Pôvodne som si myslel, že hra na harfu je len pre princezné
Medzi slovenské kultúrne podujatia tento rok pribudne zaujímavý nováčik. Festival Tatra Flowers si za svoj domov vybral krásne prostredie najvyšších slovenských hôr, Vysoké Tatry. Festival sľubuje originálne zážitky, umocnené spojením kvalitnej hudobnej produkcie a prírodného prostredia Tatier. Termín svojho úvodného ročníka stanovilo na 1. – 3. septembra 2017. Pretože podobné podujatie si vyžaduje výnimočných umelcov, vystúpi na ňom, okrem iných, aj talentovaný a svetoznámy rodák zo Žiliny – hráč na harfu Michal Matejčík. Slovenský junák, dvojmetrový takmer štyridsiatnik, objíma harfu a miluje jej tóny, či už klasické alebo moderné. Vďaka talentu a odvahe sa dopracoval k skupine Depeche Mode či na turné s Georgeom Michaelom.
Máte za sebou zaujímavú hudobnú cestu a verím, že aj pred sebou. Aká však bola vaša prvá reakcia, keď vás oslovili na účinkovanie na festivale Tatra Flowers, ktorý sa uskutoční začiatkom septembra?
Najprv som neveril, že v Tatrách by sa niečo podobné mohlo uskutočniť, potom som zistil, že sa to podarilo a som úplne nadšený, že budem toho súčasťou. Harfa vznikla ako jeden prvých nástrojov, myslím si, že je taký prírodný a aj preto som rád, že sa vráti do lona najkrajšej prírody, ktorá je pýchou Slovenska.
Chalani väčšinou túžia po gitare, aby na ňu balili baby…
… baby sa dajú baliť aj na harfu (smiech).
Ale predsa, ako ste k tomu prišli, že chcete hrať práve na harfu? Človek si pri nej predstaví krásnu dlhovlasú vílu, ako naťahuje dlhé štíhle prsty za strunami…
Odmalička som hral na klavír a potom som spoznal harfovú triedu. Okamžite ma nástroj mimoriadne zaujal, hoci tiež som si myslel, že hra na harfe je pre princezné. Učiteľ na konzervatóriu, ktorý vyučoval hru na harfu bol muž, od neho som sa dozvedel, že celú harfovú históriu písali chlapi – od kráľa Davida až po rôznych harfových virtuózov, vždy to boli chlapi, ktorí nástroj posúvali dopredu.
Takže u vás – láska na prvý pohľad…
Áno, aj keď potom prišlo trochu vytriezvenie, keď som mal na prstoch krvavé pľuzgiere od cvičenia a divil som sa, ako to môžu tie krehké víly zvládať, keď moje mužské ruky takto trpeli? Ale tréningom človek dosiahne, že tie prsty sa naozaj prispôsobia a človek dokáže hrať na harfe bezbolestne.
Aké sú teda vaše končeky prstov – tvrdé alebo už zmäkli?
Vytrénované (smiech). Ale bez krému s morskou soľou sa nepohnem.
Pri hudobnom nástroji harfa si predstavíme všetci klasickú hudbu, no vy ste ju povýšili do iného levelu. Absolvovali ste turné ako člen orchestra s Georgeom Michaelom, čo sa asi ťažko prekoná…
Pre mňa je to učite najviac aj v tom zmysle, že žiaľ, tento umelec nás počas vianočných sviatkov navždy opustil, a tým pádom sa to už nikdy nebude dať zopakovať. No a samozrejme, sa teším na každé podobné vystúpenie s inými umelcami, ale už to nikdy nebude prvé.
Prezraďte, bolo veľmi náročné dostať sa do tímu Georgea Michaela?
Náročnejšie bolo udržať sa tam (úsmev). Cestovanie bolo neuveriteľne vyčerpávajúce, členovia z organizačného tímu boli na muzikantov neuveriteľne prísni, vyhadzovalo sa za každý „preklep“, umelec si naozaj nemohol dovoliť žiaden prešľap. Toto bolo náročné, udržať sa v tom kolotoči, ktorý sa krútil závratnou rýchlosťou, presúvať sa z miesta na miesto, baliť, rozbaľovať, ladiť, kým začne koncert, človek je vyčerpaný a ešte musí podať nadľudský výkon. Pri takomto umelcovi si nemôžete dovoliť žiadne zaváhanie. Napriek tomu, to bolo krásne obdobie.
Ako dlho to celé trvalo?
Zahrali sme 67 koncertov, turné sa prerušilo vo Viedni na pol roka, lebo George ochorel a čakalo sa, kým vyzdravie. Po polročnej pauze sme pokračovali, takže aj s pauzou rok a pol.
Sledovali ste jeho zdravotný stav aj po turné?
Mali sme občas informácie, keď bol vo Švajčiarsku v nemocnici, verili sme, že sa zase postaví na nohy. Jeho smrť bola nečakaná, prekvapivá a dosť ma zasiahla, myslím, že aj ostatných hudobníkov, ktorí s ním robili. Bolo to o to viac emocionálnejšie, že sa to stalo počas vianočných sviatkov.
Vieme si predstaviť, že spolupráca s takýmto umelcom je náročná aj z bezpečnostného hľadiska a nie každý má k nemu prístup. Koľkokrát ste sa za ten rok a pol reálne s ním stretli mimo javiska?
Na konci, pred posledným koncertom. Počas skúšok bol absolútne sústredený na prácu, na dokonalosť jeho hudby. Do pracovnej atmosféry nebolo možné vstúpiť otázkami ako sa máš, alebo podobne, dodržiaval disciplínu. Pred záverečným koncertom v Londýne usporiadal obrovskú party, kde prišiel a pozval hostí od spúšťača opony až po hudobného riaditeľa. S každým sa rozprával, koľko ten človek chcel, bola to nekonečná noc rozhovorov s týmto úžasným umelcom. Nezabudol poďakovať za to, že každý člen orchestra podal na javisku nadľudský výkon.
Bol to váš sen, nejaký cieľ, za ktorým ste tvrdo išli – dostať sa do hudobného zoskupenia okolo Georgea Michaela?
Sníval som o tom, dostať sa do podobného sveta, absolvovať turné s niekým veľkým. Georgea som pozerával ako dieťa na MTV a určite to bolo pre mňa vtedy niečo nedosiahnuteľné, vzdialené, videl som orchester, ale vtedy harfa nikde ešte nebola. Napokon som bol vďačný, že som si ju vybral, lebo ma posunula k podobným ľuďom ako George Michael, aj keď hovorím, je to asi vrchol, ale kto vie, čo ma ešte čaká? Vynikajúcich klaviristov je neskutočné množstvo, ale harfistov, ktorí sa venujú aj inému štýlu ako klasike, príliš veľa nie je. Ja som stále prearanžovával skladby rockových, popových skupín, aby zazneli aj na harfe a toto mi veľmi pomohlo.
Depeche Mode je podstatne odlišný štýl od Georgea Michaela… a vy ste prerobili aj ich skladby.
V mojom rodisku, v Žiline, kamarát organizoval párty Depeche Mode a napadlo mu, že by som tam mohol vystúpiť a zahrať pár skladieb od tejto skupiny, aby to ozvláštnil. V prvom momente mi to prišlo nemožné, atmosféra ich hudby je vytváraná iným štýlom ako je typické pre harfu. Napokon sa mi podarilo prerobiť asi 5 skladieb – zmes zvukov na klasický nástroj, odohral som ich na tej párty. Potom som pripravil hodinový set z ich skladieb, ktoré som odohral na pozvanie rádia FM na ich akcii.
Nebolo to márne už aj preto, že sa to dostalo do uší a pozornosti aj samotnej kapely Depeche Mode…
Som rád, že sa moje skladby dostali až k nim, napokon, posledný album prezentovali vo Viedni takým zvláštnym koncertom, na ktorý sa lístky dali iba vyhrať a bolo to pre 2000 fanúšikov, čiže veľmi komorné, žiaden masový koncert. A aby to ešte ozvláštnili, privolali aj mňa, vraj keď sa podarilo prerobiť skladby na akustický nástroj, akým je harfa, ukážeme to aj našim fanúšikom. Ukázali sme, že to nie je len „samplová“ hudba, ich tvorba, ale má aj klasického ducha v sebe.
Keď ste čítali mail od manažmentu Depeche Mode, čo ste prežívali?
Samozrejme, som sa roztriasol, najprv som si myslel, že niektorý z kamarátov si zo mňa vystrelil. 😛 Pri každom riadku, ako sa to stupňovalo, som sa triasol viac a viac. Volal som tomu kamarátovi, čo ma pozval na prvotnú párty v Žiline a tiež neveril, pretože odvtedy uplynuli dva roky. Ale napokon bola všetko pravda a aj som s nimi koncertoval.
Kde všade sa vás dá do septembra, kým vystúpite v Tatrách na festivale Tatra Flowers, ešte vidieť a počuť?
Absolvovali sme teraz niekoľko koncertov s Katkou Koščovou, s ktorou nás v júni čakajú ešte koncerty v Prešove a Bardejove. Katka je neuveriteľná umelkyňa, čo sa týka hudby, textov, spevu. A 17. júna vystúpim na Červenom kameni. Zahrám koncert, prierez klasickej hudby na harfe od renesancie po world music blues.
Máte množstvo účinkovaní na Slovensku, ale stále žijete vo Viedni…
Dostal som ponuku, okrem svojej práce, vyučovať vo Viedni na dvoch školách hru na harfu, čo som sa naučil, mám možnosť odovzdávať mladšej generácii.
Považujete vyučovanie mladých za vyvrcholenie a uznanie svojej práce?
Áno, súkromne som vyučoval už počas štúdií vo Viedni aj klavír, aj harfu. Zistil som, že mladých zaujímajú aranže moderných skladieb viac ako klasika, ktorú sa učili ich rodičia, starí rodičia a majú to „opočúvané“. Samozrejme, preberáme aj klasiku, ale dávam im priestor, aby aj oni pochopili, koľko krásy je v klasických nástrojoch a ako sa dá využiť, tým je to pre nich zaujímavejšie. Potom vyhľadávajú skladby, ktoré by chceli prearanžovať a aj v tom je táto práca pre mňa výzva a nový rozmer.
Máte ešte nejakú kapelu, ktorá je pre vás výzvou, že by ste ju chceli zahrať na harfe?
Od detstva bola mojou srdcovou záležitosťou Marika Gombitová, takže, samozrejme, poškuľujem po jej skladbách. Dokonca si myslím, že k jej hlasu by pasovala harfa, taký duet, to by bolo niečo! Z úplne iného žánru ma láka Prodidgy (smiech). Ale tam by som už zapasoval elektrickú harfu, nabustrovanú, s efektami.
Ak si potrebujete od zvukov hudby oddýchnuť, čomu sa venujete?
Nekonečné prechádzky prírodou. Ticho a príroda. Malá Fatra má pre mňa veľké čaro.
Viedenský lesík?
Ten nemám ešte prebádaný, kolegovia mi stále odporúčajú, kam mám ísť, tak musím sa tam vybrať.
Text: Anna Ölvecká
Foto: autorka, archív M.M.
