Niektorí z nás majú tendenciu všetko zo seba vychrliť a ideálne zhodiť vinu alebo zodpovednosť na niekoho iného. Je to tá ľahšia cesta. No je správna?
Iní sa zase stiahnu do seba a mlčia. Pozorujú, mnohokrát potláčajú sami seba a trpia. Je táto cesta tá správna? Ani jedna nie je správna. Obe ubližujú a v ani jednej si neuvedomujeme svoju vlastnú zodpovednosť bez jej zhadzovania na niekoho iného alebo jej preberania si ju na seba, aj za ostatných. Či už sa jedná o partnerstvo alebo o akúkoľvek inú interakciu.
Čo je potom správne? Ako sa zachovať?
Presný návod nie je možné dať. Každý z nás je iný a každá situácia je iná. No to, čo môžeme spraviť, je, že si začneme upratovať v sebe. Začneme si uvedomovať dôsledky nášho správania a prijmeme zodpovednosť za toto správanie.
Pokiaľ zvykneme zaútočiť a všetko odhodiť od seba, tak je potrebné učiť sa zastaviť predtým, ako niečo povieme. Presne v tom momente, keď pocítime, že toto nezvládame a nechceme sa tak cítiť a chceme tú bolesť alebo iný pocit prehodiť na niekoho iného. Pričom je jedno, či je to z toho, aby trpel s nami a pocítil, čo nám spôsobil, alebo z toho, aby sme to my prestali cítiť. V tom zastavení si treba uvedomiť, čo sa práve stalo a prečo sa nás to dotklo. Prečo nás to zabolelo? A komunikovať nie formou útoku a výčitiek, ale formou zdieľania. Ako sa v tom cítime, čo sa nás dotklo a ako sme to pochopili. Budeme prekvapení, ako často zistíme, že to bolo len z nedorozumenia, po tom, ako nám to bude vysvetlené, ako to bolo myslené.
Prečo sa nás to dotklo, keď to tak zabolelo?
No ak to v sebe potláčame, uzatvárame sa pred ľuďmi a sami pred sebou a trpíme. Začneme mať pocit, že všetko okolo nás je proti nám a život bude strácať zmysel. Postupne sa môžeme dopracovať až k rôznym formám depresie. Teda tak to budeme cítiť. No mnohokrát je to len nesprávne pomenovanie pre stav, kde je toho v nás potlačeného toľko, že sme preexponovaní pocitmi. Je dôležité dovoliť si vyjadriť svoje pocity a tak, ako aj v predošlom príklade – začať sa pýtať, čoho v nás sa to dotklo a prečo sa nás to dotklo, keď to tak zabolelo. A komunikovať to, aby sme zistili, či to tak naozaj bolo. Výsledok bude veľmi podobný, pretože málokedy nám chce niekto blízky úmyselne ublížiť.
Väčšina ublížení je z nedorozumenia a z domýšľania si a namiesto toho, aby sme komunikovali a povedali, ako sme to pochopili alebo, že nerozumieme. Tak radšej zaútočíme, alebo sa stiahneme do seba, čím vytvárame ublíženie. Čo ak by sme radšej začali komunikovať a ublíženie zamenili za láskavosť a pochopenie? Ako asi by sa zmenili naše vzťahy? Potom je tu druhá rovina a tá je, že ak o niečom vieme alebo niečo vnímame, máme to povedať?
Nemôžeme vidieť do vzťahu iných..
Prvá otázka, ktorú by sme si mali položiť, je, či povedaním ublížime alebo pomôžeme. Je to pravda, ktorá plynie z nás a týka sa nás a danej osoby. Alebo je to niečo, čo sa nás netýka, prípadne sme o tom len počuli? V prvom prípade by sme mali byť pravdiví, pretože len tak sa vzťah môže niekam posunúť. A to aj v prípade, že by to znamenalo zánik vzťahu. Pretože koniec je vždy len nový začiatok a to prináša nové výzvy a posun vpred. Stagnácia a dúfanie, že sa niečo zmení, nám časom prinesú len utrpenie a bolesť. V druhom prípade, keďže sa nás to netýka, nemali by sme do toho zasahovať. Hlavne nie, ak to danej osobe ublíži. A ak ide o partnerstvo tej danej osoby, tak sa to veľmi rýchlo môže otočiť proti nám. Pretože nemôžeme vidieť do vzťahu iných, môžeme si len myslieť, že vidíme. No pravda je, že každý môže skutočne vidieť len do seba a aj na tom treba pracovať, keďže máme každý mnoho limitov a presvedčení, ktoré nám to nedovoľujú.
Autor: Miroslav Haranta www.haranta.sk
Miroslav Haranta
Je terapeut, lektor a spisovateľ. Pracuje s klientmi na ich osobnom rozvoji a objavovaní samých seba, liečbe chorôb, strachov, odstraňovaní tráum a bolestí. Aby boli zmeny trvalé, pracuje s nimi najmä cez ich podvedomie, kde ich rôznymi nástrojmi zbavuje starých negatívnych a častokrát hlbokých presvedčení. Venuje sa problematike ženskej zraniteľnosti, vzťahov, výchove detí, ako viesť šťastný a naplnený život.
Prednáša na univerzitách, školách a konferenciách. Organizuje unikátne workshopy psychologickej typológie osobnosti pre širokú aj odbornú verejnosť – ENNEAGRAM, ktorý prináša zlepšenie vzťahov, pohľad na zmysel života, seba, porozumenie a naplnený život. Je certifikovaným lektorom pre výučbu terapeutickej metódy ThetaHealing© na Slovensku aj v zahraničí.
V rámci firemného koučingu školí a prednáša na témy ako vedomá komunikácia, komunikačné a manažérske zručnosti, hodnoty, vzťahy, práca s emóciami a emocionálnou inteligenciou, cielená motivácia, rast, otvorenie sa vlastnému potenciálu a ďalšie.
Zo svojich terapeutických a vlastných životných skúseností napísal knihu s názvom “Olívia, časť prvá” – o žene, jej vnútornom a myšlienkovom a emočnom prežívaní života. O limitoch, bolestiach, strachoch, či fóbiách, ktoré nám v živote tak veľmi ubližujú. Touto knihou pomáha čitateľovi odhaliť skryté nespracované spomienky a emócie.
Niekedy sa vás dotkne tak hlboko, že reakcia na knihu alebo postavu vyvolá hnev, odpor, odsúdenie. No v skutočnosti sa len dotkla nejakého ublíženia alebo problému, ktoré si držíte v sebe a nechcete priznať. Jediná možnosť, ako odhaliť, prečo sme mali takú reakciu, je pozrieť sa dostatočne hlboko do seba a odhaliť, prečo sa nás to dotklo a čo vyvolalo takú reakciu. Mnohokrát budete prekvapení, čo objavíte.
