Príďte na One Day Jazz festival – nebude to premárnený čas!
Martin Valihora: Častokrát som hrozný otec
Študoval hru klavír, no neskôr prešiel na bicie a začal chodiť na lekcie k slovenskému bubeníkovi Oldovi Petrášovi. Vyštudoval bicie a perkusie na Konzervatóriu v Bratislave v rokoch 1990 . 1992, v štúdiu hry na bicie pokračoval aj na svetoznámej . Berklee College of Music v Bostone. Hral v množstve slovenských popových, rockových a jazzových kapiel ako IMT Smile, Prúdy, Fermata., Kvartet Gaba Jonáša, Barflies, Deepnspace, Collegium Musicim a ďalšie. Momentálne pracuje s japonskou jazzovou klaviristkou Hiromi Uehara a hosťuje rôznym interpretom v Amerike. Dnes už svetonámy bubeník Martin Valihora sa narodil v rodine basgitaristu Dušana Valihoru a speváčky Jany Belákovej. V súčasnosti je nielen bubeníkom, ale aj organizátorom džezového festivalu, ktorý vypukne 12. Mája v bratislavskom Istropolise.
Pripravili ste pre slovenských hudobných fajnšmekrov doslova lahôdku v podobe akcie One Day Jazz Festival, kde môžu ľudia pričuchnúť k svetovej kvalite džezovej muziky. Priblížte nám tento váš počin…
Naozaj ide o silnú hudbu, ktorú možno niekedy ľudia zatracujú, ale pritom sa ochudobňujú o príležitosť vidieť na pódiu niekoho, kto podá obrovský výkon, svojou danosťou, svojou dušou i telom. Mojou ambíciou je priviesť k tejto hudbe aj ľudí, ktorí ju nepočúvajú, nemajú k nej vzťah. Za tých, pomaly desať rokov, čo to robím, mám naozaj skvelé ohlasy od ľudí, ktorí prišli, vypočuli si to a sú pravidelnými návštevníkmi nielen festivalu, ale všeobecne džezových koncertov. A práve to je veľmi dôležité, aby si ľudia uvedomili zmysel kvalitnej hudby v našom živote, v spoločnosti, lebo nás zmäkčuje, dáva nám iný pohľad na vec. S celkovou spoločenskou naštvanosťou sa nám ľahšie žije, ak získame aj vďaka skvelej hudbe nadhľad. Robíme to v mene tolerancie a humanizmu, pretože tieto spoločenské aktíva, spôsoby jeden voči druhému, sú veľmi dôležité a mali by sme si ich čoraz viac uvedomovať. Na pódiu spolu komunikujú rôzni interpreti, rôzne etniká, čo môže byť veľmi inšpiratívne aj pre bežný život. Preto sme sa festival rozhodli rozšíriť o workshopy, aby sa tu stretli ľudia, ktorí sa už zaujímajú, a ktorí sa chcú zaujímať o hudbu…
Oslovujete aj stredoškolskú mládež zaujímavou formou…
Veľmi nám pomáha v tomto Bratislavský samosprávny kraj, pretože aj vďaka nemu dávame stredoškolákom voľné lístky na koncerty a nielen preto, aby sa uliali zo školy, ale sú to mladí ľudia, ktorí sú vnútorne schopní a vyvinutí prijať ponúkanú vec – hudbu. Zároveň tvoria svoj ďalší vkus, svoju ďalšiu cestu, priestor pre vyššiu vnímavosť, city a podobne. Verím, že tých dvesto lístkov, ktoré rozdáme stredoškolákom, padne na úrodnú pôdu, že mladí ľudia, ktorí by bežne na džezový koncert neprišli, lebo nemusia o ňom ani vedieť, si rozšíria obzor a nadobudnú k tejto hudbe vzťah.
Päť rokov ste prevádzakovali hudobný klub, zažila som, že mladé diečatá do neho chodili nie na džez, ale na Valihoru. Takže vaše meno je u mládeže dostatočne známe a rozšírené, ako i spojené s džezom. Vnímate to?
Dostalo sa mi do uší niečo (smiech). Treba však povedať, že celosvetovo džez je nielen pojem žánrový, ale i pojem liberálnosti, priestoru a slobody v hudbe. Džez dokáže poňať vplyvy rôznych žánrov, etník, kultúr, vďaka čomu vznikajú rôzne priestory a formy. Aj na našom festivale ide o kvalitnú, interaktívnu silnú hudbu a nejde o to, či sa v nej ozve blues, world music a podobne, ale aby prešiel proces, výmena medzi publikom a interpretom, preto by som chcel zakričať – nejde o džez, ide o hudbu! Džez sa to volá preto, lebo džez spája.
Z vašich rečí o džeze sála priam posvätnosť. Spomeniete si na prvý moment, myšlienku, keď ste sa rozhodli – toto by som chcel, aby bolo na Slovensku a začali ste organizovať prvý festival One Day Jazz Festival?
Malo to svoj vývoj. Keby som mal v pamäti zablúdiť do svojej hudobnej DNA, tým, že odmalička som chcel byť hudobník, odmalička som počúval túto muziku, vďaka mojim rodičom, ktorí mali doma naozaj kvalitnú hudbu, na tom som doslova vyrastal. V rámci toho boli pre mňa na Slovensku Vianoce počas Bratislavských džezových dní. Vďaka za to, že moja rodina sprostredkovávala absolútny kontakt s touto udalosťou, lebo môj strýko Ľubo Belák ma ako asi 12-ročného zobral na festival, do zákulisia. Chodila sem, už aj za bývalého režimu, skutočná hudobná džezová špička, odvtedy som bol na každých džezákoch. Keď už som bol bubeník, musel som byť pri každej skúške, od momentu ako sa otvorili dvere do posledného zatvorenia. Mnohých som prosil, aby mi dali nejakú hodinu, u mnohých som bol na hotelových izbách, iným som požičiaval bicie, tak som sa stával súčasťou tímu. Keď už som študoval na Berklee, tak som chcel prinášať aj domov, čo som sa naučil, kamošov, ktorých som postretal, pozoznamoval sa. V roku 2001 sme robili spoločné turné a do PKO prišlo na nás okolo 500 ľudí, a tí si prišli vypočuť hudbu. Ani žáner, ani mená, ale hudbu. Všetko sme si platili a robili sami, vyrábali CD, predávali (smiech). Ono je to najlepšie, keď si človek robí všetko sám, najprv treba vytvoriť dobrý sound, energiu, tú energiu odovzdať cez hudbu ľuďom, a potom naozaj ľudia budú chodiť na mňa. Takto vznikala myšlienka na vlastný festival. Cestoval a hrával som po najväčších festivaloch sveta, spoznával silnú džezovú scénu, ktorú som poznal z CD a sníval o nej. Naraz som bol v bezprostrednom kontakte, časom sa to vyvinulo tak, že som tu mal hviezdy, ktoré som chcel zažiť, počuť, priviesť na Slovensko a posledné roky sme tomu dali pevné základy, koncept a je to tu. V jarno – letnej perióde sa stretávame, je to pravidlené, je to celoročná práca, ale stojí to za to.
Pôvodne ste chodili na klavír, potom ste prešli na bicie..
Rodičia povedali, že klavír je základ. ako desaťročný som začal chodiť na klavír, ale vždy som chcel byť bubeníkom. Bicie sú vášeň.
Rodičia síce boli muzikati, ale vyštudovali úplne iné školy a aj sa venovali svojim povolaniam, nechceli, aby ste aj vy mali hudbu ako koníčka a popritom robili niečo „serióznejšie“?
Možno v úplných začiatkoch, aj po revolúcii, bola situácia všelijaká, boli trendy, že treba vyštudovať niečo „normálne“. Keď už som si začal prehlbovať svoju muzikálnu stopu a začal som fungovať naozaj, ochladli aj moje „chtíče“, že by som mohol robiť niečo iné. Povymýšľal som si všeličo, čo súvisí s muzikou, baví ma to, aj ma to uživí, takže som študoval ešte viac muziku, aj keď by ma zaujímali a zaujímajú aj iné veci…
….napríklad…
Psychológia, história, história psychológie…
Dcéra má desať rokov, absoluje povinnú jazdu klavír?
Nie, nechodí na klavír. Vo svojom vnímaní sveta je extrémne individuálna, čiže je dosť náročné prinútiť ju k nejakej povinnej jazde. Samozrejme, by som bol rád, keby chodila, ale budem ju musieť zaujať nejakou inou formou, čo je ťažšie. Myslím si, že folklór je lepší základ ako hip hop, hoci sú dobré aj hip-hopové školy, ale folklór je emócia veľmi silná, popri tom môže nasávať a nejaké iné štýly a keby k tomu pridala nástroj, bol by som len rád.
Slovenskí muzikanti by možno aj mali ambície preraziť v zahraničí, ale napríklad často počúvame, že v New Yorku, kde vlastníte byt a často tam hrávate s elitou, je na každom rohu sto muzikantov v kvalite tých našich. Vy ste zrejme nemali podobné „hemmungy“…
Mal, i keď u mňa to bolo opačne – chcel som byť ten stoprvý, ktorý tam bude stáť a konfrontovať sa s tými najlepšími a o to ide. Keď chcem niečo robiť, musím nasávať od najlepších, čo sa v rámci evolúcie ľudstva na našej planéte objavilo, vtedy zažívam aj ja nejaký pocit zo seba. Nie je to len fiktívna vízia o niečom, v rámci demosveta lokálneho priestoru, ale je to taká objektívna pravda a hlavne môže človek veľa nasať pre svoj hudobný jazyk. Nepoznať svet hraníc, ktoré si vytvárame v sebe.
Oskar Róža bude dirigovať, ale obaja ste si prešli búrlivým rebelským obdobím poznačeným drogami, dnes ste obaja špičkoví muzikanti. Ako vás vnímajú rodičia, majú zásluhu na tom, že ste tam kde ste, a nie na ulici alebo nedajbože – na druhom svete?
Rodina je naozaj dôležitá, že v mladom veku človeka podporila, doladila veci, ktoré možno zanedbala bez toho, aby si to uvedomovala, lebo dieťa je zrkadlo, ktoré nám ukáže, čo, kde a ako a sme z toho niekedy riadne vyjavení. Ale všetko je to o nás. Dôležité je, aby človek mal sám chuť, silu a vôľu zobrať osud do vlastných rúk. Keď človek nechce, nepomôže ani rodina. Ja som mal chuť a chcel som, akurát ma to zaťažilo na isté obdobie a nikomu to neodporúčam. Je to ťažká cesta a zbytočná, zdržovanie hry. To, či je rodina nablízku alebo nie, nemá vplyv na moje rozhodnutie, že chcem žiť.
Aj si spomínate na moment, keď sa to vo vás zlomilo, že chcete s drogami skončiť, chcete pracovať, žiť?
Celé som si to uvedomoval od začiatku tej tragédie, toho smútku, keď som bol „v sračkách“. Akurát som nevedel nájsť cestu a pýtal som sa sám seba – podarí sa mi to niekedy? Dá sa to vôbec? – pýtal som sa ako mladý, sedemnásťročný človek. Vedel som, že nechcem zomrieť, potom to už bola doslova otročina, ale toto je rozhovor asi pre iné terapeutické okienko. V každom prípade som padal, vstával, prikmotrila sa do toho láska, dievča, všetko dokopy, nič som ničomu nepodmieňoval, všetko bolo na mojom chcení sa z toho dostať. Dokonca to, či sa podarí vzťah, či sa mi bude dariť v hudbe – to všetko som musel odložiť a takmer rok a pol som bol sám so sebou v zariadení, kde som si musel zaslúžiť a vybudovať ten svoj druhý život. Nebola to basa (smiech).
Ste vnímaný ako otec, ktorý sa naozaj stará o svoju dcéru, venuje sa jej, aj dnes idete do školy po ňu, hoci s jej mamkou nežijete spolu, vnímajú vás ako vzorného otca..
To je omyl, mal by som byť vnímaný ako vzorový entuziasta, častokrát som hrozný otec. Veľa pracujem, mal by som byť s ňou viac, často ma práve realita od nej oddeľuje, moje reakcie nie vždy sú také, ako by mali byť, teda správne.
Zvyšujete hlas?
Áno, niekedy aj rád, pretože je dôležité, keď dieťa skúša, ukázať mu hranice. Nastáva ordinácia, a keď príde vek, že už si budeme vedieť ordinovať sami, môžeme to aplikovať. Nezastávam novodobé názory, vďaka ktorým sa často doma vo výchove nezhodneme, že dcéra je veľká, mala by to, alebo ono sama. Ona nie je veľká, veľká bude, keď bude veľká! Teraz je ešte malá, preto potrebuje pomoc, a to adekvátne tomu, aká vie byť rebelská, ako vie byť v opozícii.
Máte z detstva veci, ktoré sa vám nepáčili tak ako ich robili pri výchove vaši rodičia a povedali ste si, že „toto budm robiť inak“?
Mám také veci, ale netvrdím, že ja ich robím správne, robím chyby, tak ako ich robili moji rodičia, výchova dieťaťa je jedna veľká škola. Ako pre dieťa, tak i pre rodičov. Veľká špirála a oscilácia medzi dobrom a zlom, plus – mínus, správne – nesprávne, pekne –škaredo a tak ďalej.
Od výchovy sa vráťme k festivalu One Day Jazz Fest a poprosíme o pozvánku pre našich čitateľov…
Všetkých srdečne pozývam a budem nesmierne šťastný, ak prídete, a neostane to len pri formálnom čítaní tohto článku, ale bude to mať odozvu. Aj keď to nemáte v životnom programe, príďte 12.mája do Istropolisu, 14.a 15. júna 2017 na Bratislavský hrad a zažijete atmosféru, ktorá sa oplatí, bude stáť za to a nebude to premárnený čas.
Text a foto: Anna Ölvecká
