Mikael Blomkvist a Lisbeth Salanderová odhalia ruské trolie farmy.
Minister obrany sa stane obeťou internetových kampaní šíriacich nenávisť.
Ruský prebehlík bude dvojitým agentom.
A bezdomovci zostanú bez hrobu…
Je tu záver severskej série Millennium. Prvé tri knihy napísal Stieg Larsson, no ich vydania sa nedožil. Čitatelia však chceli pokračovanie príbehov hackerky Lisbeth Salanderovej a novinára Mikaela Blomkvista, a tak ďalšie tri pokračovania napísal David Lagercrantz.
Teraz vychádza posledný diel série s názvom Dievča, ktoré musí zomrieť.
V štokholmskom parku zomrie bezdomovec. Na prvý pohľad to vyzerá ako bežné tragické úmrtie, no patologičke Fredrike Nymanovej sa čosi nepozdáva a osloví Mikaela Blomkvista.
Blomkvist sa tak trochu nechcene začne zaujímať o prípad. Bezdomovca opakovane počuli blúzniť o švédskom ministrovi obrany Johannovi Forsellovi. Šlo o čisté bludy, alebo mal žobrák naozaj niečo spoločné s vládou?
Mikael požiada o pomoc Lisbeth
Salanderovú, no tá po pohrebe Holgera Palmgrena vycestovala z krajiny a teraz
akoby sa pod ňou zľahla zem.
Nikto netuší, že odišla do Moskvy, aby si raz a navždy vyrovnala účty so
sestrou Camillou. Už ju nebaví byť korisťou, túži byť predátorom.
Dievča, ktoré musí zomrieť je veľké finále série Millennium z dielne Lagercrantza, plné politických škandálov, mocenskej hry, skúmania DNA, expedícií do Himalájí a dezinformačných internetových kampaní šíriacich nenávisť, ktorých korene siahajú až do ruskej trolej farmy.
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Boris Farkaš:
David
Lagercrantz
je švédsky spisovateľ a novinár. Narodil sa do rodiny literárnej vedkyne a
vydavateľa. Vyštudoval filozofiu a religionistiku, neskôr žurnalistiku.
Debutoval v roku 1997 knihou o výstupe švédskeho dobrodruha Görana Kroppa na
Mount Everest. V žánri krásnej literatúry prerazil kritikmi ospevovanou knihou
Syndafall i Wilmslow (2009) o britskom špiónovi Alanovi Turingovi, ktorý
prelomil nemecký kód Enigma. V roku 2011 publikoval biografiu švédskeho
futbalistu Zlatana Ibrahimoviča Som Zlatan (Jag är Zlatan), ktorá bola
nominovaná na ocenenia Augustpriset a William Hill Sports Book of the Year.
Zaradila sa medzi najväčšie švédske bestsellery posledných rokov a predáva sa v
miliónových nákladoch po celom svete.
Román Dievča, ktoré uviazlo v pavúčej sieti z roku 2015 je voľné pokračovanie trilógie Millennium od Stiega Larssona. Vyslúžil si veľkú pozornosť médií a zaradil sa medzi svetovo najpredávanejšie knihy roka. V pokračovaní série Muž, ktorý hľadal svoj tieň David Lagercrantz ďalej rozvíja príbeh Lisbeth Salanderovej a Mikaela Blomkvista. Dievča, ktoré musí zomrieť je finále jednej z najúspešnejších knižných sérií všetkých čias.
Začítajte sa do krimi Dievča, ktoré musí zomrieť:
V LETE SA V BLOKU ZJAVIL nový bezdomovec. Nik nevedel, ako sa volá, a nikoho to ani nezaujímalo. Mladý pár, ktorý okolo neho chodil každé ráno, ho prezýval šialený trpaslík, čo voči nemu nebolo celkom spravodlivé. Nebol trpaslík v lekárskom zmysle slova. Mal stopäťdesiatštyri centimetrov a súmernú postavu, no bol pomätený. Niekedy z ničoho nič vstal a vrhol sa na okoloidúcich, pričom bľabotal piate cez deviate.
Väčšinu času však presedel na rozloženej škatuli na námestí Mariatorget vedľa fontány so sochou Thora a vtedy v okoloidúcich vzbudzoval rešpekt. So zdvihnutou hlavou a vystretým chrbtom pripomínal upadajúceho náčelníka kmeňa. To bolo jeho posledným zdrojom obživy. Ľudia mu sem-tam hodili nejakú tú mincu alebo bankovku, lebo vycítili jeho niekdajšiu vznešenosť – a nemýlili sa. Kedysi si ho ľudia naozaj vážili.
Tým časom však dávno odzvonilo a čierny fľak na líci pripomínajúci blížiacu sa smrť situáciu nezlepšil. Jediné, čo ho odlišovalo od iných bezdomovcov, bola drahá modrá páperová bunda značky Moncler Aureal. Vyzeral v nej ako ešte väčší čudák. Bola pokrytá vrstvou špiny a zvyškami jedla a okrem toho to bola bunda do arktického podnebia, pričom v Štokholme vrcholilo leto. Nad mestom sa vznášala úmorná horúčava, a keď mužovi po lícach stekali kvapky potu, ľudia zazerali na bundu, akoby im už pri pohľade na ňu ešte viac liezlo teplo na nervy. Odmietal si ju však vyzliecť.
Tento svet už preňho nebol tým správnym miestom. Vyzeral neškodne, no začiatkom augusta z neho sršala istá rozhodnosť a poobede jedenásteho augusta načarbal komplikovaný príbeh na riadkovanú A4, ktorú ešte v ten večer nalepil na autobusovú zastávku Södra station.
Príbeh pripomínal halucinačný opis šialenej búrky. Mladá doktorka Else Sandbergová, ktorá čakala na linku číslo štyri, dešifrovala úvod a všimla si, že sa v ňom spomína nejaký člen vlády. Potom ju trápilo už iba stanovenie autorovej diagnózy. Tipovala by, že trpí paranoidnou schizofréniou.
Keď však o desať minút nastúpila do autobusu, na celú príhodu zabudla, zostal v nej iba nepríjemný pocit. Bolo to ako Kassandrino prekliatie. Nikto mužovi neveril, pretože pravda, ktorú formuloval, bola taká popretkávaná šialenstvom, až bola neuveriteľná. Napriek tomu sa posolstvo nejako muselo dostať do sveta, pretože už na druhé ráno vystúpil z modrého audi mladý muž v bielej košeli a papier strhol.
V noci z piatka na sobotu sa bezdomovec presunul na námestie Norra Bantorget, aby si zaobstaral domácu pálenku. Narazil tam na ďalšieho ožrana, starého robotníka Heikkiho Järvinena z Österbottenu.
„Ahoj, bratku. Už ti vysmädlo?“
Najprv neprichádzala žiadna odpoveď. Potom nasledoval dlhý príhovor, ktorý Heikki považoval za čisté chválenkárstvo a klamstvo a okomentoval ho slovami „debilina“. Vzápätí zbytočne dodal – to sú jeho slová –, že muž vyzeral ako „ting-ťong Číňan“.
„Ja Khamba-chen, nenávidím Čínu,“ zabručal žobrák.
Týmto sa strhlo peklo. Rukou bez prstov vrazil Heikkimu, a hoci to nevyzeralo ako čin profesionálneho alebo vytrénovaného muža, v jeho brutalite bola akási nečakaná autorita. Heikki krvácal z pery a cestou k zastávke metra T-Centralen hrešil po fínsky ako pohan.
Keď sa žobrák znova rozhliadol, bol vo svojej štvrti opitý na mol a bolo mu zle. Z úst mu tiekli sliny, držal sa za hrdlo a čosi mrmlal.
„Hrozne unavený. Musieť nájsť dharamsala a Lhawa, veľmi dobrý Lhawa. Poznať nejaký?“
Nečakal na odpoveď, iba prešiel cez ulicu Ringvägen ako nevybuchnutá munícia, hodil fľašku alkoholu bez etikety na zem a stratil sa v poraste v štvrti Tantolunden. Nikto presne nevie, čo sa stalo, no ráno jemne mrholilo a fúkal severný vietor. O ôsmej vietor stíchol, vyjasnilo sa a muž kľačal opretý o brezu.
Poniže sa chystal polnočný maratón. V štvrti vládla slávnostná atmosféra. Žobrák bol mŕtvy, vo vzduchu sa šírilo vzrušenie a nikoho nezaujímalo, že jeho život bol plný neuveriteľných dobrodružstiev a hrdinských činov, ba ani to, že v živote miloval iba jednu ženu, a aj tá zomrela sama ako prst.
