Noty nepozná, ale vie zvárať a kovať
Ostatné dni speváčky, ktorá si hovorí jednoducho Sima, sa niesli v znamení rodiny Banášovej. Najprv bola hosťom v talkšou spisovateľa Jozefa Banáša, ktorá sa koná pravidelne každú prvú stredu v mesiaci v Stredisku kultúry na Vajnorskej ulici v Bratislave. O pár dní jej vo vypredanom bratislavskom Babylone pokrstila dobrým slovom nový, v poradí štvrtý, album Smej sa, duša moja – Adela Banášová.
Čo nám prezradíte o svojom novom albume?
Vložila som do neho celé svoje srdce, všetko, čo vo mne bolo. Piesne sme s kapelou aranžovali v podobnom duchu ako doteraz, ale predsa je niečím iný. Sú na ňom i piesne, ktoré sme spracovali čisto len s klavírom alebo len s gitarou. Sú veselé, hĺbavé, smutné, pokojné aj zaľúbené. A je tam aj prekvapenie, duet s Richardom Müllerom.
Pochádzate z Považskej Bystrice, ale vo svojich piesňach, ktoré skladáte a textujete, ospevujete dedinský život, dedka včelára a túžbu tiež tak žiť – skromne, jednoducho, na dedine…
Prázdniny som prežívala v Hornej Maríkovej, u starých rodičov, so sestrou a s dvoma bratrancami. Bola som najmladšia, takže sa niekedy spolčili proti mne, aj zle mi robili, ale mám tie najkrajšie spomienky na rozprávkové detstvo.
Strednú školu ste si nevybrali poľnohospodársku, ale študovali ste priemyslovku…
Áno, technicko-informačné služby, pretože tam som nemusela robiť prijímačky (smiech). Musím sa priznať, že hoci tie odborné predmety mi príliš nešli, naučila som sa zvárať, kovať, veľmi ma to bavilo, ako to všetko búchalo, praskalo, svetielkovalo. Dokonca sa mi páčilo chodiť oblečená v montérkach a obutá v bagančiach. V triede bolo 20 chlapcov a 7 dievčat. Najneradšej som mala eletrotechniku, pretože hodina začínala o šiestej ráno a bývali sme na inernáte. Profesor nás budil spôsobom, že rozospatej mi povedal, aby som sa niečoho chytila, to „niečo“ bol prúd, poriadne ma to koplo a bola som nakopnutá na celý deň. A možno spôsobil tými kopancami, že som začala tvoriť piesne (smiech).
Toľko chlapcov v triede, aj vás „balili“?
Nespomínam si, asi som sa im nepáčila v tých montérkach a bagančiach.
Známe je o vás, že ste veriaca…
Vyrastala som v rodine, kde sa o Bohu a viere diskutovalo. Môj otec vyše štyridsať rokov pracoval v ústave pre mentálne postihnutých mužov a ja som s nimi odmalička prichádzala do kontaktu. Naučila som sa nepozerať na nich krivo, ale naopak, brať ich ako súčasť života. Naučila som sa pokore a aj viere. Okrem toho, ja Boha beriem ako parťáka, s ktorým riešim zložité situácie, hlavne odpúšťanie nielen iným, ale aj sebe.
Po strednej škole ste išli na priímačky na divadelnú školu do Banskej Bystrice. Ako ste uspeli od zváračiek, kovania a elektriny na herectve?
Je to možno neuveriteľné, ale chodila som aj do tanečnej školy a tancovala som hip-hop a nejako som uspela aj na prijímačkách. Spomínam si, ako nás na škole učili akrtikulovať, že nám do úst napchali korkové zátky a museli sme s nimi rozprávať. Mojím snom už na škole bolo hrať v Radošínskom naivnom divadle, tak som šla na konkurz a vzali ma do hry Polooblačno, v ktorej účinkujem doteraz. Mám rada ten kolektív, pokojne našijem gombík, keď treba, kolegovi nalepím fúzy, nie som žiadna fajnovka (smiech).
Ako ste sa dostali k drsnému manažérovi Jožkovi Šebovi, vy také krehké, nežné stvorenie?
Na vysokej škole bolo na internáte dosť času, tak som sa začala učiť hrať na gitare a nenápadne vznikli moje prvé piesne. Uvažovala som, koho osloviť, aby mi to odbril, lebo kamarátom sa to páčilo, ale nevedela som, či je to naozaj dobré. Napísala som mail Jožkovi, stretli sme sa, niečo som mu zahrala a vyšo to. Neviem si ho vynachváliť, bola to veľmi správna voľba, spolupracuje sa mi s ním úžasne. Zaujímavé, že zo začiatku si ma ľudia plietli s Jankou Kirschner, keď ma počuli v rádiu, ale myslím, že už si zvykli, že som to ja, Sima…
Vznikajú vaše piesne tak, že zložíte hudbu na notový papier, a potom píšete texty?
Nie, nepoznám noty, ale už sa ich učím. Napíšem text, ktorý potom vybrnkávam na gitare a spievam si. Nakoniec to s kapelou zaranžujeme a je pesnička.
Anna Ölvecká
