Strata pamäti je občas vykúpením

Prečo sme sa vlastne rozišli Alice sa preberie na dlážke v posilňovni s veľkou hrčou na hlave. Ako sa tam dostala? A do posilňovne – veď cvičenie vôbec nemá rada. Myslí si, že má dvadsaťdeväť rokov a čaká prvé dieťa so svojím úžasným manželom Nickom. Prichádza šok! Dozvedá sa, že pri páde sa jej z pamäti vymazalo desať rokov života. V skutočnosti je nervózna tridsaťdeväťročná žena, uponáhľaná a vždy perfektne upravená. A najradšej trávi čas náročným posilňovaním, ale aj na poradách školských výborov so ženami, aké kedysi neznášala… Alice nechápe. Kam sa podelo tých desať rokov a ako je možné, že sa jej život tak radikálne zmenil? Prečo ju manžel zrazu nenávidí? A čo také hrozné urobila, že sa s ňou jej milovaná sestra takmer nerozpráva? Najviac ju však znepokojuje, že si absolútne nespomína na svoje tri deti. Začína sa nový príbeh austrálskej autorky Liane Moriartyovej, ktorej pred pár mesiacmi u nás vyšlo Manželovo tajomstvo a očarilo tisíce čitateliek.

Novinka Prečo sme sa vlastne rozišli je podľa reakcií čitateľov i médií ešte lepší príbeh – vtipný, pútavý a úžasne čítavý. Hlavná hrdinka Alice to má veru ťažké. Zrazu sa vidí inými očami, no nespoznáva sa. Tá nová žena sa jej vôbec nepáči. Nájde spôsob, ako byť znova tým človekom, akým bývala kedysi? Strata pamäti musí byť príšerná vec…no niekedy je hotovým vykúpením. Žeby aj pre Alice?

Novinka Prečo sme sa vlastne rozišli je výborne napísaný, svieži príbeh, ktorý vás donúti zamyslieť sa, ako sa váš svet zmení za pár rokov. Niekedy o 180 stupňov, občas smerom, ktorým ste nikdy nechceli kráčať. A práve to je na ňom magické. Prečo sme sa vlastne rozišli

Začítajte sa do krátkej ukážky:
„Prosím ťa, povedz, že to nie je pravda,“ požiadala ju Alice. „To o Nickovi.“ „Ach, Alice.“ „Vieš, ja ho ľúbim. Skutočne ho ľúbim. Nesmierne ho ľúbim.“ „Len si ho ľúbila.“ „Nie, aj teraz ho ľúbim. Viem to.“ Elisabeth súcitne tľoskla jazykom a beznádejne zdvihla ruky. „Keď sa ti vráti pamäť…“ „Ale sme takí šťastní!“ skočila jej Alice zúfalo do reči a pokúšala sa Elisabeth presvedčiť. „Ani nemôžeme byť šťastnejší.“ Po lícach jej bezmocne stekali slzy, šteklili ju v ušiach. „Čo sa stalo? Zaľúbil sa do inej? Ide o to?“ Určite nie. To nie je možné. Nick ju ľúbil, to bol nepopierateľný fakt. A fakty berie človek ako hotovú vec. Raz si ho priateľ doberal, že sa podujal ísť s Alice na muzikál (v skutočnosti mal celkom rád muzikály). „Vidím ti medzi očami jasný odtlačok palca,“ poznamenal priateľ a Nick len mykol plecom: „Starec, čo narobím? Mám ju radšej ako kyslík.“ Pravda, vtedy už mal vypitých zopár pív, ale povedal to v krčme medzi chlapmi. Má ju radšej ako kyslík. Tak čo? Už chlapec nepotrebuje kyslík? Elisabeth priložila chrbát ruky Alice na čelo, pohladila ju po vlasoch. „Pokiaľ viem, nemá nikoho, a máš pravdu, boli ste spolu šťastní a mali ste úžasný vzťah. Spomínam si na to. Ale veci sa menia… ľudia sa menia… Jednoducho sa to stáva. Taký je život. Skutočnosť, že sa rozvádzate, nemení nič na tom, že ste spolu prežili krásne roky. A prisahám, že keď sa ti vráti pamäť, budeš s tým vyrovnaná.“ „Nie,“ Alice zažmúrila oči, „nebudem. Nechcem sa s tým vyrovnať.“