SPÄŤ
Erotické poviedky

Intímnosti so šéfom? Jeden raz – a dosť!

Od: Jana Vančová 17.5.2017
1 Hviezda2 Hviezdy3 Hviezdy4 Hviezdy5 Hviezd Ohodnoťte článok
Loading...

Život prináša situácie, ktoré nemožno predvídať, aj také, na ktoré by sme najradšej zabudli. A napriek tomu sa stanú a blúdia nám v podvedomí – hoci, keby sme mohli, skryli by sme ich pod čiernu zem alebo uvrhli do úplného zabudnutia, aby nikomu neublížili. Ale čo sa stalo, stalo sa…
….boli a, našťastie, ešte stále aj sme, šťastná rodinka. Vydávala som sa z veľkej lásky a v štvrtom mesiaci tehotenstva. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som si nakoniec nestihla urobiť maturitu a prečo som si ju, popri zamestnaní, urobila až neskôr po rokoch.

Intímnosti so šéfom

Najprv teda veľká láska, potom svadba, tehotenstvo a krásna chvíľa, keď som na svet priviedla našu rozkošnú dcérku. Manžel bol šťastím celý bez seba a naozaj robil všetko možné, aby nás uživil a aby sme si mohli dovoliť vlastný byt. Samozrejme, že na pôžičku, ktorú bolo treba pravidelne a načas splácať. O tom, že by som mala nastúpiť do práce, kým je dcérka malá, nechcel ani len počuť. Vraj – dieťa potrebuje mamu a on nás predsa uživí! Aj sa mu to celkom darilo, ale len do chvíle, keď stratil zamestnanie.

Spočiatku sme si mysleli, že to rýchlo prekonáme a manžel si čoskoro nájde nové zamestnanie, ale rýchlo sme sa presvedčili o tom, že to vôbec nie je také jednoduché, ako sme si mysleli. Okrem toho, prihlásili sa mu zdravotné problémy, takže niektoré druhy zamestnania už preňho ani neprichádzali do úvahy. Ani sme sa nenazdali, začali sa nám kopiť problémy a účty, ktoré bolo treba zaplatiť, ale akosi to čoraz horšie vychádzalo. Najhoršie na tom bolo to, že bol doma už štyri mesiace, takže aj čas poberania podpory v nezamestnanosti sa nám začal desivo krátiť a úmerne s ním rástla kopa nevyplatených účtov a neuspokojených potrieb našej domácnosti.

A tak som sa rozhodla: Teraz skúsim svoje šťastie ja! Napokon, dcérka mala už tri a pol roka a kým by si manžel niečo našiel, ešte by ju nejaký čas povaroval. Aspoň tak som si to predstavovala. A môj milovaný Miško mi to schválil – aj napriek tomu, že pôvodne si predstavoval, že ešte budeme mať jedno dieťa a až keď nám trochu odrastú, tak si niečo nájdem aj ja.

Začala som sa teda pýtať po známych, či by niekde nepotrebovali posilu, ale moje nádeje a počiatočné nadšenie veľmi rýchlo vyprchali. Ukázalo sa, že ak budem chcieť niečo seriózne začať robiť, budem si musieť dokončiť vzdelanie a možno si aj porobiť nejaké kurzy. Začala som teda usilovne sledovať inzeráty a písať listy po najrôznejších inštitúciách. A výsledok? Nič, alebo nič poriadne. Okrem rôznych dílerských činností sľubujúcich obrovské zárobky, pozícií poisťovacích agentov a striptízových tanečníc alebo exkluzívnych spoločníčok na intímne chvíle inzeráty neponúkali nič normálne, čo by mohlo osloviť mladú mamičku a šťastne vydatú ženu.

Čo si počať? Pomaly sa ma zmocňovalo zúfalstvo a beznádej. Ako budeme ďalej žiť? Z čoho zaplatíme účty? A … budeme si vôbec môcť dovoliť svoj byt? Také a podobné otázky mi vírili hlavou vždy, keď som vyberala poštu zo schránky, či v mailoch, a čítala síce slušne formulované, ale zamietavé odpovede.Veď kto by sa už len trhal o ženu s malým dieťaťom, o ktorej je predpoklad, že ešte bude chcieť onedlho mať druhé? Niektorí si ani nedali tú námahu, aby mi vôbec odpovedali. A ak odpovedali, išlo prevažne o odpoveď v zmysle „Ďakujeme Vám za záujem, ale, žiaľ, musíme Vám oznámiť, že …“ Bolo mi do zúfania.

Ale jedného dňa nastal zlom. Prišiel mi list, kde mi oznamovali, že by sa chceli so mnou stretnúť a navrhli aj dátum stretnutia. Od rozrušenia mi zovrelo srdce i žalúdok a keď som list ukázala manželovi, nabehla mi husia koža.
– Len to skús, zlatko, – potešil sa Michal, – možno budeš mať väčšie šťastie ako ja. Veď peniaze potrebujeme ako soľ!

A tak svitol môj veľký deň, ktorý mal zmeniť môj osud. Aby som urobila dobrý dojem, zašla som deň predtým ku kaderníčke a vyskúšala som si, čo si na pohovor oblečiem.

Ráno som si privstala, učesala som sa, našminkovala som sa a keď som zistila, že vstal aj manžel, aby mi pripravil raňajky a podporil ma, bola som naozaj dojatá. Vo chvíli, keď ma objal, pobozkal na ústa a povedal mi, že mi to veľmi pristane, by som najradšej ostala s ním doma a nešla vôbec nikam. Akoby som sa zrazu niečoho bála. Niečoho nového, čo môže vojsť do môjho života a úplne ho zmeniť. Ale kocky už boli hodené. Zavrela som teda dvere bytu a vykročila som na cestu.

Zákon schválnosti však chcel, aby nebolo všetko tak, ako som si naplánovala, pretože autobus, ako naschvál, nechodil. Začala sa ma zmocňovať nervozita. Veď čo ak práve môj oneskorený príchod zaváži a ja to miesto kvôli tomu nedostanem? Vo chvíli, keď som nastupovala do výťahu v budove môjho, možno budúceho, zamestnávateľa, som bola celá nesvoja. Zaklopala som na dvere a srdce sa mi rozbúchalo ako šialené. Spoza stola oproti mne vstal vysoký, urastený muž, ktorý sa mi predstavil ako majiteľ firmy.

Keď som mu podala ruku, uprel na mňa svoje veľké tmavé a hĺbavé oči a povzbudivo sa na mňa usmial. Keď som sa začala ospravedlňovať za svoj oneskorený príchod, zastavil ma a ponúkol ma, aby som si sadla. Vtedy v kancelárii zazvonil telefón a on pomerne dlho niečo vybavoval. Skôr než skončil, už mu zvonil mobil. Ospravedlňujúco a bezradne sa na mňa usmial a vybavil aj ďalší hovor. Potom vykročil smerom ku mne a ponúkol mi kávu. A zrazu celkom nečakane – ešte skôr než som mu stihla odpovedať, navrhol:
– A viete čo? Dajme si radšej kávičku tu v kaviarni naproti – chutí výborne, nebude nás tam nikto rušiť a o všetkom sa v pohode porozprávame. Prekvapene som sa mu zadívala do očí, ale jeho pohľad bol taký úprimný, že som bez námietok súhlasila. V duchu som sa síce pýtala samej seba, čo tu vlastne robím a ako je možné, že idem na kávu s mužom, ktorého som ešte pred štvrťhodinkou nepoznala, ale niečo v mojom vnútri mi nahováralo, že to tak musí byť.

Usadili sme sa, popíjali sme kávu a začali sme sa zhovárať – len tak, o všeličom. Opýtal sa ma na moje rodinné pomery, vzdelanie i na to, či mám nejakú prax. Pochopila som, že nemá zmysel si niečo vymýšľať a keďže som mu dôverovala, bez otáľania som mu povedala celú pravdu o tom, že nemám dokončené vzdelanie, mám malú dcérku a že som vlastne až doposiaľ nikde nepracovala. Dodnes neviem prečo som bola k nemu taká úprimná. No čo – pri najhoršom si vypijeme kávu, podáme si ruky a nikdy viac sa neuvidíme…

Keď som mu povedala všetko, na čo bol zvedavý, urobil niečo nečakané: Rozhovoril sa o svojej malej firme, o tom, ako sa iba prednedávnom rozišiel so svojím spoločníkom, bývalým kamarátom, pretože zistil, že mu robí poza chrbát veci, ktoré sa mu nepáčili. Hovoril o konkurencii, o neľahkej situácii, aj o tom, že na to, aby všetko mohol naplno rozbehnúť tak, ako si predstavuje, potrebuje po svojom boku dobrú sekretárku, ktorej môže veriť a na ktorú sa môže spoľahnúť. Takú, ktorá bude robiť to, čo je potrebné – možno občas aj dlhšie ako v rámci bežného pracovného času. Skrátka, ozajstnú dušu svojej firmy, ktorá jej dodá ten pravý punc. Zrazu sa zadíval na mňa a opýtal sa:
– Chceli by ste byť mojou sekretárkou?
S úsmevom som prikývla a keď mi na znak vďaky a našej malej dohody stisol ruku, v očiach sa mi zaleskli slzy.
– Nebojte sa, my to spolu určite zvládneme, – obrátil sa na mňa s úsmevom, keď sme opúšťali kaviareň. Pozrela som sa na hodinky a s údivom som zistila, že je už neskoro popoludní. Ako len ten čas rýchlo preletel!

Kráčali sme vedľa seba po pešej zóne a zhovárali sme sa, akoby sme sa už neviem ako dlho boli poznali. A vtedy sa stalo niečo nečakané: Odrazu zastal a uprene sa mi zadíval do očí. Uvedomila som si, že mu žiaria ako žeravé uhlíky. Skôr ako som stihla niečo povedať, chytil ma za ruku a povedal len:
– Poď! Jemne, ale pevne ma na moment objal okolo ramena a postrčil ma do vchodových dverí malého, útulne vyzerajúceho hotelíka. Bola som ako zhypnotizovaná a vôbec som nepremýšľala o tom, prečo tam ideme, ani ako to všetko skončí. Jednoducho som mu dôverovala. Aj vtedy, keď ma viedol do malej, pekne zariadenej izbičky a zavrel za nami dvere. Vo chvíli, keď som chcela niečo povedať, priložil mi prst na ústa, nežne, ale plný vášne ma objal a dlho, dlho ma držal vo svojom pevnom náručí.
– Čo tu vlastne robím? – prebleslo mi mysľou, ale súčasne som si uvedomila, že mu vôbec nedokážem odporovať a že mi je vlastne príjemne. Naskočili mi zimomriavky. Odvážila som sa zdvihnúť hlavu a pozrela som sa mu do očí. Nežne sa na mňa zadíval a v tej chvíli som si uvedomila, že jeho horúce ruky už blúdia pod mojou blúzkou…
– Si taká krásna, – zavzdychal rozkošou a pobozkal ma na prsia – jeden, dva, tri – nespočetne veľakrát. A potom svojimi bozkami posial celé moje telo. Na chvíľu pre nás prestal jestvovať celý svet. Nemyslela som na to, čo bude, čo poviem doma, či budem s týmto človekom ďalej pracovať, alebo ho už nikdy viac neuvidím. V tom okamihu mi to bolo jedno. Netúžila som po ničom inom, len po tom, aby som cítila jeho pokožku na svojom nahom tele. Stalo sa! Naša túžba začala naberať riadne obrátky. Už som ho nevnímala ako cudzieho, ani ako svojho budúceho šéfa – boli sme skrátka dvaja ľudia, ktorí po sebe nesmierne túžia a potrebujú jeden druhého.

Plný vášne ma objal a odniesol ma do postele. Nežne ma položil na plachtu a ľahol si vedľa mňa. Keď som si ľahla na bok, pritúlil sa ku mne a začal mi bozkávať rameno, potom krk, vlasy a keď som sa k nemu obrátila, tak aj ústa…

A potom to prišlo! Nie, to nebolo milovanie, ale hotový ošiaľ. Nepotrebovali sme hovoriť, o ničom sa dohodnúť – vedeli sme iba to, že chceme jeden druhého… Keď sme sa ako tak upokojili, pohladil ma po tvári, zadíval sa mi do očí a ešte raz ma nežne pobozkal na ústa. Potom si sadol na posteľ a zamyslel sa. Zdalo sa mi, akoby náhle zosmutnel. Hladkal ma po chrbte, ale myšlienkami blúdil bohviekde.
– Stalo sa niečo? – opýtala som sa nesmelo.
– Vieš… ja som ženatý, – riekol skrúšene.
– Aj ja som vydatá, – usmiala som sa naňho.
– Neviem, či mi rozumieš – ja som veľmi šťastne ženatý a až doposiaľ som nikdy svoju ženu nepodviedol, – zašepkal takmer nečujne.
– Ani ja som nikdy nebola neverná a už to ani nikdy viac nechcem urobiť!
Až potom sa odvážil na mňa opäť pozrieť a opýtal sa ma:
– Tak myslíš, že by sme napriek dnešku mohli spolu pracovať?
Prikývla som. Chytil ma za ruku a vďačne mi ju pobozkal.
– To, čo sa dnes stalo, bude navždy našim tajomstvom a nikto sa ho nesmie dozvedieť. A nikdy viac sa to nesmie zopakovať!

Tak znela naša dohoda, napriek tomu, že to, čo sme spolu zažili, bolo krásne a jedinečné. Máme predsa svoje rodiny a veľmi nám na nich záleží. A nikoho nechceme raniť, ani stratiť. Ale našli sme jeden druhého – a to pre túto chvíľu stačí. Na záver už len dodám, že svoj sľub sme skutočne dodržali a svoj erotický zážitok sme už nikdy nezopakovali. Iba ak vo svojej mysli… Miesto sekretárky som dostala, mám výborného a chápajúceho šéfa, s ktorým pracujem už niekoľko rokov a doplnila som si aj vzdelanie. A svojho manžela mám rada rovnako ako predtým. Samozrejme, že nič netuší…

Autor: čitateľka chce ostať v anonymite