Život Ernesta Hemingwaya dokazuje, že
trvalá láska neexistuje. Mal množstvo žien a nedokázal sa usadiť. Odovzdať
svoje srdce a oddať sa žene naplno…
O jeho ženách práve vyšiel román Pani Hemingwayová.
A prvé, čo vám pri ňom napadne – byť ženou slávneho spisovateľa nie je nič
úžasné. Žiadna sláva, ani prepych. Museli čeliť jeho náladám, opatrne
našľapovať a predvídať, či práve nebude opitý a koho si zasa privedie
domov. Ani jedna z jeho žien nemala na ružiach ustlané…
Nežná staropanenská Hadley, mondénna
dračica Fife, emancipovaná ambiciózna Martha, starostlivá, obetavá Mary.
Štyri zákonité manželky Ernesta Hemingwaya. Každá iná, a predsa majú niečo
spoločné: nesmiernu lásku k Ernestovi. Znášajú jeho vrtochy, pomáhajú mu
bojovať s démonom depresie, prekonávať útrapy tvorby.
Nie sú to len ženy, tých mal slávny bonviván v živote oveľa viac…
Aj o nich sa Naomi Woodová v knihe Pani Hemingwayová
okrajovo zmieňuje. Nenazeráme len do manželského spolužitia, ale ocitáme sa aj
v bohémskom Paríži dvadsiatych rokov, vo vojnovom Madride, v rezidencii na
Floride, vo vile na predmestí Havany, v odľahlom Ketchume v štáte Idaho, kde
svetoznámy spisovateľ zakončil svoju životnú púť – tam všade nás zavedie
autorka, tam všade hľadá odpoveď na základnú otázku:
Čo núti Hemingwaya uzatvárať stále nové a nové vzťahy, ako to, že nikdy nie je
schopný zaplniť prázdno v srdci, zahnať nepokoj?
Pani Hemingwayová je fikcia, hoci v nej nájdete mnohé skutočné mená, lokality, názvy kníh aj presné roky, kedy sa dané udalosti odohrávali. Autorkou je talentovaná britská spisovateľka Naomi Woodová, ktorá získala titul magisterky v odbore tvorivé písanie. V tejto knihe dokazuje, prečo je taká obľúbená a oceňovaná. Jej farbistý štýl v nás vyvoláva pocit, že tak nejako to naozaj mohlo byť.
Začítajte sa do knihy Pani Hemingwayová:
Antibes, Francúzsko
Jún 1926
Všetko tu robia a` trois, v trojici.
Raňajkujú, plávajú, obedujú, popoludní hrajú bridž, potom večerajú, popíjajú. Vždy
tu zostanú tri podnosy so zvyškami, troje mokrých plaviek, a keď
sa hra náhle bez vysvetlenia preruší, na stole ležia tri kôpky kariet. Kamkoľvek
sa Hadley s Ernestom pohnú, je s nimi tá tretia — žena, ktorá do ich vzťahu
preniká ako nabrúsené ostrie noža do masla. Milenka Hadleinho manžela Fife.
Hadley s Ernestom spávajú na poschodí vo veľkej bielej izbe,
Fife spí dolu v menšej. Vo vile vládne ticho, napätie sa dá krájať.
Keď im priatelia prinesú mydlo a potraviny, rozpačito
postávajú pri plote — majú tých troch vôbec vyrušovať?
Bývajú tu spolu — Hadley, Ernest a Fife. Hoci každému z nich ide táto situácia
na nervy, nikto nechce zatrúbiť na ústup ako prvý
— ani manželka, ani manžel, ani milenka. Takto tu žijú celé týždne ako
vytrvalci, ktorí sa rozhodli krúžiť po tanečnom
parkete až do vysilenia.
Slnko už vyšlo, lúče prenikajú dnu a sfarbujú biele bavlnené plachty domodra.
Ernest spí. Vlasy má rozdelené cestičkou ako cez deň, jeho veľké
telo sladkasto čpie.
Hadley si ho kvôli tomu doberá, vždy keď má náladu. Na opálenej
pokožke okolo očí sa mu vytvorili vejáre vrások. Hadley si ho predstavuje, ako
sa rozhliada z člna, prižmuruje oči a rozmýšľa, kde má zakotviť,
kde budú najlepšie brať ryby.
Je taký neodolateľný, že si už tuším podmanil celý Paríž. Neuveriteľné,
čo všetko si môže dovoliť. Očarí hádam každého, od barmaniek po
nejedného muža. Sú však aj takí, ktorí ho vnímajú cez výkyvy nálad — raz je
krotký ako baránok, inokedy zúrivý ako býk. Nedávno zhodil v Bal Musette
jednému známemu z nosa okuliare, lebo sa mu zdalo, že ho znevážil. Nešetrí ani
najbližších priateľov — vrátane Scotta Fitzgeralda —, hoci sú
starší a úspešnejší.
V chlapoch vyvoláva protichodné pocity, no ženy sú z neho paf, otáčajú sa
za ním, prenasledujú ho pohľadmi. Na máloktorú
jeho čaro nezapôsobí.
Hadley leží, hľadí do plafóna. Trámy rozožral červotoč. Lampy
pôsobia mohutne a ťažko, hoci majú tienidlá z papiera.
Na toaletnom stolíku sa ligocú cudzie flakóny s parfumom. Cez okenice sa
prediera svetlo — dnes bude opäť horúco.
Najradšej by zas bola doma v starom dobrom Paríži, v ich chladnom byte,
kde sa vôňa pečených holubov mieša so zápachom pisoárov z pavlače. Túži po
malej kuchynke a kúpeľni, kde opadáva zvlhnutá omietka, má chuť
dať si na obed vajcia natvrdo pri stolíku,
ktorý je taký úzky, že sa im dotýkajú kolená. Zvláštne, práve tam sa potvrdilo
jej podozrenie. Áno, myslím, že Ernest a Fife sa do seba zahľadeli,
vyslovila vtedy Fifina sestra. Viac nebolo treba.
Veru, Hadley by teraz bola najradšej v Paríži alebo v St. Louis, niekde pod
popolavou oblohou zatiahnutou oceľovosivými mrakmi,
v pľušti — kdekoľvek, len nie v
božskom, slnkom zaliatom Antibes, obmývanom fialkastým morom.
V noci tu s tichým žuchnutím padajú do trávy zrelé pomaranče, ráno bývajú rozpľasnuté,
plné mravcov. Okolo vily silnie zápach. Už teraz, zavčas rána, bzučia muchy a
šuští hmyz.
Hadley vstane, podíde k oknu. Pritisne si čelo na sklo a skúma izbu manželovej
milenky. Fife má zavreté okenice.
Aj ich syn Bumby spí dolu, zotavuje sa z coqueluche, čierneho kašľa,
práve preto sú tu. Priateľka Sara Murphyová im požičala dom, aby v
ňom mohli stráviť karanténu.
Dobrá duša. Ale predovšetkým sa bála, aby Bumby nenakazil ju a jej deti. Hadley
sa prechádza po izbách, dotýka sa jej nádherných vecí a s trpkosťou
si uvedomuje, že jej manželstvo sa rozpadá v požičaných priestoroch inej rodiny.
Milan Buno, literárny publicista