Po štyridsiatke už postava nie je zadarmo
Krásna cigánska diablica Silvia Šarköziová doslova svieti v čisto mužskej spoločnosti svojej kapely. Oceňuje, že kolegovia sú stále pozorní voči nej a neberú ju ako chlapa. Prezradila aj tajomstvo dokonalej postavy a ktorým obchodom sa musí vyhýbať.
Už tento víkend vystúpite na festivale v Hniezdnom v skvelej zostave – bude tam Janko Kuric s Vidiekom, Lukáš Adamec, Iné Kafe, Peter Bič Project a mnoho ďalších. Už ste tam niekedy vystupovali?
Nie, ideme prvý raz. Aj nás to mrzelo, že takýto pekný festival a my tam nie sme, ale asi všetko má svoj čas a konečne sme sa dočkali.
Máte radi účasť na festivaloch, kde sa väčšinou hrá vonku?
Milujeme to. Máme šťastie, že si nemusíme vyberať prostredie, v ktorom budeme hrať. Zahráme rovnako v koncertnej sále, ako na štadióne či amfiteátri, alebo v malom džezovom klube. Toto považujeme pri svojej práci za veľké šťastie. Festivaly vonku mám rada, je to v prírode, slnko väčšinou svieti, spojiť prácu, ktorú milujem s pobytom pod holým nebom – to je nádherné.
Hovoríte o svojej práci, ktorú robíte už dlhé roky s nadšením a iskričkami v očiach akoby ste šli na javisko prvý raz. Ako je to možné?
Dobrý postreh, vždy keď idem na javisko, mám pocit, akoby som tam šla po prvý raz. Máme výhodu, že nevystupujeme stále v tých istých priestoroch, stretávame v hľadisku vždy iných ľudí, ktorí majú vždy iné nastavenie a inak reagujú. Rada sa pozerám na ľudí, do ich očí, aspoň tým v prvom rade, vieme s nimi komunikovať. Nemáme nalinkovaný program a pokojne ho meníme aj počas koncertu, keď vidíme, čo divákov najviac zaujíma, takže aj toto je jeden z dôvodov, pre ktorý milujeme svoju prácu – tá sloboda. Nikto nám nič nediktuje, prispôsobujeme sa divákovi a tým vzniká puto.
V kapele ste jediná žena, aké máte požiadavky – potrebujete samostatnú šatňu alebo sa pokojne obliekate medzi „vašimi“ mužmi?
Keď sú podmienky na samostatnú šatňu, automaticky mi ju dajú usporiadatelia, ale niekedy ma oddelia paravánom, no výnimkou nie je ani to, že sa prezliekam spolu s chlapmi. Mám to však za tie roky perfektne nacvičené, že sa dokážem prehodiť z jedného oblečenia do druhého bez toho, aby nevideli čokoľvek, čo nie je určené pre cudzie mužské oči. Naozaj ma neprekvapí, ani keď sa musím prezliekať pomaly na verejnosti (smiech).
Kedysi dávnejšie sme robili rozhovor a vtedy ste sa obliekali sama za vlastné peniaze, dnes už sa módne návrhárky aj hádam pretekajú, aby mohli obliecť na vystúpenie diablicu Silviu…
Naozaj je to super pocit, keď sa mi páčia šaty a slovenské návrhárky naozaj robia skvostné modely, samozrejme, nemôžem mať všetky doma ani z finančných dôvodov, ani z priestorových. Preto ma veľmi teší, keď oslovím módnu návrhárku a ona mi povie, že jasné, nie je problém zapožičať šaty, hlavne na veľké spoločenské akcie. A potom aj nejaké kilečká sa s pribúdajúcimi rokmi lepia, takže je to veľká výhoda.
Postavu máte stále ukážkovú, musíte sa nejako špeciálne udržovať?
Doteraz bolo všetko zadarmo, ale ako sa pomaly blíži magická päťdesiatka, tak už treba so sebou niečo robiť. Aj v jedle som si mohla dovoliť všetko, teraz už musím obmedzovať sladké, začala som aj cvičiť. Pri chlapoch zlyháva moja pevná vôľa, pretože je ťažké odolať, keď si niečo dobré objednajú, už sa pridám aj ja. Nemám trénera, lebo ako v práci som spomínala slobodu, mám ju rada aj v živote a vo všetkom, čo robím. Sama som si „naordinovala“ cvičenie, skôr sa zameriavam na kardio. A viac chodím.
Vaša dcéra Vanessa ide tiež v umeleckých šľapajách svojich rodičov, na čom teraz pracuje, čo študuje?
Čerstvá maturantka v hre na kontrabase, zároveň študuje prvý ročník operný spev a hrá s nami v predstavení Prekliatie. Mala toho skutočne dosť, ale perfektne to zvládla, sme na ňu nesmierne pyšní.
Ako prišla k opernému spevu?
My sme v tom videli perspektívu už dávnejšie, ale ona odolávala. Potom ju počul dirigent Peter Feranec, ktorý jej povedal, že škoda by bolo nevyužiť potenciál, ktorý má. Takže rodičom síce verila, ale poďakovať musíme Petrovi Ferancovi, ktorý ju presvedčil, že oplatí sa načrieť do operného spevu v jej prípade. Začala viac počúvať operu a teraz ju aj študuje.
Váš repertoár je tiež doslova svetový, cestujete, hráte rozdávate radosť po všetkých kontinentoch…
Naozaj si nemôžeme sťažovať, milujeme naše domáce publikum, len predsa je u nás ten trh malý, takže sme radi, že cestujeme.
Ste taká krehká, pomáhajú vám chlapi s tým obrovským nástrojom?
Pravdou je, že som ho mimo pódia nedržala v rukách dlhé roky, aj keď ja niekedy bojujem, že každý si nosí svoj nástroj, aj ja si odnesiem svoj. Našťastie, ani po rokoch ma neberú v kapele ako chlapa, ale ako ženu, takže ma vždy presvedčia, že mi nástroj odnesú, je to milé.
Keď ste niekde v zahraničí stane sa, že im utečiete, aby ste navštívila miestne obchody?
V kapele sú na toto väčší odborníci, ktorí pobehajú obchody, ale ja nie. Nikdy som to nerobila. Keď mi niečo padne do oka, tak áno, že pozriem, niekedy aj kúpim, ale nie som ten typ a zaujímavé je, že ani Vanessa nie je nákupná maniačka. Čo treba, si cielene kúpime, ale inak len kupovať, aby sme nakupovali – to nie.
Predsa však, keď je zlý deň a treba si urobiť radosť, do ktorého obchodu zájdete?
Pre mňa je nebezpečné chodiť do drogérie všeobecne. Idem kúpiť odličovanie tampóny a odchádzam s plnou igelitkou (smiech). Mám pocit, že všetko potrebujem, máme nespočetné množstvo rúžov, ktoré nikdy nepoužijem, pretože v konečnom dôsledku sa mi nepáčia a používam jeden overený. Snažím sa preto drogérie obchádzať.
Kabelky vás nelákajú?
S kabelkami je to u mňa doslova kríž. Vyberám si veľké a funkčné, pretože všetci chlapi si ku mne odkladajú peňaženky, dokladovky, dokonca aj cigarety nájdete u mňa, hoci nefajčím (smiech). Som v kapele nosič.
Leto bude asi u Cigánskych diablov riadne pracovné…
Máme množstvo koncertov, pokračujeme v turné s muzikálom Prekliatie, dva koncerty budeme mať vo Fínsku, kde sme už vystupovali a znovu nás pozvali, ďalej v Česku koncerty s huslistom Jaroslavom Svěceným, potom chystáme dve cédečka. Jedno bude spievané, také ľahšie, a budúci rok chystáme so skupinou Desmod druhé spoločné CD, lebo prvé malo veľký úspech. Takže roboty neúrekom.
Text a Foto: Anna Ölvecká
