SPÄŤ
Kultúra

Ľubo Dobrovoda o písaní

Od: Jana Vančová 11.11.2018
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

„Tragédia je, že všetci chcú písať a nikto nechce čítať.“

Možno trochu excentrický spisovateľ, autor kníh Ja, Malkáč a Ja, Veľkáč, ktoré si sám nahovoril aj na zvukový nosič, sa jasne drží hesla – čo na srdci to na jazyku a na papieri. Obdobne sa predviedol aj na uvedení intresantnej knihy, ktorá prišla na slovenskú čitateľskú scénu z vydavateľstva Ikar  pod názvom Ži vo mne. Prezentácie sa zúčastnilo dvanásť z pätnástich  autorov poviedok, rovnako ako pätnásti pacienti s transplantovanými orgánmi, ktorí boli inšpiráciou pre dielo. Vznik knihy iniciovalo OZ Dar života, ktoré na podujatí reprezentovala pani Vlasta Pagáčová. Knihu zostavil a autorsky sa na nej podieľal Silvester Lavrík a autormi sú Silvia Bystričanová, Andrea Coddington, Ľubo Dobrovoda, Oľga Feldeková, Gabriela Futová, Daniel Hevier, Peter Karpinský, Silvester Lavrík, Petra Nagyová-Džerengová, Daniel Pastirčák, Dana Podracká, Ján Púček, Alexandra Salmela, Veronika Šikulová, Pišta Vandal.

Ľubo Dobrovoda sa do knihy dostal po tom, ako iný autor odmietol spoluprácu.

Pôvodne ste v knihe ako autor nemali vôbec byť…

Áno, mňa totiž nikam nevolajú, vraj som vulgárny, ale moja  skúsenosť, a určite aj vaša je, že ľudia, ktorí robia najväčšie ramená, akí sú slušní, vzápätí podnikajú najväčšie svinstvá. Snažím sa veci pomenúvať pravými menami, svojimi slovami a môže sa to iným zdať nepohodlné, ale keď mi zavolali, okamžite som sa toho chytil. Nebaví ma písať do šuplíka, baví ma písať do časopisov. Ak si knihu prečítate, špeciálne moju poviedku, sa zbláznite, lebo je v nej všetko – život, smrť, zápasy s medveďom, alkoholizmus, sexualita – málo akoby povedal môj otec,  nie sú tam drogy, ale inak je to tam nabité dejom. A čo, podľa mňa robí príbeh príbehom a knihu knihou, hovorí sa tam priamou rečou.

Robiť poviedku na telo k téme transplantácie orgánu je určite iné ako písať príbehy do kníh Ja, Malkáč a Ja, Veľkáč, či vyjadrovať sa k iným témam. V čom bola teda táto práca iná?

V podstate sa neodlišovala, pretože nájdete tam aj malkáča, aj veľkáča, ku ktorým som dopálil pár postáv, pretože ja už som ako ten ruský robotník, ktorý robil vo fabrike na šijacie stroje, postupne si kradol naňho súčiastky, a keď ho doma konečne chcel poskladať, urobil ťažký guľomet. Nech píšem čokoľvek, odkazy malkáča a veľkáča tam budú vždy.

Ktorý orgán má transplantovaný váš človek, vaša postava z poviedky?

Medzi transplantovanými boli srdciari, pľúciari, pečene, ktoré si rozobrali borci-spisovatelia, no a na nás – podľa mňa najlepších – Veroniku Šikulovú, Oľgu Feldekovú a mňa zostali ľadviny, čo sa berie, že to je taká „nulovka“, že nám to stačí (smiech). V mojom okolí však na ľadviny zomrel strýco Jožo, ktorý sa stavil o sedmičku borovičky, že vydrží v sklade chemikálií hodinu. Vydržal,  vypil borovičku a napokon zomrel na ľadviny. Preto sa mi zdalo, že toto bude vhodná spomienka nielen na „môjho“  človeka Janka, ktorý poslal pár riadkov o sebe, ale aj na strýca Joža. V tej poviedkovej knihe sú slzy emócie, plač, slzy, emócie plač a pri piatej poviedke je tak toho veľa, máte chuť si hodiť mašľu. Preto sa aj tieto témy musia svojim spôsobom odľahčiť, odbočiť, ale nevybočiť a vrátiť sa späť.

Čítal to „váš“ Janko skôr ako to vyšlo v knihe?

Áno, samozrejme to čítal, preto dnes prišiel s palicou (smiech).  Príbeh som urobil podľa seba, je tam časť jeho príbehu, ktorý sa mi zdalo, že treba obohatiť. Moja  poviedka a celá kniha má urobiť osvetu o transplantáciách, o tom, že tí ľudia s novými cudzími orgánmi žijú, fungujú. Ja som chcel okrem toho ukázať, ako zomrie človek, ktorý si život neváži, ktorý nie je transplantovaný a naopak, ako si váži život človek s transplantovaným orgánom.

Takže Janko palicu na vás napokon nepoužil?

Nie, je spokojný, nadšený, fotíme sa spolu, dokonca „barevne“ ako sa voľakedy hovorilo v cirkusoch – „múžete se barevne vyfotiť s klaunem Ferdinandem“. Spoločnými „barevnými“ fotkami sme to posunuli do skvelej roviny.

Takmer nikdy  nezabudnete spomenúť svojho otca, ktorého ste zrejme veľmi milovali, napriek tomu, on vás chvíľu po vyjdení vašich kníh aj nenávidel…

Nielen chvíľu, dlho. Z celej genézy nenávisti, ktorá skoro vyzerala až za hrob, to zachránil Ľubko Feldek, ktorý sa s ním stretol a povedal mu – Lubo, ty si najlepšie napísaná postava v slovenskej literatúre. Môj otec, bývalý herec, ktorý si Feldeka neskonale vážil, nahodil herecký hlas a zvolal na mňa ako som nesmelo šiel pred nimi – Lubo, píšeš voľačo? A ja, že radšej ani nie. A on –  keď nepíšeš, tak píš, keď to hovorí Ľubko Feldek. Oslobodil ma Feldek, odobril mi to otec a odvtedy všetky moje veci čítal. Pravda je, že nebol som pre neho Dostojevskij, nebol som jeho šálka kávy, myslím si, že som bol príliš málo vážny na neho.

To je problém celého Slovenska, musíte sa presadiť v zahraničí, aby ste boli doma uznávaný a zrejme v zmenšenej úmere to platí v rodine…

Môj otec bral literatúru ako niečo, čo sa tesá, doslova, on chcel, aby to čo napíšem,  malo odkaz. Možno 80 percent, ak nie viac,  mojich príbehov je jeho príbehov, ktoré on nikdy nenapísal, lebo sa mu zdali lascívne, slabé, zbytočné. Radšej krvopotne robil a smolil nejaké kabarety, ktoré nikdy nemali tú silu, ako keby napísal svoje príbehy, z ktorých ja žijem doteraz, lebo sú fantastické. Ja ich stále vyťahujem, ale jemu boli málo.

Čo plánujete ďalej, knihu, poviedky?

Čakám, kedy ma zase niekto osloví do nejakej knihy, budem pracovať týždne, možno viac. na novej poviedke.  A keď vyjde, všetci mi budú hovoriť, aký som skvelý, fantastický, úžasný, poviedka je výborná, čo mi absolútne stačí. Zastávam názor, že v súčasnej literárnej žatve sú spisovatelia, ktorí buchnú dve-tri knihy ročne, v mojom prípade stačí jedna dve poviedky za rok  a ľudí poteším. Uvedomujem si jednu vec a iste aj vy – bloggeri, youtuberi, standupisti, všetci nás zahrňujú svojou tvorbou. Za posledný polrok som dostal asi 40 poviedok aj od známych, že idú písať knihu. Problém je v tom, že som sa opýtal, čo si naposledy čítal, lebo mi to pripomína Dána, Kunderu, Kariku, čo ja viem koho ešte, no odpoveď som dostal, že ja nečítam, ja chcem písať! To je tragédia, všetci chcú písať a nikto nechce čítať. Vidím denne tie krsty, uvádzania kníh, ktorých sú stovky a možno tisícky a ako málo stojí za to, aby sa to čítalo. Každý má pocit, že jeho život je to najdôležitejšie, a že to musí byť na papieri.

Potom sú knihy, že si prečítate a o týždeň netušíte, o čom bola…

Sklame hlavne to, že sú tieto barnumské reklamy, že sa nachytáte, že niektorý herec si prečíta knihu, ale napokon je to zaplatený človek, ktorý len dostane peniaze za propagáciu braku. Ako keď čítate, že musíte si dať na vlasy túto vodičku, lebo vám od nej narastie hriva, hoci človek je takmer plešatý, ale tomu absolútne verí. Ja u knihy verím jednej jedinej veci – posúvanie si čitateľov medzi sebou. Keď za vami niekto príde a povie, že toto je dobrá kniha, prečítajte si ju, vy si ju prečítate a posuniete ďalej, lebo je dobrá. To je viac ako keď nejaká rada múdrych začne rozprávať,  aké je to dobré a stane sa to, čo som zažil na besede o Eszterházym.  Veronika Šikulová mala všetko naštudované a dvaja prednášajúci mali niečo pripravené a robili o tom prednášku a nič neprečítané, len elaborát, ktorý im niekto pripravil. Veď kto by už dnes čítal, keď môže vyprávať? Chcem byť nastajlovaný, videný, počutý, nie doma zahrabaný a čítať…

Anna Ölvecká

womangalérie VŠETKY