Rozhovor zo života spisovateľa
Ľuba Olacha netreba špeciálne predstavovať, milovníci historických románov ho poznajú vďaka jeho knihám z prostredia vysokej politiky, justície a kriminalistiky. Po prvotine Nádenník pera vo francúzskych službách pribudli Posledné varovanie, Žraloci, Lobista, Rozhovory za oponou, Politik, Prezident, Vavro Šrobár, Advokát, Prezidentka a jeho poslednou knihou je Guvernér Karvaš. Vydal zbierky básní Keď zomriem tak nech…!, Pri víne s bohémami, Kaviarenská poézia Ľuba Olacha, Na Paríž nepozerám zhora, v nemčine vyšla knižka Weine und Frauen. V novembri prichádza na pulty kníhkupectiev nový historický román Osuský – zabudnutý diplomat.
Jeseň je tu v celej svojej kráse. Na niekoho pôsobí možno depresívne, iní milujú jej pestrosť a hravosť, ktorú nám ponúka. Ku ktorej skupine patríte vy?
Skôr k prvej. Mám rád slnečné dni, vylihovanie pri vode, nabíja ma to energiou. Rád cestujem, spoznávam nových ľudí, nové zákutia. Keď je vonku sychravo a prší, väčšinou som doma, čítam knihu, počúvam hudbu. A, samozrejme, píšem.
Aké žánre čítate? Máte svojich obľúbených autorov?
Rád čítam historické a životopisné romány. Z nich sa človek dozvie, ako to voľakedy fungovalo, ako sa v tej-ktorej dobe žilo. Keď som pri tých životopisných románoch, tak mi napadlo, že keď som bol prvý raz v Paríži a chodil som po Montmartri, tak som sa cítil skoro ako doma. Tie ulice sa stále volali rovnako ako v románoch, z ktorých som sa veľa dozvedel o životoch Lautreca, Utrilla, Degasa, Pissara… Medzi mojich obľúbených autorov patria Edward Rutherfurd, KenPollett či NoahHarari a z domácich povedzme Anton Hykisch, Ľuboš Jurík, Jozef Leikert.
Kto je pre vás najväčšou inšpiráciou pri písaní?
Je to sám život. To, čo som v živote zažil, videl, skúsil, tiež príroda a moji najbližší.
Rodina patrí medzi prvých poslucháčov a kritikov pre mnohých spisovateľov. Aj vy sa radíte pri písaní so svojimi blízkymi?
Manželka mi vytvára prostredie, aby som sa mohol sústrediť, o nič sa nestarať a venovať sa naplno svojej práci – písaniu. O obsahu kníh hovorím so svojimi deťmi, riešime aj organizačné veci, ako sú krsty kníh, besedy po Slovensku a pod. Teraz je však všetko pozastavené, chýbajú mi rozhovory s čitateľmi, knižné kluby aj stretnutia so žiakmi, s ktorými sme veľa o histórii diskutovali. Som rád, že môžem byť s nimi aspoň vo virtuálnom spojení cez facebookový účet. Syn Ľubomír moje krsty moderuje, a tak si knižku musí aj prečítať. Potom mi povie, či sa mu páčila, a odporučí, čo by som nabudúce mohol napísať lepšie.
Ľubo Olach s manželkou 
Zdroj: archív Ľubo Olacha
Venujete sa písaniu básní aj románov z prostredia vysokej politiky, justície a kriminalistiky. V novembri vyjde vaša najnovšia kniha Osuský – zabudnutý diplomat. Prezradíte o jej hrdinovi viac?
Medzi slovenských velikánov, o ktorých sa takmer nehovorí ani nepíše, patrí aj JUDr. Štefan Osuský. Tento vynikajúci slovenský diplomat sa zaraďuje medzi také „neexistujúce“ osobnosti, ako bol MUDr. Vavro Šrobár či Ing. Imrich Karvaš. Z tohto dôvodu som sa rozhodol napísať o ňom knihu. Nebola to ľahká úloha, pretože jeho práca bola bohatá na činy aj udalosti, ale veľa sa o ňom nenapísalo. Tak ako Vavro Šrobár aj on musel po zákroku uhorského ministra školstva Apponyiho odísť študovať do zahraničia. V jeho prípade do Spojených štátov amerických. To možno bolo pre Slovensko aj šťastie. V Amerike získal vysokoškolské vzdelanie a pohyboval sa prevažne medzi slovenskými krajanmi. Preto sa ho hlasismus až tak nedotkol, ale, samozrejme, bol za vznik Československej republiky, o ktorý sa v nemalej miere aj pričinil. Jeho pôsobenie ako vyslanca Slovenskej ligy v Európe, najmä v Paríži a v Ženeve, bolo mimoriadne úspešné. Pravda, už tu mal prvé nedorozumenia s JUDr. Edvardom Benešom, ktoré potom pretrvávali počas celej jeho diplomatickej kariéry.
Čomu sa v týchto dňoch okrem prezentácie najnovšej knihy venujete?
Ešte tohto roku mi vyjde vo vydavateľstve Perfekt moja šiesta zbierka básní s názvom Tanec so životom. S jej vydaním mám nejaké príjemné starosti a okrem toho píšem nový román, ale o tom až niekedy nabudúce.
Ďakujeme za rozhovor.
