Pomáhame alebo zachraňujeme?

Zachraňovanie ešte nikomu nepomohlo, aj keď to tak na prvý pohľad môže vyzerať.

Môžeme mať pocit, že ten druhý to sám nezvládne. My to predsa vieme lepšie, my vieme ako na to, my sme tí, ktorí by mali zachraňovať. A k tomu všetkému sa budeme cítiť dobre, pretože sme potrební, užitoční a dôležití. No v skutočnosti, ak niekoho zachraňujeme, tak mu nedávame možnosť prežiť jeho vlastné skúšky. Zvládnuť to, čo je preňho dôležité sa naučiť. V podstate ho „uchránime“ od nejakého problému, aj keď práve ten problém by ho možno vymrštil niekam dopredu. Ukázal mu niečo, čo potreboval vidieť, poučil sa z toho a posunul sa ďalej vo svojom živote.

Pomáhame

Niekedy je veľmi  ťažké rozoznať, kedy zachraňujeme a kedy pomáhame…

Niekedy sa nám to dokonca môže zdať byť sebecké, len tak sa pozerať a neurobiť nič, lebo my vieme, čím si prechádza, lebo my už to poznáme. Prečo by si tým musel niekto prejsť, keď tým skúškam môžeme zabrániť? No skúsme si spomenúť na to, aké to bolo, keď sme to ešte nevedeli. Čo keby niekto prišiel, a zobral nám tú možnosť sa to naučiť. Boli by sme radi? Alebo sme radi, že sme sa to naučili?

Niekedy je veľmi ťažké rozoznať, kedy zachraňujeme a kedy pomáhame. Základný rozdiel je v tom, že o pomoc nás štandardne niekto požiada, a my by sme mali vyhodnotiť, či je to aj v našom záujme pomôcť dotyčnému a tak isto, či je to aj v jeho záujme. Tým, že to nie je náš život, ale život niekoho iného, tak môžeme mať lepší nadhľad nad situáciou, ktorá sa mu deje a môžeme poskytnúť aj iný pohľad. Práve ten iný pohľad je dôležitý na to, aby človek mal možnosť pochopiť, že práve to je jeho skúška a to je jedna z vecí, ktoré musí zvládnuť on sám.

Učia sa vážiť si seba samých za to, že to dokázali

Príklad – ak zachraňujeme celý čas naše deti, aby sa mali dobre, aby mali všetkého dostatok a ďaleko viac ako potrebujú – ak im k osemnástym narodeninám kúpime nové auto, tak sa ťažko naučia hodnote peňazí a čo to je zarobiť si na vlastné auto. Ten pocit z toho, že si ho kúpia sami, ten pocit toho, že si ho musia platiť, ale je ich vlastné, je to niečo, čo si oni odrobili, čo si zaslúžili. Tým sa učia zodpovednosti, vážiť si seba samých za to, že to dokázali, vážiť si ostatných a všetko, čo majú. Keď im ho len tak dáme, uberieme ich o tieto možnosti sa to učiť.

Oni sa cítia dobre, my sa cítime dobre, no všetko je to povrchové…

Inokedy sa sami môžeme cítiť tak, že potrebujeme byť zachránení. No keď sa cez to dostaneme, cez všetky tie situácie, cez všetko, prečo sa nám to deje, tak nakoniec z toho vyjdeme ďaleko silnejší. Pravdepodobne si povieme, že sme radi, že nikto neprišiel a nezachránil nás. Prečo to potom robíme druhým a nedovolíme im, aby aj oni mohli byť na seba hrdí za to, že to dokázali?

Taktiež to môžeme používať ako manipuláciu okolia. A to tým, že sa začíname hrať na to chudiatko, na tú obeť, ktorá potrebuje byť zachránená a to je už úplne iná úroveň. Potom sa cítime zle a v podstate si môžeme za to sami, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. Potreba pozornosti, potreba toho, aby nás niekto zachraňoval, aby sme dávali možnosť tým, ktorí chcú zachraňovať… Oni sa cítia dobre, my sa cítime dobre, no v skutočnosti sa nikto necíti dobre, je to všetko povrchové.

Je jednoduchšie začať zachraňovať ostatných…

Pretože ten, čo zachraňuje, má väčšinou z mojej skúsenosti jeden hlavný problém. A ten je, že sa nechce pozrieť na svoj život, nechce riešiť sám seba, nechce vidieť, čo sa mu deje vo svojom živote a vyhýba sa tomu. Tak je jednoduchšie začať zachraňovať ostatných, prevziať zodpovednosť za iných  na svoje plecia a svoju vlastnú zodpovednosť odhodiť niekde nabok. Pokiaľ sa budeme tváriť, že je prvoradé zachrániť ostatných a pomôcť im, pretože to je naša úloha, v skutočnosti sa ďaleko nedostane, ak sa nezačneme pozerať sami na seba a na svoj vlastný život. Na to, kým sme, čo naozaj chceme my v živote a čo sa nám deje v živote. Keď si to začneme všímať a uvedomovať, tak zistíme, že už možno tá potreba niekoho zachraňovať tu nie je. Pretože už nemusíme utekať sami pred sebou, pred tým, čo cítime a čo sa nám deje. No ak sme na tej druhej strane, že my sme tí, ktorí hľadáme stále toho záchrancu, tak sa treba pozrieť na to, prečo sme v tej obeti. Prečo máme tú potrebu, aby nás niekto zachraňoval, kto sme bez tej záchrany, bez tej pomoci.

Naozaj sme takí slabí, že to nedokážeme zvládnuť?

Alebo je to teda len nejaká hra, aby sme niečo získali a opäť, aby sme nemuseli riešiť samých seba, pretože zhodíme zodpovednosť na niekoho, kto si ju veľmi rád preberie a chce nás zachrániť?

V každej situácii by sme si mali uvedomiť, či sme naozaj sami sebou a preberáme zodpovednosť sami za seba alebo sa hráme na záchrancu alebo obeť. Ak si to dokážeme uvedomiť a tie hry okolo toho zastaviť, začneme žiť plnohodnotnejší život a viac si uvedomovať všetko okolo nás a to, čo sa nám naozaj deje.

miroslav@haranta.sk

Autor: Miroslav Haranta www.haranta.sk

Miroslav Haranta

Miroslav Haranta
Miroslav Haranta

Je terapeut, lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pracuje s nimi najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.

Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje unikátne workshopy psychologickej typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – ENNEAGRAM, ktorý prináša zlepšenie  vzťahov, pohľad na zmysel života, seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.

V rámci firemného koučingu školí a prednáša na témy ako vedomá komunikácia, komunikačné  a manažérske zručnosti, hodnoty, vzťahy, práca s emóciami a emocionálnou inteligenciou, cielená motivácia, rast, otvorenie sa vlastnému potenciálu a ďalšie.

Zo svojich terapeutických a vlastných životných skúseností napísal knihu s názvom “Olívia, časť prvá” – o žene, jej vnútornom a myšlienkovom a emočnom prežívaní života. O limitoch, bolestiach, strachoch, či fóbiách, ktoré nám v živote tak veľmi ubližujú. Touto knihou pomáha čitateľovi odhaliť skryté nespracované spomienky a emócie.

Niekedy sa vás dotkne tak hlboko, že reakcia na knihu alebo postavu vyvolá hnev, odpor, odsúdenie. No v skutočnosti sa len dotkla nejakého ublíženia alebo problému, ktoré si držíte v sebe a nechcete priznať. Jediná možnosť, ako odhaliť, prečo sme mali takú reakciu, je pozrieť sa dostatočne hlboko do seba a odhaliť, prečo sa nás to dotklo a čo vyvolalo takú reakciu. Mnohokrát budete prekvapení, čo objavíte.

www.haranta.sk