Barbora Rakovská: Byť samostatná je skvelé

Čoraz úspešnejšia moderátorka je doslova príkladom, ako sa dá veľa v živote stihnúť. Kariéra, dieťa, škola… a samozrejme, mnoho ďalších aktivít, ktorým sa mladá dáma nebráni. Určte má okolo seba ľudí, ktorí jej pomáhajú, ale napriek tomu je obdivuhodne pracovitá a šikovná. S partnerom – spevákom, skladateľom a producentom Tomim Popovičm nevyhľadávajú spoločenské akcie, ale užívajú si spoločnú pohodu. Čím všetkým teda žije v týchto dňoch Barbora Rakovská?

Barbora RakovskaAko sa máte, Barbora?
Trochu hekticky, inak dobre. Ale to je vždy tak, raz je toho menej, inokedy veľa. Vážim si, že mám veľa práce, veľmi sa jej teším, po tom pokojnejšom období ako bolo tehotenstvo, materská, prišlo „pracovné vzkriesenie“ a teším sa.

Z ktorých pracovných aktivít máte toľko radosti?
Každé ráno vysielam v rádiu s Alexom Štefucom, v nedeľu večer Tanec snov a dokončujem druhú knihu pre deti, ktorá vyjde v Ikare, CD s detskými piesňami, točili sme aj klip v detskom kútiku v OC Retro, okrem toho sa, samozrejme, starám o rodinu a konečne po rokoch končím vysokú školu, dopisujem diplomovku.

Pochváľte sa, akú školu končíte?
Vysokú pedagogickú, angličtina-francúzština, dúfam, že sa to podarí a bude zo mňa učiteľka.

Barbora RakovskaAko moderátorka ste veľmi šikovná, máte pohotové reakcie, absolvovali ste nejaké špeciálne moderátorské tréningy?
Ďakujem. So mnu začala pani Macháčová, keď som ešte robila počasie. U nás, žiaľ, nie je zvykom, že moderátor má svojho kouča. Každý moderátor musí trochu dozrieť, nabrať životné skúsenosti, na ktoré sa pýta, o ktorých rozpráva, ktoré sprostredkúva. Je to veľmi ťažké a veľmi individuálne. Trochu som smutná, o rok a pol budem mať tridsať, začínala som v sedemnástich a nevidím žiadnu mladú moderátorku, ktorej by sa venovali, „chystali“ ju.

Mali ste šťastie v tých sedemnástich?
Mala, ale musela som si ho odkráčať. Boli aj zlé rozhodnutia, zlé kritiky, zlé články, potom som sa od zlej kritky odrazila a už to bolo len a len lepšie. Nikto ma však neťahal za rúčku po červenom koberci, sama som si odžila aj to zlé, aj to pekné.

Barbora RakovskaAj ste si poplakali pri čítaní negatívnych kritík?
Samozrejme, že som si poplakala. Bola som mladá a niektoré veci som nevedela vstrebať, ale posilnilo ma to a dalo mi to do života i práce naozaj veľa. Na základe toho som spoznala môjho muža, mám rodinu, som silnejší človek. Teraz keď niekto príde a povie niečo zlé – hlavne nie do očí, ale v anonymných diskusiách, ktoré čítajú novinári a robia na základe toho články, už neplačem (úsmev). V našej krajine nie je dobrá situácia, chápem, že nie všetci ľudia si tu žijú dobre a potom sa ventilujú podobným spôsobom. Snažím sa to aj chápať a hlavne už nečítať anonymné diskusie. Mám ľudí, ktorí ma kritizujú do očí, to mi pomáha, snažím sa poučiť, ak je to objektívne.

Kritizuje vás aj Tomi?
Najviac (smiech). Aj ja jeho. Vďaka nemu som sa vrátila späť, nepoznal moju cestu predtým, vrátil sa z Ameriky po Talente, nakopol ma, že čo riešiš, to je vo svete úplne bežné, že sa kritizje, raz sa píše pekne, inokedy negatívne. Ja som naozaj nemala chuť sa vrátiť k moderovaniu. Bol mojím hnacím motorom, prišli relácie a som rada, že som poslúchla.

Barbora RakovskaObaja ste veľmi vyťažení a často sa špekuluje o vašom rozchode…
…nie často, stále (smiech). Nie sme dvojica, ktorá vymetá večierky, ukazuje sa spolu, ak sa objavíme, skôr pracovne. A málokedy spolu. Ani na to nemáme čas, aby sme sa vybrali na mediálne spoločenskú akciu. Buď ideme každý sám a pracujeme, veľmi zriedka sa nám podarí, že ideme naraz a naozaj si radšej užívame doma spolu. V  absolútnej domácej pohode mi volá novinár, či sme sa naozaj rozišli, je to milé, komické…

Vyhovuje vám takýto vzťah – on väčšinu času v Amerike?
Neviem, či vyhovuje, ale zvykli sme si. Jasné, že mi je smutno, keď odchádza, jemu je smutno za malou, za mnou. Chcem byť tá silná, ktorá dcére neukáže, že plače pri rozlúčke, ale skôr ju priravujem na to, že tatko odchádza, budeme si skypovať, pôjdeme za ním a tak. Mnoho mužov odchádza z domu za robotou, aj na dlhšie ako Tomi, ako môže, hneď priletí domov.

Okrem dcéry, moderovania a školy, máte čas na nejaké oddychové aktivity?
Rekreačne športujem, milujem behať, sama, bez nikoho. Nastáva obdobie, keď to ide vonku, skvele si pri tom vyčistím hlavu, teším sa.

Nákupy?
Samozrejme, ale to je veľmi únavné, preto si radšej sadnem k internetu a objednám. Taká je doba, človek je lenivý ísť aj na nákupy. Alebo potom kombinujem, spájam s prácou, že modeujem tlačovku nejakej firmy, tak sa aj poobzerám po ich produktoch. Ale naozaj nelietam po svete za nákupmi, voľný čas venujem radšej dcére, nechcem ju vláčiť po nákuných centrách, ale po detských ihriskách, bicylujeme spolu, to je úžasný relax.

Ako vidíte pri tomto tempe rozšírenie rodiny?
Nijako. Na to sa zatiaľ ani nemyslím, chcem doladiť školu, robím na detských projektoch, uvidíme.

Zvýšilo vašu pozornosť o detské projekty to, že ste sama mama?
Určite. Keď som chcela mojej dcére niečo ukázať z detskej tvorby, ten záber bol veľmi úzky. Má všetko, čo som mala ja – Macko Uško, Pat a Mat, Bambuľku, skvelé veci, ale čo ďalej? Tak som rozmýšľala, čo urobiť, ako tomu pomôcť. Sadli sme si s Lenkou Šoóšovou a Robom Pappom, že poďme niečo pre tie decká vymyslieť. Urobili sme kuchársku rozprávkovú knižku, teraz by sme chceli ísť do dvojky, lebo v priebehu troch mesicov sa vypredala, ale zladiť termíny troch vyťažených ľudí je náročné. Zase nechcem to niekomu dať robiť a my sa len podpíšeme pod to, takže ja som bola rozprávkarka, oni dodali recepty,   ako som to písala, vznikla pomaly aj druhá knižka. K tomu sa pridali pesničky a uvidíme, ako to vypáli. Mám dobrý pocit, pretože som mohla, tak som pomohla.

Z hrnca do rozpravky

Viete si seba predstaviť za katedrou ako učiteľku? 
Samozrejme. Moja mamina je učiteľka, aj moja sestra učila istý čas. Učiteľstvo je krásne, u nás síce dehonestované, finančne absolútne nedocenené povolanie…

Teraz si povedia čitatelia– to sa jej mudruje, keď na jednej moderovačke zarobí viac ako učiteľ za tri mesiace…
Vidím, koľko zarobí moja mama, som v obraze a nepochádzam z rodiny, kde som dostávala luxusné vreckové, mala som ho prakticky, keď som si začala zarábať sama. Začínala som roznášaním novín, vďačím Bohu za príležitosť, že si ma všimli, oslovili na kasting a od toho sa odvíjali moje ďalšie pracovné aktivity. Obrovské posolstvo vidím vo svojich spolužiačkach, ktoré naozaj chcú len a len učiť. Fakt by sa malo niečo udiať, aby učieľom bola vrátená dôstojnosť, tá vysoká škola nie je jednoduchá a potom, keď poviete, že ste učiteľ, akoby ste vyslovili nadávku. Vo Fínsku napríklad sú učitelia ako „malí Bohovia“, verím, že aj u nás dospejeme k tomu, budem sa za to modliť.

Ako budete vychovávať dcéru – plánujete tak, že aj keď je jedináčik, v živote nie je nič zadarmo, v mladom veku ju orientovať na brigády a vážiť si každý cent?
My sme tri sestry, Tomi je zase z troch bratov, nepoznáme život jedináčikov. Aj moje sestry majú po jednom dieťai a moji rodičia sú z toho hotoví. Môžem akokoľvek chcieť moju dcéru vychovávať, čo aj robím, ona nepozná, čo je to deliť sa so súrodencom. Ja som bola najmladšia, všetko som dedila, o všetko sme sa delili, a tým, že študujem pedagogiku, aj to viac analyzujem. Ako to spraviť, aby bola z nej samostatná bytosť, ktorá sa bude vedieť o seba postarať, lebo závislosť na niekom, aby sa staral, viedol za ručičku, je podľa mňa zlá. Nevedela by som  tak žiť, a nikdy som tak nežila. Byť samostatná je skvelé.

Školy… teraz sú v móde zahraničné, ešte máte síce čas…
Naša dcéra chodí do normálnej štátnej škôlky, žijeme v Rovinke, tak, samozrejme, už sa bavíme tom, či do Bratislavy alebo najbližšie k nášmu bydlisku, uvidíme. Ale neplánujeme žiadne vychytávky v tomto.

Anna Ölvecká