Dlhých dvadsaťtri rokov muselo prejsť, aby sa opäť dokázali pozhovárať. Osud však chcel, aby dobehli zameškané. A ešte viac…Padli si do oka ešte na strednej škole a bola z toho veľká láska. Tomáš – urastený sympaťák, športovec, čo mohol mať ktorékoľvek dievča, po ktorom zatúžil a Klára, drobná modrooká brunetka s veselou a kamarátskou povahou, pre ktorú ju všetci mali radi. Aj Tomášovi to imponovalo, pretože Klára si vedela poradiť v každej situácii a nikdy nerobila, ako sa vraví, z komára somára. Skrátka, príjemné, pôvabné stvorenie, súce do koča, aj do voza. Žiadna rozmaznaná bábika, ktorá by ho trápila svojimi rozmarmi, ale žena, o ktorej bol presvedčený, že to je tá pravá.
Romantické zásnuby
Chodili spolu už viac než dva roky a okolie ich bralo za úplne nerozlučnú dvojicu. Nikto ani len nezapochyboval o tom, že sa z nich jedného dňa stanú manželia. Ani oni sami nie! Keď zmaturovali, zasnúbili sa a plánovali, že počas vysokej školy sa aj zoberú. Všetko bolo také krásne a úžasné! Už aj ich rodičia sa poznali a navštevovali sa… V septembri po prázdninách mal Tomáš narodeniny a Klára premýšľala, čím ho prekvapiť. Chcela mu podarovať niečo, čo by mu ju pripomínalo, tak ako jej snubný prstienok neustále pripomínal jeho. A potom padlo rozhodnutie: Kúpi mu hodinky! Nie však hocijaké, ale pekné značkové. Také, aké sa u nás vtedy ešte za socializmu, nedali kúpiť. V susednom Maďarsku ich však mali. Vybrali sa teda spoločne na výlet do Maďarska a napokon aj našli to, čo hľadali: Hodinky boli krásne, elegantné a nadčasové a keď mu ich dávala, Tomáš len tak žiaril. Prstienok na ruke Kláre neustále pripomínal Tomáša, kým pohľad na hodinky zase denno-denne pripomínal Tomášovi Kláru. Zdalo sa, že ich oddanosť je nekonečná a že ich nič len tak ľahko nerozdelí. Potom však prišiel začiatok školského roka a zápisy na vysoké školy. Klára začala študovať v Bratislave, kde aj bývala na internáte, kým Tomáš pokračoval v štúdiu v rodnom meste. – Ale to predsa nemôže byť na škodu, – utešovali sa vzájomne, presviedčajúc svoje okolie, – aspoň sa počas týždňa budeme viac venovať štúdiu. No a víkendy budú naše – spoločné! – plánovali. Napokon, z Bratislavy nebolo tak ďaleko do Klárinho rodného mesta, kde Tomáš študoval… 
Smútok a výčitky
Rozbehol sa teda prvý semester a Tomáš s Klárou sa po prvý raz od seba na dlhšie odlúčili. Týždeň od pondelka do piatka sa im zdal celou večnosťou a keď sa potom cez víkend stretli, nemohli sa jeden druhého nabažiť. – Tak veľmi mi chýbaš! – zvykol jej hovoriť Tomáš, dívajúc sa do jej veselých modrých očí. – Povedz mi, čo robíš po večeroch? – Máš tam kamarátky a kamarátov? Nie je ti smutno? – vyzvedal sa. Keď mu však Klára povedala, že sú v krúžku i na internáte celkom dobrá partia a že je tam okrem učenia aj kopec zábavy, Tomáš akosi posmutnel a začal si ešte pozornejšie všímať, o kom Klára zo svojich spolužiakov hovorí, či náhodou niekoho nespomína častejšie a postupne sa ich stretnutia menili na hádky, dokazovania, vysvetľovania a uzmierovania. Bolo to nesmierne vyčerpávajúce, pretože Tomáš začal bezdôvodne žiarliť. Trápil sa do takej miery, že raz prišiel Kláru čakať pred školu a keď ju potom videl vychádzať s partiou spolužiakov a spolužiačok zo školy, ako veselo a bezstarostne mieria do neďalekej kaviarne, zahlodal v ňom červ pochybností. – Tak takto je to teda…! – vyčítal jej vzápätí, keď za ňou zašiel. – Kým ja sa doma trápim a myslím na teba, tebe zjavne nechýbam, pretože sa bezo mňa veselo zabávaš s inými! Chúďa Klára mu síce vysvetľovala, že to sú iba kamaráti a že predsa nemôže celé dni smútiť na internáte, či telefonovať domov, ako sa má. Napokon, mobily v tých časoch ešte neboli… Namiesto toho, aby sa tešili, že sú spolu, čoraz častejšie sa hádali a napokon sa aj rozišli a rovnako tak aj ich cesty. Každý začal žiť svojím životom a nestretli sa ani náhodne, keď Klára chodievala na návštevy domov, k rodičom. S úzkosťou išla na pomaturitné stretnutie so spolužiakmi po piatich rokoch, ale zbytočne – Tomáš tam neprišiel. Od spolužiaka sa však dozvedela, že Tomáš má vážnu známosť a že má pred svadbou. – Zvláštne, pomyslela si Klára, – aj ja sa budem onedlho vydávať… Po nejakom čase , ako sa s Tomášom rozišla, zblížila sa so spolužiakom z krúžku – Viktorom. Kamarátstvo prerástlo v lásku a vášeň, a tak Kláre postupne vyprchal Tomáš z hlavy. Napokon, bol to práve on, ktorý ich vzťah ukončil a pokazil nezmyselnou žiarlivosťou. Viktor bol rodený Bratislavčan a svojím vzhľadom i povahou Kláre veľmi imponoval. Podobne ako Tomáš, aj on bol idolom mnohých dievčat, ale vybral si práve ju – Kláru. Na rozdiel od Tomáša, Viktor sa správal veľmi bohémsky a žiadne žiarlivostné scény nevyvolával. Naopak, keby ho Klára tak veľmi neľúbila a nedôverovala mu, určite by práve ona mohla mať dosť dôvodov na žiarlivosť. Na Viktora totiž išli dievčatá ako včely na med.
Podobné osudy
Klára si však Viktorove flirtovanie nepripúšťala, vedomá si toho, že Viktor miluje iba ju. Napokon, sama na vlastnej koži pocítila, ako veľmi jej ubližovala Tomášova žiarlivosť. Zosobášili sa teda s Viktorom , podarilo sa im získať dvojizbový byt a postupom času prišli aj deti – najprv chlapček a potom dievčatko. Po prvom pôrode však začali Kláru sužovať zdravotné problémy a bolo aj také obdobie, keď jej zdravotný stav vyzeral veľmi vážne a veľa času musela tráviť v nemocnici. Viktor sa s touto ťažkou situáciou spočiatku vyrovnával hrdinsky, ale postupom času sa naňho začali lepiť rôzne utešiteľky, pri ktorých na Kláru a svoje záväzky rýchlo zabúdal. Samozrejme, že sa postaral o deti, aj o domácnosť, ale citovo sa s Klárou začali odcudzovať a nič na tom nezmenil ani fakt, keď sa Klára zotavila a prestala chodiť po liečeniach. Tešila sa síce, že odteraz to už bude iné, keď budú s Viktorom viac spolu, ale opak bol pravdou: Viktor začal pracovať v zahraničí, kde lepšie zarobil, ale odcudzenie pokračovalo, pretože domov chodil iba na víkendy. Navyše, našiel si tam známosť. Oveľa mladšiu, bez záväzkov a bez problémov. A to mu imponovalo. Domov, kde naňho čakali povinnosti, záväzky a oči plné otázok, sa už ani tak veľmi neponáhľal. Čas plynul, a opäť prišlo ďalšie pomaturitné stretnutie – tentoraz to bolo po sedemnástich rokoch. Po pätnástich to akosi nestihli zorganizovať. Na Klárino veľké prekvapenie, prišiel aj Tomáš. Keď ho zbadala, normálne sa jej roztriasli kolená. – A prečo vlastne? – pýtala sa v duchu seba samej. Veď už medzi nami dávno nič nie je – on je ženatý a ja som vydatá – každý máme svoj život… Keď však pristúpil ku nej bližšie a objal ju na privítanie, rovnako ako všetky ostatné spolužiačky, niečo v jej vnútri sa zachvelo. A potom, keď si počas krátkeho rozhovoru po rokoch s ním všimla, že na zápästí má stále tie isté hodinky, ktoré mu pred rokmi kúpila, už sa vôbec nedokázala sústrediť. Rýchlo sa teda začlenila do hlúčika iných bývalých spolužiakov a po zvyšok večera už spolu neprehovorili. Iba krátka rozlúčka na záver, keď sa všetci rozchádzali – nič osobné. Od spolužiakov sa však dozvedela, že aj Tomáš má dve deti – staršiu dcéru a mladšieho syna. So ženou to však vraj nemá ideálne, lebo ho vraj podvádza. Vyzerá to na rozvod. – Hm, preletelo Kláre hlavou. – Podobne ako u nás, iba naopak. U nás som to ja, kto ťahá za kratší koniec, a u nich zasa on.
A preletelo ďalších päť rokov…
Čas plynul, deti rástli a veci naberali rýchly spád. Keďže Klára už dlhšie nechcela a nevládala tolerovať Viktorov spôsob života, ani jeho známosti so ženami, ich manželstvo sa rozpadlo – rozviedli sa. Nebolo jednoduché začať po štyridsiatke nanovo, ale Klára bola odhodlaná začať konečne žiť po svojom, aj za cenu toho, že ostane bez partnera. Deti, ktoré už medzičasom vyrástli, ju chápali a podporovali. Napokon, bolo im jasné, že takáto hra na rodinné spolužitie nemá význam. Ostali bývať s Klárou, ale s otcom sa pravidelne stretávali. Za tie roky sa ho už naučili vnímať takého, aký bol. Aj s chybami a neresťami. A opäť prišla pozvánka na pomaturitné stretnutie. Nie, nebolo jubilejné – na to si ich trieda nikdy nepotrpela, ale bolo po dvadsiatich dvoch rokoch. Tentoraz sa naň Klára celkom tešila – napätie medzi ňou a Tomášom pominulo a ona bola zvedavá, ako sa za ten čas zmenil. Nemusela dlho čakať – zbadala ho hneď, sotva čo vstúpila do reštaurácie, kde sa stretnutie malo konať. Tomáš stál v hlúčiku bývalých spolužiačok, ktoré sa, mimochodom, vždy rady okolo neho krútili, a niečo im zanietene vysvetľoval. Vyzeral veľmi dobre.Keď pristúpila bližšie, zoširoka sa na ňu usmial a začula celkom zreteľne, ako z jeho úst vyšla veta: – Tie krásne hodinky mi kúpila Klára! Blížila sa k nemu, premýšľajúc, prečo sa asi zhovára s bývalými spolužiačkami o hodinkách, ktoré mu kedysi z lásky kúpila. Ale keď pristúpila k nemu a on ju objal s vysvetlením, že spolužiačky sa pýtali, skadiaľ má také krásne hodinky a že si ich všimli už aj minule, on nemá žiaden dôvod tajiť, kto mu ich dal. A verejne priznal aj to, že ich dostal od nej k narodeninám a že to bolo krátko po tom, ako sme sa kedysi zasnúbili. Keby ju nebol ešte stále držal v náručí a nezvyčajne dlho neobjímal na privítanie, asi by sotva vládala stáť na nohách – tak veľmi sa jej roztriasli kolená… – Čo sa to so mnou zase deje? – pýtala sa v duchu, cítiac, ako sa chveje. Tentoraz jej však už Tomáš nedal šancu utiecť k iným spolužiakom a po celý večer sa od nej ani nepohol. Mal oči iba pre ňu, tancoval iba s ňou a keď hrali slaďák, mala veľký problém nepodľahnúť svojim znovu prebudeným citom. Najmä potom, keď ju Tomáš počas tanca zovrel vo svojom náručí ešte vášnivejšie, perami sa zľahka dotýkal jej krku a nakoniec ju pobozkal… Tak ako kedysi – akoby sa vrátil čas. Myslela si, že zhorí od vzrušenia a želala si, aby táto krásna chvíľa trvala večne. Tancovali a zhovárali sa spolu po celý večer, až do skorých ranných hodín. Keď sa lúčili, sľúbili si, že sa musia čoskoro stretnúť a že najlepšie to bude hneď na najbližší víkend, keď sa Klára chystala na návštevu k rodičom, do rodného mesta, kde Tomáš ostal bývať.
Romantika s dramatickým vyústením
Stretli sa hneď cez najbližší víkend, keď Klára išla na dva dni k rodičom. Dali si rande v kaviarni na námestí a presedeli tam viac než tri hodiny. Vonku bolo daždivo a nevľúdne, ale oni mali oči len pre seba. Dozvedela sa, že aj Tomáš sa rozviedol a že teraz žije sám. Nebol to ťažký rozvod – vlastne to už k nemu dávnejšie smerovalo. Jeho bývalá manželka často cestovala a užívala si život aj bez neho, takže sa postupne odcudzili. – Podobne, ako aj my s Viktorom, – pomyslela si Klára a usmiala sa na Tomáša: – Prečo sme sa vlastne my dvaja rozišli? – mala napísané v očiach, dívajúc sa do očí svojej dávnej a veľkej študentskej láske. – Klári, – riekol, vzal jej ruku do svojich rúk a nežne si ju priložil k perám: – je mi s tebou tak dobre. Vlastne, vždy mi bolo… Dohodli sa, že o týždeň, keď Klára príde k rodičom, sa opäť stretnú. Ak by sa však Tomášovi naskytla nejaká cesta do Bratislavy, sľúbil, že sa určite ozve. Stalo sa tak o tri dni neskôr – teda oveľa skôr, ako to čakala. Jedného poludnia jej zazvonil mobil a keď na ňom uvidela meno Tomáš, myslela si, že sa zblázni od radosti. – Klári, Klári, – ozval sa jeho hlas, ale znel akosi zvláštne a nedočkavo. – Som tu, v Bratislave… Prosím ťa…, – náhle sa odmlčal. – Tomy, tak sa teším, že si prišiel! Stretneme sa večer? – vyriekla jedným dychom. – Láska moja, rád by som, ale asi to nebude možné. Mám srdcový infarkt a vezú ma v sanitke do nemocnice…! Myslela, že zošalie od zúfalstva, keď precitla a uvedomila si význam slov, ktoré práve vyriekol. – Preboha, láska moja, a kam ťa vezú? – stihla sa ešte v šoku opýtať a bez akéhokoľvek premýšľania a so slzami v očiach sa vydala hneď za ním. Taká veľká láska to bola, také dlhé odlúčenie sme museli prežiť, toľké životné útrapy zniesť a teraz, keď sme sa opäť stretli a stará láska opäť vzplanula, teraz by malo všetko skončiť? Nie!!! také a podobné myšlienky jej ako nočné mory blúdili hlavou, ale snažila sa ich od seba zaháňať. Verila, že to predsa nemôže takto skončiť. Našťastie, nemýlila sa. Tomáša stabilizovali, Klára ho denno-denne navštevovala v nemocnici a jeho stav sa rýchlo zlepšoval. Určite aj vďaka tomu, že mal prečo žiť a na čo sa tešiť. A teraz sa tešia spoločne, že to prežil, že to všetko zvládli a že sa po rokoch opäť našli. – Už nepremrháme ani deň na zbytočnosti a budeme sa snažiť žiť jeden pre druhého a pre našu lásku. Magické hodinky, ktoré nás po rokoch opäť zblížili, totiž nemilosrdne odbíjajú čas aj nám, – tvrdia svorne a zaľúbene Klára a Tomáš. Mimochodom, povráva sa, že chystajú dokonca svadbu. Tú, ktorú nestihli pred rokmi…
Karin Pavlovičová
