Písal sa rok 1998. Významný rok z pohľadu slovenskej politiky. Blížili sa voľby, ktoré mali znamenať pád mečiarizmu a novú cestu pre našu krajinu. Aké však boli mesiace predtým? Čo všetko sa udialo za oponou, za ktorú bežní ľudia nevidia? Aké boli pomery v politike, v médiách?
Rasťo Piško približuje toto obdobie cez pútavý a vtipný príbeh Koniec kankánu. Pretvárka, intrigy, masky. Ľudia mali svoje sny, túžby, lásky, dokonca aj morálne zásady, ktoré sa pokúšali naplniť. No pravidlá novej spoločnosti boli nemilosrdné. Rozbíjali vzťahy, korumpovalo sa, krivili sa charaktery, mnohí museli pristúpiť na zásadné kompromisy. Nastal boj o holú existenciu.
Hlavným hrdinom nového románu Rasťa Piška je Cyril, ktorý sa živil písaním i hovorením. V televízii mal reláciu, do ktorej si pozýval známe osobnosti vrátane politikov a pekne im to tam vedel osladiť…či skôr okoreniť. Neváhal slovne zhodiť ministra, pouťahovať si z neho pre národom. Cyrilova relácia bola sledovaná, žiadaná, vplyvná.
Ale pomery sa menia, politici sa striedajú. Keď si práve užíval kdesi pri mori, prišla mu čudná smska.
Vyhodili nas z televizie. Ak budes mat cas, zavolaj.
Prečítajte si úryvok z novinky Koniec kankánu…akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami a dianím je čisto zámerná:
„Čo keby sme si zavolali tohto?“ spýtal sa minister a pohodil hlavou smerom k televízoru.
Demo Krišiak spozornel. Ten film poznal ešte z detstva. Bol poriadne starý, ale stále mal humor a švih. Televízie ho často vysielali.
„Belmonda?“ spýtal sa neveriacky.
„Aj tú druhú. Tú som chcel vždy pretiahnuť.“
„Claudiu Cardinale?“
„Hej,“ prikývol minister. „Tebe sa nepáči? Alebo si na blondínky?“
Demo sa rozkašľal, whisky mu zabehla v krku.
„Musí mať najmenej šesťdesiat rokov,“ dostal zo seba.
„Belmondo?“ spýtal sa Šaňo bez toho, aby odtrhol oči od obrazovky.
„Ten má určite viac.“
Minister naňho prekvapene pozrel. Potom sa poškrabal po brade. Nohu si opäť prehodil cez koleno.
„Keď už herci, tak poriadni, nie? Týchto pozná celý svet.“
„Musia byť nenormálne drahí.“
„Takí starí a drahí?“ nechápal Šaňo. „Belmondo mal predsa infarkt. Môže byť rád, že si dačo zarobí.“
„Na Západe je to iné. Tam sa platí za meno. Za to, čo človek v živote dokázal.“
Šaňo sa pozrel na svoje rolexky a vstal. Nacvičeným pohybom si napravil kravatu.
„Tak vidíš,“ zasmial sa nasilu. „Tam sa platí za to, čo človek dokázal. A čo dokázali títo naši pajáci? Hrať partizánov a komunistických primárov!“
Šaňo dopil minerálku, znova sa zadíval na film. Bujné poprsie Claudie Cardinale sa naklonilo k Belmondovej tvári. Minister si oblizol pery, hlasno mľaskol.
„Keľo ma?“ prešiel do východniarskeho nárečia. „Šidešac?… I tak by šem ju zrobil, ci Mariju!“
