Môj muž je do mňa stále buchnutý…
Fenomén dnešnej doby – Gizka Oňová. Nechýba na žiadnej dobrej akcii, človek sa až čuduje, ako to všetko stíha tri roky pred sedemdesiatkou. Vek dámy sa nemá hovoriť, ale pri Gizke urobíme výnimku, pretože môže slúžiť vzorom pre ďaleko mladšie dámy kondíciou, výzorom, životným optmizmom. Stretli sme ju na krste knihy Bibiany Ondrejkovej – Rozprávky o dievčinke Julke, kde bola jednou z krstných mám popri Evite, výtvarníčke Veronike Gabčovej Lučeničovej a pánsku časť zastupoval Marián Greksa.
Častokrát sa stretávame s tým, že médiá i mladí ľudia odmietajú zrelých ľudí, ľudí vo veku pred sedemdesiatkou, no vy ste – našťastie – svetlá výnimka, a kde sa objavíte, médiá vás doslova „žerú“. Dnes sa s vami fotili všetky generácie od malých školákov po dospelákov. Viete si to vysvetliť?
Musím priznať, že relácia Svokra vyvolala reakcie, ktoré som nečakala. Príliš som neverila, že to osloví toľko ľudí a najmä mladé obecenstvo. Som nekonečne vďačná všetkým divákom, ktorých relácia zaujala, získala som mladých fanúšikov, čo som ani vo sne nedúfala. Zaujímavé je, že na celom projekte spolupracujem s mladými ľuďmi, a keď sme sa stretli na prvej výrobe, v priebehu polhodinky opadli všetky bariéry medzi nami, najmä vekové. Okamžite som mala pocit, že som ich rovesníčka a oni to vnímali rovnako. S ľahkosťou mi hneď tykali a spolu preberáme problémy, ktoré nás stretli v rodine. Som zvedavá, akou optikou to vidia moji mladí kolegovia, nehrám sa na vševedúcu, hoci mám obrovské množstvo skúseností – vek, druhé manželstvo, tri deti, vnúčatá, nedávno som pochovala rodičov, naozaj mám odžité, odchodené…
Keď za vami prvý raz prišli s námetom tejto relácie, názov Svokra – toľko vtipov je o nich – ako ste reagovali?
Zvláštne, relácia nemá scenár, tvoríme ho priamo za behu života, takže ani som nevedela, do čoho presne idem. Pilotný program bol o tom, že sme navštívili rodinu, vypočuli si jej problémy a mala som z môjho pohľadu a skúseností navrhnúť riešenie problémov. S režisérom sme išli do veľkej neznámej, je to o improvizácii, o cite, kedy niečo povedať, kedy len počúvať a neskromne musím povedať – túto reláciu nemôže robiť hocikto. Lebo nie každý dostane do vienka schopnosti citlivo poradiť a pomôcť. Aj ja som ostala prekvapená, že to dokážem, ale samozrejme, je tam veľmi veľa pomocných neviditeľných rúk, o ktoré sa opieram.
Funguje to, že roky nevyriešený problém a príde Gizka, zaklope na správne dvere a akoby šibnutím čarovného prútika všetko ide?
Môže to tak pôsobiť na obrazovke (smiech). Spievam dllhé roky, naozaj niet dedinky, v ktorej by som nebola niekoľkokrát a priznám sa, že často využívam moje konexie, lebo ani ja nie som všemohúca, aby sa predo mnou otvárali roky zatvorené dvere. Ale vďaka za to, naozaj veľa vecí vybavíme. Ideme do štvrtej sezóny, nie je toho veľa na obrazovke, urobíme 5-6 príbehov, potom je pauza a zase sa objavíme. Nazývam toto moje pôsobenie – sociálny prieskum, pretože ukazujeme, ako dopadnú ľudia, keď nezodpovedne žijú. Žijem v ilúzii, že väčší dosah má relácia na divákov ako niekedy v samotnej rodine. Napokon, nie je to len ilúzia, o čom svedčí množstvo odoziev od divákov, ako sme im pomohli tým, že sme ukázali riešenie. Všetko je to o komunikácii, ľudia nepochvália jeden druhého, nedotýkajú sa navzájom, deti to vidia, nemajú vzor. Alebo ponúknem prácu o 30-50 kilometrov od domova a nie sú ochotní vycestovať, hoci všade na svete to funguje. Veď nie je jedno, kde platím prenájom, keď mám možnosť si privyrobiť, a nie čakať na dávky? Ľudia sa boja zmien, ale očakávania majú niekedy prehnané.
Stáva sa vám, že večer namiesto spania premýšľate o problémoch, ktoré riešite v rodinách?
Áno. Keď začíname nový prípad, desím sa večer napiť vody, lebo by som sa zobudila a už by som nezaspala. Prehadzujem sa a spytujem si svedomie – dobre som poradila, ale zázraky ani ja nedokážem urobiť. V rodine som vždy 5 dní od rána do večera, potom s odstupom času prídem na šiesty deň pozrieť ,ako si vzali k srdcu rady, pomoc, ako sa im darí. Niekomu stačí dva dni, už vidím, že sú pripravení zabojovať, zmeniť daný stav, niekedy po piatich dňoch odchádzam a bojím sa návratu.
Úspech vraj je aj to, keď vás parodujú. Vás si riadne podávajú v relácii Kredenc, ale so Zuzkou Šebovou spoluúčinkujete v reklame, takže ako prijímate paródiu na Svokru?
Ako kolegyne sme účinkovali aj v muzikále Mníšky, takže Zuzka ma má riadne načítanú, chytenú, sme aj kamošky – nebojím sa povedať. Stretávam sa s tým, že ľudia mi hovoria, prečo to dovolím, väčšinou starší ľudia, a vtedy im poviem – vy toto nepozerajte, nie ste cieľová skupina. Mladých nechajte, nech sa chichúňajú a možno aj to, že som nad vecou, je mladým sympatické, preto ma tolerujú a berú.
Nedávno ste odovzdávali cenu OTO spevákovi, o ktorom ste nemohli tušiť, kto to bude, aká bola vaša reakcia, keď ste sa dozvedeli, čo vás čaká?
Zastihol ma telefonát v obchode na nákupe, priznám sa, musela som si na chvíľu čupnúť. Považujem to za obrovské vyznamenanie, že som mohla najlepšiemu spevákovi, ktorého vybrali diváci, poslucháči, odovzdať sošku. Hoci to nebol môj večer, pred celým národom sa mi ušlo takejto pocty. Veľmi sa mi to páčilo, aj som to okomentovala, samozrejme, podľa seba (úsmev), lebo ja som taká – čo na srdci, to na jazyku, aj na javisku. Myslela som to úprimne, ak chce umelec celý život fungovať, chce to do roboty celý život investovať energiu, nápady. Mám také malé výčitky, povedala som na javisku Žbirka je Žbirka, on naozaj rok čo rok prichádza s novým nápadmi, prekvapeniami, novinkami, to som mohla ešte povedať. Páči sa mi jeho usilovnosť a celoživotný vlastný vklad do svojej práce. Obaja – Tomeček aj Ďurica sú šikovní chlapci, no musia makať.
Divákov ste očarili skvele padnúcimi krásnymi šatami, ako ste k nim prišli?
Moja dcéra Martula mi ich vybrala. Vravela, mami, ideme do Senca do jedného skvelého butiku a tam niečo určite vyberieme. Ani som nechcela ísť, však ja naozaj mám šiat neúrekom, no ona trvala na tom, že OTO je výnimočná príležitosť a som šťastná. Presvedčila som sa, že dámy v butiku sú naozaj odborníčky na mieste, pozreli na mojich 80 kilogramov živej váhy, ktoré bolo treba obliecť. Obliekli ma tak, že som naozaj hrdo kráčala na pódium, skvele som sa cítila a verím, že to bolo aj vidieť (úsmev).
Prezraďte nám, kde beriete energiu – donedávna ste sa denne starali o rodičov, obedovali s nimi, popíjali vitamíny, máte vnúčatá, za ktorými lietate po svete, okrem toho množstvo práce, aktivít…
Možno práve to, ako ma akceptuje moja rodina – manžel, deti, vnúčatá a som pyšná na to, že „odkukali“ odo mňa, aký som mala ja vzťah s rodičmi. Úplne prirodzené je u nich potešiť mamu, pozvať ju na dovolenku, teraz poletím do Barcelony, darovať jej hocijakú maličkosť, kvety… Verím, že aj vnúčatám sa to dostane pod kožu, keďže to vidia. Energiu získavam aj keď idem seniorom zaspievať, to si neviete predstaviť ako im pesničky pripomínajú ich mladé časy a ja sa tiež nechám uniesť spomienkami. Tie nádherné piesne z repertoáru Beušky Littmanovej, Gabiky Hermelyovej či Melánie Olláryovej sú skutočné textové a melodické skvosty. Bola by škoda nepripomínať si ich.
Čo na to váš manžel – na vaše aktivity, ako ste v kurze naozaj u všetkých generácií?
Myslím si, že je do mňa riadne buchnutý (úsmev). Už 40 rokov sme partnermi, z toho 38 rokov manželia a je pravda, že ja to naše manželstvo riadne prikrmujem varením, pohodou. Pokiaľ v dome nevonia jedlo, nemôžeme očakávať nejaké veľké objatia, dotyky, uznania, muž je vtedy spokojný, keď má plný žalúdok. Žena, ak je pozorná, presne vie, kedy a ako dávkovať mužovi, čo potrebuje. Keď sa môj muž dobre napapá, potom prejde hodinka, keď žalúdočné šťavy tak akurát popracujú, vtedy na neho vyrukujem – počúvaj, mohol by si mi zaranžovať tú novú pesničku? Pozrie tak zľaknuto na mňa a ja zašveholím, ale jelení guláš bude…
A ako domáce práce – zatĺcť kliniec, zavesiť obraz – zvláda?
U nás je už všetko vyvŕtané, zavesené (smiech). Po toľkých rokoch? Pre mňa je veľká odmena, keď môj manžel ide so mnou na prechádzku, pretože chodila som so psíkom, ktorý pošiel na onen svet 6 kilometrov denne. Manželovi by stačili aj dva, ale obetuje sa a štyri so mnou dá. Nie každý deň ako ja, ale ide so mnou. A nešetríme ani po toľkých rokoch objatiami a dotykmi.
Anna Ölvecká
Foto: TV Markíza, autorka
