Herectvo je pre mňa cesta, nie cieľ
Preslávila sa reklamou na mobilného operátora. Herectvo neštudovala, napriek tomu je v susednom Ćesku rodáčka z Vranova nad Topľou taká populárna a obsadzovaná, že si mohla dovoliť kúpiť byt v luxusnej štvrti Prahy – vo Vinohradoch. Hoci príchod do Prahy jej umožnila postava v seriáli Vyprávěj, nemala tam vždy na ružiach ustlané. V roku 2013 jej vyhorel byt a ostala prakticky bez šiat, no Andrea Kerestéšová (31) nie je zvyknutá vzdávať sa a utekať. V čase riešenia bývania stretla aj svoju lásku – hudobníka Mikoláša Růžičku, s ktorým si namiesto bujarých večierkov vychutnáva pokoj a ticho. Precestovala päť krajín Latinskej Ameriky, ale navštívila i Čínu a Thajwan, no dnes je už opatrnejšia. Bratislavu navštívila pri príležitosti premiéry najnovšieho filmu – Ako sa zbaviť nevesty, kde si zahrala milenku rozvedeného muža, ktorej sa chce jeho bývalá svokra za pomoci vnuka zbaviť za každú cenu. Čo o sebe prezradila?
S akými pocitmi ste prišli dnes na Slovensko na premiéru filmu?
Som tu narýchlo, na chvíľu a pracovne. Vždy som však rada, keď sa mi podarí prísť na Slovensko, takže sa cítim fajn.
Čo bolo impulzom pre vás, že ste sa rozhodli ako mladá odísť do Prahy a opustiť krásne Slovensko?
Z Východného Slovenska, odkiaľ pochádzam, som odišla najprv študovať do Trnavy, potom na jeden rok do Bratislavy. Po roku som nadobudla pocit, že sa nemám čoho uchopiť. Nie som vyštudovaná herečka, ale učiteľka, z reklamnej agentúry som počas vysokej školy mala akosi viac ponúk z Prahy, tak som neustále cestovala. Keď som dostala ponuku na hranie v seriáli, uvedomila som si, že už bude na podnájom a šla som na pol roka do Prahy. No a pomaly už to bude desať rokov čo som tam (úsmev).
Čo na to rodičia, možno si predstavovali ako budete doma na východe Slovenska učiť detičky a celé prázdniny tráviť s nimi…
Rodičia si vždy niečo predstavujú (smiech). Deti to potom menia a oni si zvykajú. Mali obavy, išla som do inej krajiny a ešte do neznáma aj pracovne. Je iné, ak človek pochádza z hereckej rodiny, alebo z umeleckej brandže, ale pre našich je toto absolútne neznámy svet. Aj pre mňa to bol – obrazne povedané – skok do oceánu, všetko som si musela zažívať a skúšať na vlastnej koži a som za to vďačná. Skúsenosť je neprenosná. Ktokoľvek vám môže čokoľvek rozprávať, čo zažijete, je vaše, nikto vám to nezoberie. A je to forma slobody. Som v Prahe šťastná, spokojná, neľutujem kroky, ktoré ma do nej priviedli.
Stretávate sa so slovenskými herečkami, ktoré pôsobia v Prahe?
Ani nie, s niektorými som sa párkrát videla, ja celkovo mám dve kamarátky herečky, ktoré na Slovensku nebudete poznať. S Betkou Stankovou sa stretávam pri práci na seriáli Vyprávěj, ale mimo robotu na kávu nechodíme.
Aký máte názor na denné seriály, niektorí ich zatracujú, iní ich sledujú so zatajeným dychom…
Živí to veľa ľudí a zase diváci to chcú. Keby to nebolo sledované, nevznikali by. Na strednej škole som sa venovala rétorike a mala som prácu rétorickú o telenovelách, ktoré k nám prichádzali z Argentíny a Mexika a podľa môjho názoru pri ich sledovaní ide aj o psychohygienu. Človek si potrebuje oddýchnuť od denného stresu, povinností, problémov a radšej si pozrie telenovelu ako krvák, plný zabíjania a streľby. Aspoň si to myslím. Radšej si zahrám v oddychovom seriáli ako v násilnom celovečernom filme.
Nerozmýšľali ste niekedy aj o pôsobení v zahraničných produkciách? Hollywood?
Nie, nemám podobné ambície, Praha mi úplne stačí. Pre mňa herectvo nie je cieľ, pre mňa je to cesta. Herectvo je veľmi neisté, jeden deň ste populárni, na druhý o vás nikto nemusí vedieť.
Fajn, tak cestu poznáme, teraz nám prezrraďte cieľ…
Fotografovanie je taký môj introvertný svet a fotografovaniu by som sa chcela venovať. A čím som staršia, tým viac ma baví môj introvertný svet. Kedysi som si naozaj užívala premiéry, záujem médií, dnes som radšej nevidená, a fotografovanie mi umožňuje skrývať sa, pokojne môžem robiť v teplákoch, nikto ma nehodnotí.
Keď ste spomenuli tepláky, aký je váš vzťah k móde?
Mám kamarátky, ktoré sa venujú návrhárstvu alebo majú butik a vyhľadám ich služby, ak je to potrebné. Inak sa obliekam podľa vlastnej nálady. Snažím sa byť oblečená trendy, mám však rada jednoduchosť. Môžete mať neviem aké krásne šaty, ak vás niekde tlačia, škrtia, neustále sa upravujete, nemôžete vyzerať v nich dobre, ak sa v nich dobre necítite. To je môj názor, a či mi módna polícia dá jednotku za oblečenie alebo nie, na tom môj život nestojí.
Nevyštudovali ste ani herectvo, ani fotografiu, herectvo vás živí, vo fotografovaní vidíte svoj cieľ. Absolvovali ste nejaké prípravné kurzy alebo len „šperkujete“ skúsenosťami svoj talent?
Nie, nie. Herecká škola bol pre mňa seriál Vyprávěj, kde som sa učila všetko za pochodu. Pri fotografovaní nevyhľadávam rovnako žiadne kurzy, som intuitívny fotograf, čo má výhody i nevýhody. Nevýhodné je to, keď technicky nezvládnem nejakú situáciu, veľmi sa vtedy na seba hnevám. Výhodou je, že intuícia je silnejšia než technika, tým pádom môžete urobiť fotografiu, ktorá „hovorí“. Tie dokonalé fotky, ktoré niekedy vidíme v časopisoch, prechádzajú zložitou postprodukciou a pre mňa akoby stratili dušu. To je presne to, čo nechcem robiť. Techniku zvládam tak ako ju potrebujem. Pokiaľ chcem fotiť niečo špeciálne, naštudujem si to na internete, je dostupných množstvo informácií. Priznám sa, aj som uvažovala o štúdiu fotografie, ale nemusí to byť to pravé, pretože keď vás niekto vychováva, ako to urobiť, čo je a nie je dobrá fotografia, tak vás to začne obmedzovať. Umenie predsa nemá mať hranice a obmedzenia. Začne vám to brať vašu tvorivosť, rozlet, intuíciu a bezprostrednosť. Takže idem si svojou vlastnou cestou.
Čo fotografujete najradšej – máte obľúbené objekty vášho objektívu?
Ľudí, portréty, keď ľudia nie sú na to veľmi pripravení, namaľovaní, sú prirodzení a fascinujú ma pri dennom svetle. Keď sa mi podarí do fotografie dostať emóciu, ktorá zachytáva život človeka, jeho povahu, že to vyčítate z nej, vtedy je to úžasné. Je to tak trochu psychologická hra. Fotíte veľa fotografií, z ktorých potom vyberáte podľa vašej intuície najlepšiu? Tým, že fotím na digitál samozrejme, nafotím viac, ale v danom momente viem, ktorú vyberiem (úsmev). S fotografiou potom pracujem, robím čiernobiele z farebných, ale neretušujem. Hrám sa s kontrastom, tieňom, čo sa vlastne robí aj u analógovej fotografie, ale prešla som z fotenia na Nikon, ktorý fotil rýchlosťou samopalu na Fuji, ktorý mi lepšie vyhoduje z umeleckého hľadiska. Je pomalší, filmovejší, na záber si niekedy musím počkať – na svetlo a podobne. Rada fotografujem ešte zvieratá.
Váš priateľ je dobrý objekt na fotografovanie?
Je, má absolútny potenciál byť dobrým objektom, ale nefotí sa úplne rád. Tak ho nenútim.
Film Ako sa zbaviť nevesty ste videli?
Áno, veľmi príjemný oddychový film, užívala som si nakrúcanie, nádherné prostredie priehrady Orlík. Mám rada, keď sa nakrúca v exteriéroch a ešte v takomto krásnom prostredí. Na nejakú dobrodružnú výpravu sa nechystáte? Mám chrobáka v hlave (smiech). Je to však ešte pomerne neurčité. A možno to ani nedám, čím som staršia, tým je ťažšie vypraviť sa do neznáma a do rizika.
Rodičia asi skôr túžia po vnúčatách ako po tom, aby ste im ukazovali fotky z dobrodružnej výpravy…
Moji rodičia majú dosť vnúčat, ale otázky na túto tému smerujú aj ku mne. Nikdy ma do ničoho nenútili, aj keď náznakom sa neubránia, musia byť trpezliví. Kto si počká, ten sa dočká.
Anna Ölvecká
