Slovenské dievčatá majú taký iný „šmak“
Dnes 64-ročný herec Vladimír Kratina stále ohúri robustnou postavou a pohľad jeho modrých očí nechá ľahostajných len málo žien. Napriek tomu hovorí, že ženské nenaháňa, žije pokojným rodinným životom a možno málokto vie, že počas štúdií na gymnáziu fungoval v bigbítovej kapele a skladal piesne. Zahral si v slovenských filmoch – s Michalom Dočolomanským v diele Mŕtvi učia živých (1983)a s Milkou Zimkovou … Kone na betóne či Fontána pre Zuzanu. V Bratislave sa objavil na premiére novej českej komédie Ako sa zbaviť nevesty a pri kávičke a obľúbených cigarách sme trochu spomínali…
Po akej dlhej dobe ste v Bratislave… ako sa tu cítite?
Po pár rokoch, nakrúcal som tu Kriminálku Mesto, ale predtým som chodil častejšie. Mám to tu rád a cítim sa ako doma (úsmev), akurát, kedysi sme lietavali lietadlami, dnes som prišiel vlakom.
Cesta vlakom je tiež super, klíma, obsluha…
Áno, bolo to fajn, ale tie lietadlá boli tiež dobré, letušky sa o nás starali, nalievali nám rôzne opojné nápoje (smiech), čo dnes už myslím nie je, treba si to zaplatiť.
Vo filme Ako sa zbaviť nevesty ste si zahrali deduška, ktorý oslavuje 70-tku, ako ste sa zžili s touto rolou?
Tak sedemdesiatka je ešte trochu predčasná, ale nijako zvlášť som to neprežíval. Normálna filmová úloha.
Vám osobne sa táto komédia páči?
Neviem, ešte som ju nevidel. Teraz som prišiel rovno z vlaku, kým ste si vy pozerali film, a ja ho uvidím večer, ak sa nič mimoriadne nestane. V Česku bola síce premiéra, ale žiaľ, nemohol som sa jej zúčastniť, lebo som hral v divadle. Preto som dnes uvítal možnosť prísť na mne milé Slovensko a ešte si v premiére pozrieť aj tento môj počin.
Váš herecký divadelný život je bohatý?
Aj áno, hrám v Činohernom klube, okrem toho nejaké hosťovačky. Urobili sme muzikál Nech žijú duchovia, kde hrám rytiera a samozrejme, filmovačky. Teraz sa dokončieva seriál, ktorý by mal na obrazovky ísť na jeseň. Roztočený mám film, kde hrám hlavnú postavu, tak dúfam, že sa zase stretneme na premiére a stále sa niečo deje.
Herecký dôchodok nehrozí…
Zatiaľ nie, našťastie, profesia herca môže byť dlhá, kým ako tak človek príde, zahrá…
Čoraz častejšie sa stretávate s informáciami, že kolegovia či už rovesníci, o niečo mladší alebo starší, sú postihnutí rôznymi chorobami, prípadne odchádzajú do hereckého neba, ako prijímate tieto správy?
Vždy so smútkom a ľútosťou, ale nepripúšťam si to do tej miery, aby ma to stresovalo. Našťastie sa cítim skvele a verím, že mi to ešte dlho vydrží.
Aj sa staráte o kondíciu nejako, okrem toho, že fajčíte takmer jednu od druhej?
S cigaretami som prestal pred rokmi, trochu to fajčenie klamem tým, že si dávam „doutníky“ a úplne sa toho vzdať ani nechcem. V priebehu môjho života mnou lomcujú občas návaly športovania, plávam, chodil som veslovať na trenažér, dokážem sa vypotiť v saune, potom si zaplávať…
Regata vo filme vám teda nebola vzdialená?
Naopak, mám kapitánske skúšky, chodievam do Chorvátska, takže som od fachu, aj keď práve v tomto filme som k tomu príliš nedostal (smiech).
Slovenské herečky sú u českých režisérov vo veľkej obľube, dokonca aj s tým, že budú vo filme hovoriť po slovensky, ako napríklad v tomto Andrea Kerestéšová. Ako to vnímate vy osobne?
To je dané tým, že slovenské herečky majú iný ženský moment, než tie naše dievčatá, majú taký iný „šmak“, ktorý je ženskejší, aspoň sa nám to tak zdá.
A spomínate si tak aj na Milku Zimkovú, ktorej ste hrali partnera vo filme ..Kone na betóne…?
Samozrejme, to bolo veľmi zvláštne, ona Milka bola vôbec zvláštna, sama si to napísala, mala predstavu, ako by to malo vyzerať, tak niekedy režírovala ona Párnického, občas bola tiež veľmi veselá… Myslím, že výsledok je skvelý, ten film sa vydaril, neustále sa reprízuje, takže naozaj len množstvo krásnych spomienok.
Spomeniete si aj na iné slovenské herečky, s ktorými ste si zahrali?
Neviem, takto narýchlo, či si niečo vybavím, ale poznal som pár skvelých dám u vás…
Ako vnímate tzv. denné seriály, ktoré sa točia rovnako v Česku ako na Slovensku?
Presne to sme s Andreou Kerestéšovou vo vlaku cestou sem preberali, ona nastúpila do Ordinácie, ja som tam pobudol dva-tri roky, nemám voči tomu žiadnu averziu, ani tým nepohŕdam. Dokonca to považujem za remeslo svojho druhu. Človek príde, má desať obrazov, tridsať stránok scenára a musí to frčať.
Sú kolegovia, ktorí to odsudzujú, mnohí preto, že takto rýchlo pracovať nevedia, iní zase z neznámych dôvodov. A tak sme to využili, vyskúšali, musí sa to robiť rovnako profesionálne, aby sa na to dalo pozerať, je to herecká robota ako každá iná.
Aj improvizujete? Zrejme sa nebifľujete všetko od slova do slova?
V tomto prípade sa od herca asi aj očakáva, že si to prispôsobí „do huby“, aby mu to sedelo, lebo niekdy sú scény napísané doslova krkolomne. Človek to musí prečítať, zahrať, odrečniť, roztrhať, zahodiť a šup ďalší obraz (smiech).
Tu si to situácia vyžaduje, ale počas vašej hereckej, a teda riadne bohatej kariéry ste niekedy zabojovali s tvorcami, že toto nepoviem, to mi nesedí, to nie som ja, ale urobil by som to takto?
Ani nie, bohatá kariéra ako hovoríte, možno áno, je bohatá, ale nemal som konflikty tohto druhu, asi som mal šťastie na dobrých scenáristov a režisérov. Ak je tvorca rozumný, vyberie si hercov, od ktorých vie, čo môže očakávať a nesnaží sa ich pretvoriť. Snažím sa pracovať na základe toho, čo oni donesú, vtedy to bez problémov funguje.
Máte medzi hercami kamarátov, s ktorými idete napríklad na pivo?
Jasné, samozrejme. Napríklad s Ondrom Vetchým, ale nie je to, že ideme na pivo, skôr si dáme pohárik v tom činoherom klube a je ich viac – kolegov.
Deti, vnúčatá – pochváľte sa…
Mám celkom tri dcéry…
…ako kráľ…
(úsmev)…áno, ako kráľ. Jedna je z prvého, študentského manželstva, ona si žije samostatný život a z druhého manželstva mám dve dcéry – jedna má 25 rokov, pracuje v reklamnej agentúre a malá Sofinka chodí do siedmej triedy ešte. Od najstaršej dcéry Márie mám štvorročného vnuka Honzíka, s ktorým sa nevidím tak často ako by som chcel, pretože žije už druhý rok na Guadelupe, kde má chlapec krásne detstvo. Ona s maminkou emigrovala, keď bola malá, do Francúzska, vyrástla vo svete. Vidíme sa, keď prídu do Česka, pretože tie transkontinentálne lety to nie je nič pre mňa, málo miesta na moje dlhé nohy…
Leto, divadelné prázdniny ako prežívate?
Presťahujeme na na chatu na Sázavu, je tam krásne a preložíme to morom v Chorvátsku alebo v Grécku. Som v znamení Rýb, takže slnko, voda vzduch – to je moje, hory nemusím, nelyžujem. Z kopca dolu, krajina ubieha dozadu, to ma nebaví (smiech).
Anna Ölvecká
