Tento príbeh sa síce stal už dávno, ale kedykoľvek sa môže prihodiť niečo podobné. Samozrejme, nie každému…
Májový pekný slnečný deň sa pomaly skláňal do svojej tretej tretiny, spolu so slnkom klesajúcim viac k západnému horizontu. Vilo pomaly kráčal k električke zo svojho pracoviska a rozmýšľal, ako stráviť ostávajúce hodiny. Mal by sa venovať záveru svojej rozpísanej diplomovej práce? Záver jeho externého štúdia na univerzite sa blížil a termín na odovzdanie práce ho nemilosrdne tlačil. Alebo prijať pozvanie kamaráta Dana na akýsi príjemný spoločenský večer? Do telefónu viac nepovedal, o akú udalosť ide. Úprimne, prebehlo mu mysľou, že by sa mu nejako zvlášť chcelo ísť do neznámej spoločnosti a počúvať kadejaké múdre reči nedozretých umelcov, s akými sa často Dano stýkal ako asistent réžie v istej súkromnej televíznej stanici.. Na to veru nemal veľa chuti. Už sa blížil k svojmu bývaniu v podnájme, keď mu zadrnčal mobil v saku. Videl, že volá Dano. Asi povie niečo bližšie na vysvetlenie jeho obedňajšieho pozvania – zdvihol teda mobil k uchu.
Namiesto diplomovky – zábava
„Ak si chceš kupovať niečo na večeru, zabudni,“ ozval sa sýty Danov hlas. „Čaká nás výborná večera v milej spoločnosti, nám ostáva doniesť aspoň dve fľaše vína.“
„Počkaj, aká večera? S kým a kde? Vieš, že musím dokončiť diplomovku. Nemám veľmi ani čas, ani chuť.“
„Diplomovku dokončíš cez víkend. Pekne sa ohoľ, navoňaj a čakám ťa o siedmej pred Carltonom pod hodinami,“ zaznelo to ako rozkaz a mobil stíchol.
Zagúľal očami, odložil mobil do vrecka a rezkejšie vykročil k svojmu domovu. Dano naznačil niečo, aby sa ohákol, oholil, nuž to môže byť aj niečo sexi. Niekde zvábil dajaké kočky, teda nemusí to byť nudné. Zrazu mu odpadla starosť o dokončenie diplomovky, perspektíva príjemného zážitku predsa všetko menej lákavé dokázala potlačiť.
Len čo vystúpil z električky, niečo pred siedmou, uvidel už Dana pod hodinami ako nervózne prešľapuje a obzerá sa, kde ho zazrie. Vilo ostrejšie vykročil a čakal, ako ho zahrnie výčitkami, hoci bol presvedčený, že ide presne ako vojenský kuriér. Keď ho Dano zbadal, vykročil mu v ústrety a spustil prúd zdôvodňovaní: „Fajn, že si presný. Musíme skočiť ešte tu do Billy a vybrať nejaké dve fľaše červeného vína a potom zájdeme do jedného bytu na Gorkého ulici, kde nás čakajú.“
„Kto?“ opýtal sa stále dezorientovaný Vilo.
„Vieš, bude tam Marta. Ty ju vlastne nepoznaš, tá čo s ňou teraz chodím,“ rýchlo začal upresňovať.
„Nepoznám ju osobne, ale som ju s tebou už videl, všetka česť, je to krásavica, hoci blondínka“ potvrdil Vilo.
„Nenarážaj, blbá nie je. No a s ňou bude jej kamarátka. Myslím, že sa volá Oľga. To sa ešte upresní, keď sa popredstavujeme. Táto Oľga má veľký byt, v ktorom teraz po rozvode býva sama. Marta vymyslela a Oľgu nahovorila, že ja zoženiem pekného inteligentného kamaráta a urobíme si u nej perfektný žúr.“
„Ten pekný a inteligentný som ako ja. Rozumiem,“ zareagoval Vilo. „Fajn nápad. Ja však vôbec neviem, do čoho padnem. Je aspoň pekná?“ Začali sa tejto Vilovej poznámke hlučne obaja smiať. Dano ešte poznamenal: „Ak nebude pekná, tak si môžeš zhasnúť svetlo.“ Ubezpečoval však, že Marta má určite iba pekné kamarátky. Vilo sa na neho uprene zahľadel a nebolo treba vysloviť otázku, Dano pochopil a na obranu vyhlásil: „Ja som ju nikdy nevidel, ale Marte verím!“
Za rýchlej konverzácie a upresňovaní udalosti, ktorú majú pred sebou, sa im už podarilo kúpiť fľašky vína a kráčali okolo divadla do ulice, kde ich už čakal možno príjemný zážitok, možno nevídané dobrodružstvo.
Také niečo ešte nezažil…
Vilo začínal mať trocha zvláštne pocity. Stretnúť sa s celkom neznámou ženou iba tak narýchlo a hneď vpadnúť do situácie… Ako už vopred vedel, Dano s Martou určite zapadnú časom do niektorej izby a on ostane s tou neznámou, iba dnes objavenou, sám. Také niečo ešte nezažil. Kým mu vírili rozhárané myšlienky v hlave, Dano pozeral brány a hľadal Martou určené číslo.
„Tu je to,“ víťazoslávne vyhlásil a začal hľadať zvonček. Zrazu sa zháčil: „Preboha, veď neviem jej priezvisko. Tu sú iba mená mužov. Žiadna Oľga.“ Vilo ustúpil niekoľko krokov späť od brány a začal sa dívať po budove, ako by sa chcel zorientovať – akože kde svieti svetlo, tam bude ten byt s kočkami. Svietilo tu však viac, ba veľa okien. Medzitým Dano duchaprítomne zavolal mobilom Martu a čochvíľa zahrčala brána, Dano sa do nej oprel a otvoril. Gestom kývol na Vila: „Páči sa, vraj štvrté poschodie,“ upresnil informáciu. Vkročili do brány a zapli na chodbe svetlo.
Keď výťah zastavil, otvorili sa na ňom dvere. Obaja vystúpili do vysvietenej chodby a na jej konci uvideli otvorené dvere do jedného bytu. Vo dverách stála rozosmiata Marta a za ňou trocha neistá mladá žena. Nebola blondínka, ale brunetka s dlhými vlasmi. Mlčky pozerala na ohnivé zvítanie kamarátky s Danom. Vilo so zmrznutým úsmevom na tvári tiež sledoval búrlivé objatie kamoša so svojou priateľkou a očam skĺzol na ženu v pozadí. Na prvý pohľad sa mu celkom pozdávala, akoby bola trochu zakríknutá, ale niet sa čo čudovať pri vzrušených výkrikoch Marty zavesenej na Danovi. Stretli sa ich pohľady, ktoré skúmavo skrývali. Čo sa asi odohrávalo vo vnútri oboch postáv, ktoré sa prvýkrat videli? Vilo kvitoval, že pred ním stojí žena s peknou tváričkou, s primeranou a vábne formovanou postavou v priliehavých, vkusne a moderne riešených šatách. Jeho pohľad sa na okamih pútavo pristavil na krásne vyvinutom poprsí, ktoré sa vábivo neúplne skrývalo pod väčším výstrihom. Prvý sa spamätal Dano, vyslobodený z Martinho objatia a ujal sa vzájomného predstavovania.Vilo sa oficiálne nepoznal vlastne ani s Danovou Martou. Keď sa naklonil a naznačil pobozkanie ruky, Marta si ho pritiahla, objala ho a pobozkala na líce.
„Berme to tak, akoby sme sa poznali už dávno. Ja som Marta a ty si pre mňa Vilko!“ Medzitým sa presunuli do predsiene a Oľga zatvorila stále mlčiac za nimi vchodové dvere. Marta hneď vyzvala, aby sa Dano spoznal a pobozkal na potykanie s Oľgou. Dano aktívne splnil jej žiadosť, objal trocha prekvapenú Oľgu a posunul ju potom do náručia Vilovi.
Ten takmer násilne Oľgu potlačil Vilovi na hruď, čo mu vzrušujúco zrýchlilo krvný obeh a na sekundu ho vyviedlo z miery. Rýchlo sa spamätal, vzrušene očami zaregistroval jej pritlačené prsia, ako sa viac vo výstrihu odhalili. V objatí pritlačil jej neveľkú pestovanú ruku ku svojim perám, pozrel jej priamo do očí a vyslovil otázku: „Súhlasíte s týmto návrhom ostatných?“ Prekvapilo ho, že sklopila zrak, po chvíľke sa opäť pozrela do jeho očí a mierne súhlasne prikývla. Vilo jej prstom jemne siahol pod bradu, dvihol jej tvár a priložil svoje líce na jej líčko a skĺzol po ňom perami k jej ústam tichým bozkom. Zbadali sa, že Marta s Danom už prešli do obývačky.
Priestranná moderne zariadená izba s veľkým trojdielnym oknom a sklenými dverami ústila na väčšiu lodžiu. Okrem sedacieho kúta oproti v presklennej nábytkovej stene stál televízor s prehrávačom a v jednej časti izby bol prestretý jedálenský stôl so štyrmi stoličkami. Stôl mal pripravené príbory prestreté servírovacie obrúsky a v strede stáli poháre na víno.
Cítil vzrušenie po celom tele
Marta, už ako doma, vložila do prehrávača cédečko a vo chvíli sa miestnosťou rozoznela melódia modernej skladby. Jej rytmus sa preniesol do krvi mladej blondínky, vrhla sa do Danovho náručia a už ho začala vykrúcať vo voľnom priestore pred sedačkou. Dano s úsmevom prevzal iniciatívu a viedúc svoju partnerku trocha stranou vyhlásil: „Nečakal som, že sa začne hneď tancom! Ale keď už, je tu miesta dosť, Vilo, nenechávaj Oľgu len tak stáť!“
Vilo sa konečne spamätal z návalu prekvapení a nečakaných udalostí, pristúpil k Oľge a miernym úklonom ju vyzval do vynúteného tanca. Objal ju okolo pása a začal partnerku vykrúcať. Sprvu sa ju snažil pritlačiť k sebe, zacítil však, že sa mierne odtiahla. Keď sa jej však pozrel do tváre, čím nevedomky naznačil údiv, zbadal milý úsmev, do ktorého sa premenil jej doteraz neistý výraz. Cítil, že sa uvoľnila a nechala sa predsa celým telom pritiahnuť do jeho objatia. Cédečko dohralo a Dano už nalieval do prázdnych pohárov víno, vyzval na prípitok na bližšie spoznanie sa a potykanie.
„Tanca bude ešte dosť,“ vyhlásila Marta, keď dopila pohár až do dna. „Teraz náš čaká dobrá večera!“
„Sadnite si ku stolu a my odskočíme do kuchyne naservírovať jedlo, ktoré sme spolu s Martou pre nás pripravili,“ zrazu ako vymenená celkom sebavedomo oznámila Oľga. Milo sa usmiala a gestom pozvala ku stolu. Jej pohľad predsa však ostával na Vilovi. Vrtko sa otočila a stratila sa s Martou za dverami, ktoré viedli do kuchyne.
Muži ostali chvíľu sami. Dano sa vyzývavo pozrel na Vila a mimikou v tvári naznačil otázku – ako sa ti páči? Vilo sa usmial a mlčky prejavil spokojnosť. Dano sa priklonil a zašepkal: „Oľge sa vraj páčiš. Máš to dobré.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Marta mi to pošepla pri tanci.“
Dvere na kuchyni sa dokorán otvorili a ženy prinášali a pokladali na stôl taniere s voňavým mäsom, zemiakovými hranolkami kúskami, dusenej zeleninky a misky so šalátom. Rýchlo si prisadli ku stolu. Kým však začali jesť, Oľga podala zo skrinky pri televízore fľašu vodky a požiadala Vila, aby nalial do pohárikov prípitok. Po štrnganí a želaní si na zdravie sa pustili do hostiny.
Večer sa pri príjemnom popíjaní a pri tanci, keď už prevládali pomalé romantické melódie, otvorili vzájomné vzťahy a strácali sa počiatočné zábrany. V šere jednej utlmenej lampy sa Dano pri tanci vášnivo s Martou bozkávali a vôbec nevnímali druhý pár. Vilo sa pri tanci tiež túlil čoraz viac k Oľge, ktorá sa usmievala, keď sem-tam očkom pozorovala zaľúbené prejavy druhého páru. Vilo sa pritúlil lícom k jej tvári a jemne ju pobozkal niekoľkokrát na krku, pričom jeho pohľad čoraz viac spočíval vo výstrihu na vábivé poprsie partnerky. Cítil vzrušenie po celom tele a túžbu pobozkať ju čo najhlbšie v dekolte. Zbadal až po chvíli, že Marta s Danom sa z izby vytratili a nemým pohľadom sa zahľadel na Oľgu, ktorá ho pochopila ako otázku a šepkala mu tíško do ucha. „Marta vie, kam má s Danom ísť.“
„To už išli spať?“ opýtal sa skoro naivne Vilo.
„ Áno a myslím si, že je čas ísť tiež spať,“ zašepkala Oľga a mierne sa uvoľnila z Vilovho objatia.
„Kam pôjdeme my?“ trocha prekvapene sa opýtal Oľgy, ktorá ho mlčky chytila za ruku a viedla ho ku dverám do ďalšej izby. Zasvietila stojatú lampu pri veľkom kresle. V tlmenom svetle uvidel na jednej strane rozostlanú posteľ a oproti pri druhej stene rozloženú sedačku, ktorá bola pripravená ako lôžko prikryté bielou plachtou s vankúšom a potiahnutým ľahkým paplónom.
„Vyber si, kde chceš spať,“ tíško ho vyzvala a pohľadom sledovala jeho rozhodnutie. „Pôvodne som si myslela, že v tejto izbe budete spať vy, muži.“ Zdvihla obočie a v jej tvári sa dalo vyčítať, akoby povedala – situácia sa zmenila.
„Nuž,“ vzdychol Vilo, pričom si v rozpakoch odkašľal. „Ak ideme už spať, tak dávam ti prednosť.“ Držali sa ešte stále za ruky a Vilo odrazu stiahol stojacu Oľgu k sebe, prudko ju objal a začal bozkávať na ústa, prešiel bozkami na krk a pokračoval, k čomu sa ešte večer nedostal. Sklonil sa k jej dekoltu a bozkával jej krásne poprsie, ktoré sa prudšie dvíhalo, na znak zrýchleného Oľginho dýchania. Nebránila sa. Keď Vilo v roztúžení začínal sťahovať látku v jej výstrihu, aby sa dostal nižšie, mierne ho odtlačila, pohladila po tvári a pošepkala: „Vydrž chvíľu. Idem sa prezliecť, odlož si a ľahni si, kde chceš.“ Vytrhla sa mu z objatia a rýchlo sa stratila za dverami, za ktorými zazrel, že je to kúpeľňa.
Zhodil zo seba oblečenie
Zhodil zo seba oblečenie a ostal iba v spodnej bielizni. Čakajúc si ľahol na rozloženú sedačku a v prítmí lampy si začal obzerať obrazy na stenách. Boli to všetko olejomaľby, predpokladal, že originály od jemu neznámeho umelca. Zdvihol sa z ležiacej polohy, snažiac sa prečítať si autorov podpis, keď sa dvere na kúpeľni otvorili. Ostal opretý na lakťoch a jeho oči blúdili po prichádzajúcej postave v jemnej dlhej nočnej košeli s veľkým výstrihom, za ktorým sa rysovali obliny prsníkov. Posadil sa a hlasným povzdychnutím plným obdivu, vystrel ruku k vábnemu ženskému čaru, ktoré ostalo stáť nad ním a zašepkalo: „Sladkú dobrú noc.“
Bez slova rukou siahol na jej pás a stiahol ju na seba. Prežíval úžasný pocit, keď cítil jej voňavé telo pri sebe, rukami začal hladiť jej boky a ústami sa pohrúžil do výstrih, hľadajúc bozkami jej stvrdnuté bradavky. Oľga sa zrazu zháčila, odtiahla sa a začala sa dvíhať na rukách. Vilo ostal prekvapený a uvoľnil objatie.
„Viem si predstaviť, čo si o mne myslíš,“ zašepkala. „Všetkému je na vine Marta. Nikdy som také niečo neurobila. Ona chcela byť s Danom, je do neho blázon, a toto všetko vymyslela ona, aby mohli byť spolu.“
„A kde sú teraz?“ položil otázku, ktorá obom pripadla smiešnou a spolu sa zasmiali.
„Za touto stenou je spálňa, tam sa zatúlali,“ povedala stále sa usmievajúc a vrátila mu bozk, čím takto zdvihla jeho tvár zablúdenú do jej dekoltu. Vilo sa však nevzdával, vášnivejšie ju pobozkal a jemne ju položil vedľa seba na lôžko. Oddala sa jeho vášni, ale po chvíľke mu priložila prsty na ústa, odtlačila ho od seba a skoro šepkajúc povedala: „Nikdy som od rozvodu nikoho nepoznala a nepatrila žiadnemu mužovi. Neviem, čo mám robiť, som v nesmiernom pomykove.“
„Nemysli na minulosť, ak som ti sympatický, nepokaz túto krásnu chvíľu,“ šepkal jej do ucha Vilo a svoj zrýchlený dych od vzrušenia utápal v hladení jej tela. Od prsníkov sa mu ruka zviezla na bruško až na jej lono. Oľga mlčky strhla prudko zo seba nočnú košeľu a nahá sa položila na neho, ležiaceho na chrbte. Veľmi rýchlo sa našli, pritúlení k sebe vo vášnivých pohyboch splynuli a nenasýtené Oľgino telo v tej chvíli v tichých vzdychoch zrýchľovalo pohyb a oddávalo sa dávno nepoznanému rozkošnému pocitu orgazmu. Dlhé milovanie zatienilo ich mysle, vôbec nevnímali, že ich splynutie si viackrát zopakovali a prevaľovali svoje telá v rôznych polohách až objavili, že ležia na posteli na druhej strane izby. Po tomto odhalení, unavení sa v objatí na seba usmiali, ani nespoznali, zatvoriac oči v spokojnosti, ako ich prekonal spánok.
Ráno zbehli Vilo s Danom do samoobslužnej jedálne na rýchle raňajky. Bol všedný deň, Vilo sa ponáhľal, aby stihol do úradu. Dano sa unavene pri popíjaní kakaa prihovoril:
„Nejako mlčíš… tak ako? Bolo dobre?“ Vilo pozrel na neho, usmial sa a ticho prikývol.
„Čo máš s ňou rande?“
„Neviem, nezáleží to iba na mne,“ odpovedal Vilo a začal zberať riad spred seba, aby ho odniesol.
„No a čo? Nič viac nepovieš?“
„Bol to neobyčajný žúr, a ja dúfam, že sa ešte neskončil. Ahoj!“ zobral podnos a odišiel od Dana k východu.
Miroslav Horák
