SPÄŤ
Knihy

Hádaj, s kým spíš

Od: Henrieta Karabova 11.2.2019
1 vote, average: 5,00 out of 51 vote, average: 5,00 out of 51 vote, average: 5,00 out of 51 vote, average: 5,00 out of 51 vote, average: 5,00 out of 5 Tento článok ste už hodnotili
Loading...

Hádaj, s kým spíšNapínavý erotický román z pera slovenskej autorky. Šteklivý, pikantný a podľa prvých ohlasov mimoriadne čítavý. Je tu voľné pokračovanie knihy Milovanie s vanilkou – Hádaj, s kým spíš od Petry Hederovej.

 

Po ťažkej havárii sa Marcel konečne prebral z umelého spánku. Jeho vzťah s Lenou, ktorý na dva mesiace nečakane prerušila nehoda na motorke, dostáva novú šancu.

„Milujem ťa a dúfam, že si si po tom nešťastí uvedomil, aký je život krátky a že sa z neho máme tešiť. Nerieš sprostosti, buďme radi, že máme jeden druhého…“

Lenu však trápia  mnohé nevyriešené problémy. Nad Marcelovým zdravotným stavom visia otázniky, ešte stále je ženatý a v jeho blízkosti sa pohybuje doktorka Rút – Marcelova bývalá milenka, ktorá vedela naplniť jeho zvláštne túžby.

Dvojicu prenasledujú tiene minulosti. Lena cestuje za Marcelom, aby mu bola nablízku, a odhaľuje nové prekvapivé skutočnosti z jeho života.
Odradí ju to alebo privrie oči a prijme Marcela takého, aký je?

Petra Hederová opäť analyzuje inakosť v partnerskom spolunažívaní. V knihe Hádaj, s kým spíš bráni právo každej ženy na omyl pri hľadaní ozajstnej lásky. Vždy musíme mať na pamäti, že vzťahy nás posilňujú, posúvajú dopredu, učia nás. Aby sme nerobili v láske kompromisy, aby sme milovali úprimne a naplno…no keď sa nám čosi nepoznáva hneď na začiatku, asi by sme sa nemali do toho púšťať vôbec. Čakať, že sa partner zmení, sa zvyčajne nevypláca…

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Začítajte sa do novinky Hádaj, s kým spíš:

Marcel sa prebral. Nestalo sa to iba tak, odrazu, ako to býva vo filmoch. Neprebudil sa sám od seba, neotvoril oči a nespýtal sa: „Kde som? Čo sa stalo? Kde je Lena?“ Ani si nesadol na okraj postele, nevstal a neodkráčal z nemocničnej izby. Takto to v skutočnosti neprebieha. Marcela zobudil nemocničný personál. Stalo sa to až vtedy, keď si boli lekári istí, že to zvládne a že jeho stav je po operáciách stabilizovaný.
    Celé dva mesiace som netušila, kedy a či vôbec sa preberie. Správy o ňom mi podával Libor, jeho a vlastne už aj môj kamarát. Ten Libor, ktorý nám robil alibi pred Marcelovou ženou. Často sme sa všetci traja stretávali v pardubickom penzióne Birdie, popíjali pivo a zhovárali sa o autách. Po Marcelovej nehode mi Libor občas napísal správu. Stručnú, iba informatívnu. Len aby som vedela, že Marcel žije a že je stále v umelom spánku. Bola som mu za to nesmierne vďačná.
    Tie dva mesiace bez Marcela boli pre mňa utrpením. Keby som nemala deti, možno by som si siahla na život. Po rozvode osamelá, dlho bez vášne a lásky. A keď som ju konečne našla, po Marcelovej havárii som sa znova ocitla v temnej prázdnote pochmúrnych myšlienok a beznádeje. Takto pateticky som označila svoj stav. Keby bol Marcel môj a keby neležal v nemocnici vzdialenej päťsto kilometrov od Bratislavy, aspoň by som ho mohla navštevovať. Pravidelne by som sa mu prihovárala, aj keby mi neodpovedal. Návšteva nemocnice by sa pre mňa stala denným rituálom. Ale takto? Nezostávalo mi nič iné, len čakať na zázrak. Navyše ma zožierala žiarlivosť. Som od neho tak ďaleko a tie dve ženské, jeho zákonitá manželka Xénia a bývalá milenka Rút, žijú v tom istom meste. Môžu ho navštevovať, kedy sa im zachce, a podprahovo naňho vplývať. Čo ak sa preberie a nespozná ma? Čo urobím potom?
Čierne myšlienky som zaháňala prácou, hoci to príliš nepomáhalo. Som projektovou manažérkou v banke a plat naozaj neberiem zadarmo. Pracovných úloh sa každý deň valí neúrekom, na nudu sa sťažovať nemôžem, hoci som zistila,  že nie je nič ubíjajúcejšie, ako keď v práci nemáte do čoho pichnúť. Mne to momentálne nehrozí, ale spomínala som si na časy z predošlých zamestnaní, keď som hodiny nemala čo robiť. Je to oveľa horšie, ako byť vyťažený. Pochopí to iba ten, čo to zažil. Ostatní by vám sladké ničnerobenie ešte závideli.
    Občas som zavolala do tachovskej nemocnice, aby som si overila, že Marcel žije. Liborovi som nechcela otravovať každý deň a bolo dobré mať informáciu o Marcelovom stave aj z iného zdroja. Odkedy Xénia, Marcelova žena, zneužila jeho telefón a v Marcelovo, mene mi napísala, že sa so mnou rozchádza, neverila som nikomu a ničomu. Na sociálnych sieťach sa dá ľahko podvádzať.
    Na krátky čas som nadobudla pocit, že je všetko zbytočné. Ak sa aj Marcel preberie, našej láske odzvonilo. Niektoré veci sa nedajú vrátiť. Mali sme kopu problémov, ešte keď bol zdravý, a nepodarilo sa nám vyriešiť ani jeden. Boli sme od seba vzdialení fyzicky, no čo bolo oveľa horšie, aj mentálne. Marcel bol ženatý, mal dve malé deti. Pochybovala som, že sa rozvedie. Nielen kvôli synovi a dcére, veľkú úlohu hral aj majetok. Xénia si nárokovala na polovicu autoservisu, ktorý vybudoval vlastným úsilím. Navyše bol sadista a masochista v jednom – takzvaný switch. To som vedela od začiatku, hoci ma stále presviedčal, že neobvyklé sexuálne praktiky potrebuje iba raz za čas, na spestrenie. Nebola to pravda. Ukázalo sa, že bežný sex ho nebaví, že sa so mnou nudí a stále potrebuje podnety, ktoré spôsobujú bolesť či poníženie jemu alebo mne. Snažila som sa mu vyhovieť, no iba do tej miery, aby som nešla sama proti sebe. A ďalším vážnym problémom bola vzdialenosť. Žil v Tachove, v západných Čechách, stovky kilometrov od Bratislavy. Neľahká situácia, no ocitla som sa v nej vlastným pričinením. Bola som si vedomá prekážok, už keď sme sa zoznámili na internete, ale zámerne som ich ignorovala. Žiadny problém nezmizne len tak, sám od seba. Na jeho odstránení treba pracovať a to je spravidla zdĺhavý proces.
    Naša láska trvala pol roka. Stretávali sme sa sporadicky v hoteloch, približne v polovici cesty. Pardubice sa stali naším mestom. Malo to byť iba prechodné obdobie, kým sa Marcel nerozvedie a neprenechá riadenie autoservisu niekomu inému. Potom mohol žiť hocikde. U mňa sťahovanie neprichádzalo do úvahy, mám malé deti, ktoré sú po rozvode v striedavej starostlivosti. No aj tak sme verili, že to dáme, že naša láska zvíťazí nad všetkými prekážkami. Žiaľ, Marcel mal nehodu na motorke, doplatil na svoju nebezpečnú záľubu. Keď sa odmlčal, dlho som nevedela, čo sa deje. Potom prišla správa, že so mnou končí a vracia sa k rodine. Neskôr som zistila, že to celé zariadila Xénia, ktorá sa ma chcela takto pohodlne zbaviť. No podcenila ma. Vybrala som sa do Tachova, mimochodom, prvý raz v živote, a dozvedela som sa pravdu. Marcela som našla ležať dochrámaného v nemocnici, nikto nevedel, ako skončí. Odišla som do Bratislavy a čakala, ako sa situácia vyvinie.
    Tie dva mesiace trvali celú večnosť. Aby som na Marcela aspoň čiastočne zabudla a aby som sa nezbláznila ustavičným premýšľaním o bezútešnej budúcnosti, dospela som k šialenému nápadu. Na zoznamke som si začala písať s inými motorkármi. Iba tak, bez skutočného záujmu, len aby som zabila ten nekonečný pocit ničoty, ktorý ma zožieral ako krvilačná príšera z krajiny spomienok. Neviem, ako mi mohlo niečo také napadnúť. Chcela som si tým pripomínať Marcela? Alebo ho nebodaj nahradiť niekým iným, podobným?
Neviem, no vtedy sa mi to zdalo ako spásonosná myšlienka. Chlapov s motorkou bolo na internete neúrekom. Napríklad Jochen, Belgičan žijúci v Bratislave, sympatický Talian Andrea v bielom motorkárskom overale značky Dainese či Slováci Andrej a Juraj. Všetci jazdili, i keď skôr rekreačne. Prehodila som s nimi zopár viet, povrchných a prázdnych, bez hlbšieho zmyslu. Neviem, čo som čakala. Dúfala som, že ma niektorý zaujme tak ako Marcel pred šiestimi mesiacmi? Nemožné! Marcelovi sa žiaden nevyrovnal!
    Uvažovala som, akým smerom sa bude uberať môj život. Nie, nepochybovala som o tom, že Marcel sa preberie a že bude relatívne v poriadku. To mi časom potvrdili lekári aj Libor. Prognóza bola dobrá a pacient ešte mladý. Nevedela som si však predstaviť, ako budeme ďalej fungovať. Potrvá ešte niekoľko mesiacov, kým sa môj pretekár dostane do formy. Ktovie, či bude ešte schopný vysadnúť na motorku… Kedy sa vlastne uvidíme? Budem za ním dochádzať do Tachova? Veď to mesto je ako jama levova. Minimálne dvom jeho obyvateľkám ležím v žalúdku. Asi by nebolo príliš rozumné ponevierať sa tam. A čo moje deti? So sebou ich vziať nemôžem. Na to sú ešte primalé a ich otec by s tým určite nesúhlasil. Čím dlhšie som nad tým premýšľala, tým sa mi situácia zdala bezvýchodiskovejšou. Ach, Marcel, prečo sa všetko tak posralo? Toto predsa nemôže byť koniec nášho vzťahu. Nedáva to zmysel!
    Denne som si prezerala naše fotografie. Samozrejme, žiadne spoločné sme nemali. Neviem, prečo sme si nikdy neurobili nijakú spoločnú fotku. V zrkadle sme boli takí krásni! Stokrát som mala chuť odfotiť nás, no mala som dojem, že Marcel nechce. Nerád sa fotil. Keď spomínam fotografie, ktoré som si rada prezerala, mám na mysli tie, ktoré posielal on mne a ja jemu. A potom snímky hotelov a hotelových izieb, selfie z vlakov a staníc, zábery z Marcelovej dielne a sem-tam aj z domu. Púšťala som si piesne, ktoré mi ho pripomínali. Raz mi poslal prezentáciu, na ktorej boli obrázky Álp. Vybrali sa vtedy s kamarátom Petrom do Talianska, sami dvaja. Marcel miloval Taliansko. Na fotografiách boli vyobrazení v rôznych pózach, nikdy však nechýbala motorka. V pozadí hrá pesnička od Adriana Celentana Azurro a potom Il tempo se ne va. Popoludnie je na mňa príliš modré, spieva charizmatický spevák. Pri Tak ide čas som popíjala víno veľkými dúškami z pohára a niekedy priamo z fľaše. Keď alkohol zaúčinkoval, na plné hrdlo som spievala spolu s Adrianom: E intanto il tempo séé ne vááááá e non ti senti più bambííínaaa. A pritom som plakala. Alebo skôr revala ako pološialená zúfalka. Slzy ma štípali v očiach a rozmazávala som si ich po lícach spolu s nekvalitnou vodovzdornou špirálou. Takto som prežila tie dlhé dva mesiace, kým sa Marcel prebral. Nekonečné čakanie na zázrak.
    A potom mi jedného dňa zavolala xantipa. Teda Xénia. Nebolo to zvláštne, že práve ona, Marcelova manželka, sa rozhodla kontaktovať ma?
    V ten deň som sa ponáhľala z práce. Boli asi dve hodiny a vonku hnusná zima, akoby ani nebol november, ale rovno január. Nemrzlo síce, zato fúkal ľadový vietor a ja som ako vždy nemala so sebou šál. Prechádzala som podchodom okolo pouličného huslistu. Muzikant vyhrával clivé melódie. Zvláštne, pomyslela som si, hrá celkom čisto. Možno je to prezlečený virtuóz; o jednom takom kedysi písali v novinách. Postavil sa s husľami do podchodu na Hodžovom námestí, len aby zistil, či niekto ocení jeho muzikantské kvality. Nuž a iste aj preto, aby  sa o ňom novinári zmienili a spropagovali ho. Siahla som do vrecka kabáta, kde som si občas schovala zopár mincí. Hodím mu aspoň euro, zaslúži si. Spríjemňuje okoloidúcim prechod touto temnou, studenou pasážou. Minca cinkla o drobné pohodené v huslistovom puzdre a mne zabzučal v kabelke telefón. Hlasno som zanadávala, kabelka má totiž až tri oddelenia. Zase budem mobil desať minút hľadať, kým ho konečne vylovím. Napočudovanie sa mi to podarilo hneď na prvý raz, akoby aj ten prístroj pochopil, že je dôležité, aby som hovor prijala.

Milan Buno, literárny publicista

womangalérie VŠETKY