Som blízko k tomu, aby som bol spokojný
Nezameniteľný humor, slovník a tvár Juraja Tabačeka vystrelila na vrchol popularity a slávu žne všade, kde sa objaví. Na nedávnom krste CD albumu Silné reči, ktoré mapuje desaťročie fungovania standupu na Slovensku, sme sa s ním porozprávali nielen o jeho komediálnom svete,
Ako ste sa dostali do kolektívu standup komikov Silné reči?
Pôsobím v zoskupení 3T, s ktorým robím divadelnú improvizáciu štrnásť rokov, je to môj materský projekt, ktorý mám najradšej na svete. Objavili sme sa v Bratislave, kde nás chalani z projektu Partička prizvali na spoluprácu. Zahrali sme jedno predstavenie v divadle V Podpalubí na lodi a neskôr sme sa v Bratislave celkom udomácnili, až ma uvidel Jano Gordulič, ktorý usúdil, že ja by som mohol robiť standup a oslovil ma v tejto veci. Bol som taký drzý, že som súhlasil, prvý výstup nedopadol zle, hoci bol kompletne improvizovaný, takže som bol celkom spokojný. Jano prišiel, že by som mal urobiť dva výstupy v ten večer. Povzbudený prvým úspechom som si myslel, že som zožral všetku múdrosť a môj druhý výstup dnes nazývam bez preháňania absolútnou hanbou. Bolo to arogantné, namyslené a zlé a ďakujem za túto facku, pretože som si uvedomil, že sa treba pripravovať.
Juraj Šoko Tabaček – Také zo života
Píšete si scenáre sám?
Scenár je silné slovo, skôr odrážky v hlave, ktoré sa dostali na papier. Úplnému scenáru sa bránim, pretože silu môjho standupu vidím v momentálnosti komunikácie s publikom tu a teraz, kde práve vystupujem. Snažím sa nechať veci neverbalizované, vetné spojenia, ktoré používam aj ich šušľavý charakter, aby boli pravé, jemne bizarné.
Niekedy majú diváci pocit, že máte nabifľovaný slovník cudzích slov, pretože niektoré vami používané termíny je treba doslova vygoogliť…
Nie, určite nemám naštudovaný slovník, hlavne dúfam, že ich používam správne (smiech).
Juraj Šoko Tabaček – O počítačoch
Odkiaľ čerpáte práve túto slovnú zásobu?
Myslím, že je to od mojich rodičov, výchovou a celkového prístupu, ktorý ku mne zvolili. Nebránili sa komunikovať aj týmto spôsobom, tak verím, že som obsiahol aspoň základ týchto slov. Otec, žiaľ, už nežije, ale bol dopravný inžinier, urbanista, ktorý navrhoval optimalizácie dopravy, ale venoval sa aj životnému prostrediu a mama bola kreslička, či plánovačka alebo ako sa tomu hovorilo.
Takže úplne mimo umenia, ako privítali informáciu, že sa vyberáte neistou komediantskou cestou?
Nikdy mi v tom nebránili, 3T projekt funguje štrnásty rok, vždy mi fandili, obaja boli kultúrne vzdelaní, takže posudzovali to zo svojho pohľadu a humoru, ktorý mi bol vštepený. Vyrastal som na Lasicovi a Satinskom, Markovičovi, Radošínskom Naivnom divadle, Voskovcovi a Werichovi, čiže toto je kľúč, ktorý som od rodičov dostal a je na divákoch a poslucháčoch, či som to niekam posunul, pretavil, správne použil.
Od standup komédie ste sa posunuli ako hádač povolaní do Inkognita – ako vnímate túto parketu?
Som hlavne veľmi rád, že toto sa mi stalo, lebo som narazil na parketu ľudí, s ktorými je mi dobre a je pre mňa úplne prirodzené byť s nimi za stolom, komentovať, hádať a je tam prirodzene taká dobrá nálada, že človeka strhne, aby len bol.
Polemizuje sa o tom, či ste dopredu oboznámení s tým, aké povolanie daný človek má alebo naozaj hádate, prezraďte nám, ako to je?
Veľmi rád by som povedal, že to vieme dopredu, ale sám seba nepovažujem za dobrého herca, že by som to od začiatku vedel a musel hrať, že netuším. Naozaj by ste mi to neuverili. Nefungovalo by to.
Ak vás počúvam, ste šťastný človek.
Ako by som to povedal. Som blízko k tomu, aby som bol spokojný, čo ma v zásade robím šťastným.
Denne nemôžete 24 hodín myslieť na scenáre, humor a podobne, čo robíte, keď si od tohto potrebujete oddýchnuť?
Utekám k rodine a na chalupu v Makove, kde kosím, robím veci z dreva. Mám náradie, ktoré neustále dopĺňam a vyrábam vecičky, ktoré sú na chalupe na úžitok. Samotná chalupa je z dreva, repasujem okná, mením podlahy, poličky skrinky si vyrábam. Takže takto si čistím hlavu.
Text a foto: Anna Ölvecká
Archív: silnereci.sk
