťom, aby boli deťmi

Deti – aby boli deťmi

V poslednej dobe stále viacerí z nás (ľudí) začínajú na sebe pracovať a začíname si uvedomovať, o čom je náš život. Hľadáme odpovede na to, kam smerujeme, objavujeme pocity a zažívame život spôsobom, o akom sme ani netušili, že je možný.

aby boli deťmi

Tieto uvedomenia a zmeny mnohokrát začíname prenášať aj na svoje deti. Ako keby sme už chceli, aby naše deti už teraz v tejto chvíli boli na úrovni nejakých mudrcov. Ako keby sme chceli, aby už žili vedomý život. Nech sa predsa vyhnú chybám, ktoré sme my robili. No tým, že im nedovolíme robiť ich vlastné chyby – aby boli deťmi, tým, že im nedovolíme žiť svoj život naplno, rozhodovať o tom, čo sa im páči, tak ich uberáme o ich vlastné zážitky. Nepoučia sa z vlastných chýb a ostáva im len dôverovať, že to, čo hovoríme, naozaj tak aj je.

Budú sa učiť predovšetkým z toho, čo vidia u nás…

Napríklad, ak im nedovolíme niekedy presedieť celé dni pri televízore, tablete, telefóne – pritom veľa z nás to mnohokrát robilo alebo robí – ako si majú uvedomiť, alebo ako majú sami zistiť, že je to naozaj stratený čas? Stále zabúdame, že je to ich stratený čas, ktorý sa oni rozhodli stratiť. Ak to sami nezažijú, ak si to nevyskúšajú, zbytočne im budeme o tom rozprávať. Najmä ak nás vidia stále s mobilom v ruke alebo pred televízorom. Mnoho ľudí bude teraz proti tomuto tvrdeniu, pretože my predsa vieme všetko lepšie a potrebujeme deti vychovávať. No stále zabúdame, že my ich nevlastníme. My sme ich podpora a sprievodcovia. A budú sa učiť predovšetkým z toho, čo vidia u nás. Ak my nevieme, ako prejaviť emócie, nebudú to vedieť ani naše deti, a možno práve tento únik potrebujú. 

Nedávame im priestor

Mnoho dnešných detí má problém s tým, že nevie, ako zlyhať, nevie urobiť chybu, pretože tak ich vedieme. Nedávame im na to priestor. Nedávame im možnosť, pretože všetko robíme za nich alebo ich vedieme takým spôsobom, že sa nemôžu sami rozhodnúť, čo by chceli. Nemôžu si nespraviť domácu úlohu, nemôžu sa nenachystať do školy, len aby náhodou nedostali poznámku. „Veď to je vizitka rodiča….“ Vizitka rodiča je, aké bude to dieťa človek a formuje sa hlavne tým, čo vidí doma. Je síce pekné, že sa hráme na dobré známky, no to, či vie naše dieťa žiť, nás nezaujíma. 

Prečo to nenecháme na nich?

Všetka táto naša „výchova“ a správanie vedie k tomu, že naše deti nikdy nepocítia zodpovednosť za svoje rozhodnutia. A ten problém je ešte väčší – tak veľmi dbáme na to, aby mali dobré známky, aby sa v budúcnosti uplatnili, ale uplatnili v čom? V tom, čo si my myslíme, že je pre ne správne? Prečo to nenecháme na nich? Prečo nie sme pre ne naozaj tou podporou a nedávame dôveru naplno svojim deťom, že sa dostanú presne tam, kam sa majú dostať vo svojom živote? Skúsme sa pozrieť na seba a aké sme mali my detstvo. Ako sme žili, akým spôsobom sme žili a kam sme sa dostali. Naozaj všetko to, čo sme mali v detstve, bolo také zlé, že teraz musíme naše deti pred tým chrániť? Pozrime sa na tých úspešných ľudí okolo nás. Mnohí z nich nemajú dokončené školy a naučili sa tvoriť, naučili sa vynaliezať, hľadať spôsob, hľadať cestu. Naučili sa nezastaviť sa pred každou prekážkou. Naučili sa, ako ju zdolať.

Mnoho ľudí, ktorí sú momentálne dospelí, neprežili svoje detstvo poriadne

No ak my chceme, aby naše deti boli naozaj na úrovni mudrcov, tak kedy budú deťmi? Jeden z veľkých problémov, ktorý má táto spoločnosť, je, že mnoho z ľudí, ktorí sú momentálne dospelí, neprežili svoje detstvo poriadne. Nedostali v detstve to, čo mali, a nemali možnosť byť deťmi. Tým, že nemali možnosť byť deťmi, tak teraz ako dospelí zlyhávajú. Ich mozog nie je dostatočne vyvinutý do takej úrovne, aby sa správali ako dospelí, a tam nastáva mnoho problémov. Príklady takého  detského správania v dospelom veku sú najmä: neustále sa sťažovanie na všetko, záchvaty hnevu, nezáujem o ostatných, ohováranie, častá zmena zamestnania, nevedia vydržať pri jednom projekte, nevedia prijať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, nevedia sa rozhodnúť a ďalšie. Ak takýto človek má deti a stále sa správa ako dieťa, mnohokrát to dieťa prevezme rolu dospelého. A zase nie je dieťaťom, a podobné vzorce sa u neho vytvoria, aj keď bude dospelé. Skúsme byť dospelí. Skúsme naozaj spracovať svoje detstvo. Prijať veci, ktoré sme nedostali v detstve do svojho života, aby sme sa mohli posunúť na vyššiu úroveň. Byť dospelí pre naše deti a dovoliť im – byť deťmi. Dať im všetko, čo deti potrebujú. Dať im možnosť naozaj žiť svoj život sami pre seba tak, ako chcú, aby sa vyvinuli na dospelých. Aby mali vysporiadané detstvo a boli spokojné samy so sebou a  mohli napredovať. Ten čas príde, keď sa ich mozog bude vyvíjať z dospelého na mudrca, ale nechcime to od nich teraz. Neberme im ich detstvo. Dovoľme im byť bláznivými, užívať si detstvo, robiť chyby, zlyhávať a napredovať  ich prirodzeným vývojom a rýchlosťou, ako oni chcú a potrebujú. Nie tak, ako si my myslíme, že to má byť.

Začnime žiť život sami pre seba, taký, aký máme…

Niektorí si dokonca na deťoch kompenzujeme to, čo sme my nemali a nebolo nám umožnené mať ako deťom. A teraz to dávame svojim deťom, tlačíme ich do toho… v dobrej viere, že aj oni predsa po tom musia túžiť, keď sme to my chceli. Nekompenzujme si na nich to, čo sme my nemali. Dovoľme aj im prežiť detstvo, dovoľme aj im sa popáliť, dovoľme im žiť svoj život, pretože je ich, nie je náš. A my začnime žiť život sami pre seba, taký, ako máme, pretože to, čo robí náš život našim, je len náš čas na tejto zemi. Sú to naše učenia a ak nie sme spokojní s naším životom, tak s tým niečo urobme, namiesto toho, aby sme si to kompenzovali na našich deťoch. Pretože tie nám nevrátia náš čas. Nevrátia nám to, čo nám chýba, ale môžeme s tým začať niečo robiť a môžeme to zmeniť. Je to len na nás.