Každý z nás je iný a každý má iné potreby. Samozrejme, sú určité všeobecné pravidlá týkajúce sa toho, čo sa považuje za normálne a čo už nie. A presne o tom je aj môj príbeh. Aj ja som chcela žiť normálne, v klasickej rodine a popri práci sa starať o manžela a deti. Zrejme mi to však nebolo súdené…
Vydávala som sa ako dvadsaťdvaročná a za manžela som si brala kolegu zo zamestnania. Bola to láska ako vyšitá a všetky ženy u nás v podniku – slobodné, aj vydaté, mi ho závideli. Nečudo, Igor bol skutočne švihák a ženám sa z neho podlamovali kolená. On si však vybral práve mňa. Myslela som, že zamdliem od šťastia, keď ma pozval na prvé rande. Keď ma po prvý raz pobozkal, mala som pocit, že sa vznášam a keď sme sa po prvý raz vášnivo milovali, bolo to také vzrušujúce a opojné, že som si myslela, že nikdy a nikde nemohol niekto niekoho tak milovať, ako sme sa milovali my dvaja.
Veru, vďaka láske niekedy strácame súdnosť. Aj ja som ju stratila a než som sa nazdala, bolo už neskoro. To, že sa môj Igor správal ešte pred svadbou ku mne majetnícky a že žiarlil na každého chlapa, ktorý sa v mojej blízkosti vyskytol, mi spočiatku lichotilo. Ja som však na žiadne prejavy žiarlivosti nemala nárok, a to i napriek tomu, že ženy mu doslova nadbiehali a neprekážalo im ani to, že už je ženatý.
Skôr naopak – zdalo sa, že sa stal pre ne ešte príťažlivejší! Keďže ma však neustále uisťoval o svojej láske a zahŕňal ma svojou vášňou, v jeho horúcich objatiach sa roztápala aj moja ostražitosť… Onedlho som otehotnela a Igor ma od radosti nosil na rukách.
Žiaľ, naše šťastie netrvalo dlho, pretože po treťom mesiaci som o dieťatko prišla – jednoducho som potratila. Bola som veľmi nešťastná a Igor takisto. –
To sa stáva, – vraveli lekári a keďže žiaden vážny problém, kvôli ktorému som o dieťatko prišla, nenašli, poradili nám, aby sme sa po čase a preliečení pokúsili o dieťatko znova. Samozrejme, že sme to chceli skúsiť, a tak som po čase znova otehotnela. Naša radosť bola obrovská, ale trochu nám ju pokazilo odporúčanie lekárov, že by som si mala ísť na zopár týždňov poležať do nemocnice, aby moje tehotenstvo nič nenarušilo. Čo som mala robiť? Musela som odísť do nemocnice, trápiac sa, ako to Igor bude sám zvládať. Bol totiž naučený, že ho doma obskakujem a starám sa o domácu pohodu. Nakúpiť, navariť, oprať, upratať – to bola moja parketa.
Samozrejme, kým som nebola tehotná, chodila som aj do práce. Ale to bolo asi tak všetko, pretože na nič iné mi popri toľkých povinnostiach neostával čas. Ani na kamarátky, či koníčky. Jediným mojím koníčkom mohla byť len naša domácnosť. A zrazu ešte toto – vraj ľahnúť si do nemocnice! Ako to len Igor vydrží bezo mňa? Ako sa ukázalo, moje obavy boli úplne zbytočné. Igor si veľmi rýchlo našiel za mňa náhradu, ktorá zahrievala moje miesto v posteli vedľa neho. Na rozdiel odo mňa, od nej už žiadne iné povinnosti nevyžadoval.
Jeho návštevy v nemocnici boli čoraz zriedkavejšie a keď ma po nejakom čase pustili domov, cítila som, že sa mi Igor odcudzil. Zakrátko som aj odhalila jeho neveru a keď som to zistila, mala som pocit, že sa mi úplne zosypal svet. Moje šťastie sa rozplynulo, muž, ktorého som milovala, ma už nemal rád a ako sa zdalo, netrápilo ho už ani to, že nosím pod srdcom jeho dieťa. Nechával ma samotnú, vracal sa domov až neskoro večer a úzkostlivo si strážil svoj mobil, s ktorým často chodil aj na balkón. Ja som mu bola dobrá už iba ako slúžka, ktorá má na starosti jeho blaho a čistú bielizeň. Veľmi som sa trápila a moje sužovanie malo za následok ďalší potrat.
A vtedy sa vo mne niečo zlomilo – navždy a nenávratne. Pochopila som, že môj život s Igorom už viac nemá zmysel. Rozviedli sme sa a keď som sa pozviechala, začala som nanovo. Odsťahovala som sa, našla som si iné zamestnanie a začala som sa viac o seba starať. Zrazu som si uvedomila, že vôbec nemám za čím ľutovať a že sa konečne môžem slobodne nadýchnuť a robiť si to, čo chcem. Bol to úžasný pocit a ja som si ho naplno užívala. Asi to aj bolo na mne vidieť, pretože muži sa začali okolo mňa točiť viac ako kedykoľvek predtým. Napokon, prečo by aj nie? Atraktívna, veselá a bezstarostná žena, ktorá neotravuje okolie svojimi problémami, je pre mužov vždy zaujímavá.
Po zlej skúsenosti s Igorom som si síce dávala záväzok, že ja už žiadnemu chlapovi nenaletím, ale potom som si povedala, ako sa vraví, že ak chcem piť pivo, to ešte neznamená, že musím hneď kupovať pivovar…
Začala som žiť naplno a dala som šancu kolegovi Milanovi, ktorý už dlho ku mne vysielal túžobné pohľady a vyzliekal ma očami. Bol milý, vtipný a urobil by pre mňa čokoľvek. Tak prečo nie práve s ním? A tak sa stalo: Presne rok a pol po rozvode s Igorom sme sa s Milanom po prvý raz milovali. Žasla som nad tým, že som to prežívala tak intenzívne, akoby to bolo po prvý raz. Samozrejme, s tým rozdielom, že teraz som už presne vedela, čo bude nasledovať a aké to bude…
Niečo podobné, ako keď si človek odrazu spomenie na slová piesne, ktorú už dávno nespieval. Milan bol skvelý milenec a jeho dotyky, bozky a objatia ma privádzali takmer do bezvedomia. Šepkal mi krásne hlúposti, maznal sa so mnou, nechal ma pocítiť rozkoše, aké som nikdy predtým nepoznala a nevedel sa ma nasýtiť. Bolo to neskutočne krásne obdobie, ale iba do času. Vo chvíli, keď som pocítila, že sa veľmi začína na mňa viazať a žeby naše bezstarostné vášnivé radovánky mohli prerásť do vážneho partnerstva, rýchlo som zaradila spiatočku a dala som mu najavo, že ja sa viazať nechcem. A tak po Milanovi nasledovali Peter, Michal, Juraj, Jakub, Aleš… a bolo to neuveriteľné.
Najprv vzrušujúce a nežné, neskôr nespútané a divoké milovanie s mužmi, ktorí po mne bytostne túžili a zahŕňali ma svojou vášňou, sa ukázalo tou najlepšou náplasťou na moje sklamanie, ktoré som prežila s Igorom. Chcela som byť dobrou a vernou manželkou, túžila som byť starostlivou a milujúcou mamou jeho detí, ale on o to nestál. A vlastne, dnes už viem, že ani nestál za to, aby som sa nad ním trápila. Nie, už sa netrápim a užívam si život plnými dúškami.
Na mužov som nezanevrela, ale potrebujem ich len do postele, aby bol život krajší. O manželstvo už nestojím – chcem len sex! Užívam si slobody, cez víkendy spím, dokedy chcem, nemusím sa o nikoho starať, nikomu vyvárať, po nikom upratovať a napriek tomu mi muži roztúžene šepkajú do uška, aká som úžasná. No nie je to skvelé…?
