Tak ju prezývali v škole kedysi jej spolužiačky gymnazistky. Podobné prezývky dostávala aj od kolegýň aj na vysokej. Volali ju Netýkavka alebo Kapucínka či Dušinka. To všetko preto, lebo bola veľmi srdečná a dala sa nachytať na každú prosbu, či službu, ktorú jej kolegyne predniesli ako svoj problém. Vraj jedine ona ho môže pomôcť vyriešiť. Svojou úprimnosťou chcela každému poslúžiť a vo svojej naivnosti nepostrehla, že si z nej neraz urobili dobrý deň. Raz ju napríklad spolubývajúca v internáte poslala za seba na rande s mládencom, ktorý jej dvoril. Ona sa ho však chcela zbaviť. Nežiadala, aby ju ospravedlnila, mala mu iba odovzdať list. V liste však napísala, že nechce prekážať kamarátke, ktorá je do neho zaľúbená, a preto ju poslala namiesto seba. Klárika však nevedela, že je to podraz od spolubývajúcej. Bola prekvapená, že sa mládenec na ňu vrhol, objímal ju a musela sa dlho brániť odvážnym ľúbostným útokom a návrhom muža, ktorého videla prvý raz v živote.
Áno, Klára sa volá tá zlatá duša, ktorú však oslovovali vždy Klárika. Prežila a prekonala počas štúdií nemálo podrazov a využívaní od takzvaných priateliek. Len málo bolo takých, čo obdivovali jej srdečnosť a úprimnosť, stali sa jej skutočnými priateľkami a vážili si jej milú povahu. Bola zväčša uzavretá a sústredená na svoje povinnosti. Po skončení univerzitných štúdií nastúpila ako knihovníčka vo veľkej mestskej knižnici. Milovala knihy a keď prechádzala medzi ich tisíckami v regáloch či v archíve vzácnych písomností, vtedy sa cítila veľmi šťastná. Bola vo svojom živle. Milovala poéziu a neraz sa pokúšala vytvoriť a napísať vlastnú báseň. Cvičila sa v tom vopred hľadaním slov, ktoré sa rýmovali. Keď hľadala vhodný rým, strácala však myšlienku, nikdy nebola so sebou spokojná a radšej sa vracala k básnickým zbierkam významných a známych poetov.
Prišiel však čas, kedy začínala cítiť, že jej chýba pre úplnosť mladého života a roztúženého tela niečo zvláštne, čo upokojí jej mnohokrát prežívanú vnútornú túžbu. Pociťovala zvláštny pocit na hrudi, keď do knižnice prichádzal, a to dosť často, mladý pekný muž. Vyberal si knihy a vždy sa k nej obracal s prosbou, aby mu poradila pri výbere. Bola nadšená, že mu mohla pomôcť a milo ju tešilo, že rád si vzal na čítanie okrem iných kníh aspoň jednu ňou odporúčanú zbierku básní.
Vzťah medzi nimi sa viac prehlboval. Rada ho počúvala, keď postávali medzi regálmi a pri hľadaní niektorej knihy sa jej milo prihováral. Predstavil sa jej, že sa volá Marek. Zahľadená do jeho tváre priamo nasávala jasný pohľad jeho modrých očí. Bola prekvapená sama zo seba, že v týchto chvíľach ju celou svojou osobnosťou niečo k nemu vábilo. Raz jej dokonca preletela mysľou myšlienka, ako by sa potešila, keby sa ho mohla dotknúť, alebo keby ju náhodou on objal, prípadne aspoň pohladil. A stalo sa raz, že sa jej vyznal, ako ju obdivuje, jej znalosti z literatúry, jej jemnocit a krásnu milú tvár. Sprvu bol síce trocha v rozpakoch, ale predsa prekonal akýsi ostych a požiadal ju, či by s ním nešla niekedy na večeru. Bez rozmýšľania súhlasila, až po chvíli si uvedomila, že ten jej súhlas nevyjadril rozum, ale niečo iné, spontánne, niečo, čo ju niekedy pálilo na hrudi. Rozhodnutie ju uspokojilo a tešila sa na chvíľu, keď budú môcť byť spolu dlhší čas.
So zvláštnym pocitom sedela v dohodnutý večer vo vnútri reštaurácie za prestretým stolom s Markom pri veľkom sklenom okne, cez ktoré obyčajne z vonka pozorovala letmo hostí, keď okolo reštaurácie niekedy prechádzala. Nikdy jej nezišlo na um, že by sa sem raz dostala. S obdivom pozorovala útulné zariadenie reštaurácie a očami sa s úsmevom vracala k rozprávajúcemu partnerovi, ktorý jej zdôvodňoval a ospevoval výber jedla, ktoré objedná z jedálneho lístka. Klára ho požiadala, aby ju prekvapil a vybral, čo má on najradšej. Jedlo bolo vynikajúce, k tomu červené víno, ktoré popíjala veľmi opatrne, pretože doteraz nikdy nepila žiaden alkohol. Ďalšia jej nemalá zmena. Spoznala, že sú príležitosti, keď pohár vína dodáva slávnostnejší ráz, a toto stretnutie bolo pre ňu naozaj nemalou slávnosťou. S ubúdajúcimi minútami sa opatrnosť strácala a nekontrolovane si častejšie prikladala pohár s vínom k ústam a popíjala. Svet naokolo sa jej zdal stále viac a viac príjemnejší, a tak sa nechala unášať v teplých pohľadoch partnera. Keď jeho ruka dlaňou hladila jej rameno a skĺzla sa jej pod pazuchu, keď vášnivo priťahovala jej telo čo najviac k sebe, topila sa v pocitoch doteraz jej absolútne neznámych…
Každá chvíľa sa však raz končí a zavŕšili sa aj tieto hodiny prítulného Markovho šepkania nežných slov, ktoré ju pohládzali a zohrievali nielen na duši, ale rozpaľovali celé jej telo. Nevedela, čo sa s ňou robí a nevedela sa nabažiť slasti doteraz známej jej iba z vášnivých veršov krásnej poézie. Všetko to čarovné vyvrcholilo pri horúcom objatí pred domom, keď sa lúčili a Marek ju objal a pobozkal. Spamätala sa, z plamenného objatia sa vymanila a s úsmevom poďakovala za krásne chvíle. Spontánne však vyhlásila, že na oplátku ho pozýva na obed, ktorý sama pripraví v garsónke, ktorú jej daroval strýko, keď sa šťastne priženil do Brna k svojej novej manželke.
Prišiel deň, keď Marek stál pred prahom jej skromného bývania, skrýval tvár za kyticou kvetov a s úsmevom vstupujúc jej kyticu odovzdal, pričom ju mocne k sebe privinul a pobozkal.
Bola to šťastná chvíľa pre Kláru. Pohladila mu tvár ako jemnú vďaku za kvety. Zvrtla sa a začala hľadať vázu, do ktorej kyticu vložila a postavila ju na skrinku pred veľkým zrkadlom.
„Máš to tu krásne,“ povedal stojac vo dverách neveľkej obývačky. Urobil niekoľko krokov k stolu, na ktorom už bolo všetko prestreté k slávnostnému obedu. „Útulné hniezdočko a stôl akoby pripravený na veľkú hostinu.“
„Skromnejšiu, no o to úprimnejšiu,“ skoro šeptom povedala Klára.
„Milujem romantické miesta, kde popri všetkých slastiach ukájajúcich chuťové kanáliky ovlažujúcich sa dúškami vonného vína, nikdy nechýba to najdôležitejšie – vzájomná úcta a láska.“
S dojatím mlčky prijala jeho vyznanie, naznačila mu, aby sa posadil za stôl a začala z kuchynského kúta prinášať na stôl rozváňajúcu polievku.
Keď už sedeli pri káve na širokom gauči, ktorý Kláre inak slúžil v noci ako lôžko k oddychu, rozvinul sa rozhovor. Klára sa snažila stále hovoriť, no Markovo mlčanie prerušovalo jej vyslovujúce myšlienky, strácala slová pri jeho hladení po celom tele a príval vzrušenia u oboch stále pokračoval vrúcnejším objímaním a bozkávaním. V jej vnútri nastával akýsi nevyrovnaný boj. Životom vštepované mravné zásady sa topili v záplave vášnivého vzrušenia. Nevedela nájsť dosť síl na to, aby bránila hladeniu Markovej ruke, ktorá siahala cez rameno k oblinám prsníkov až na jej prsné bradavky. Ohnivejšie objatie cítila ako búšenie v spánkoch, vzdala sa úplne a nechala ho, aby jej vyzliekol blúzku. Keď začal zo seba strhávať košeľu, dokonca mu dychtivo pomáhala. Všetko ich oblečenie padalo na podlahu a ich nahé telá sa dostávali ako prisaté do jedného ohňa. So zatvorenými očami sa jej z hrdla vydral tichý vzdych, keď zacítila, že spolu celkom splynuli. Vo svojom lone cítila pálčivú bolesť, ktorá sa zmenila na príval takého pocitu rozkoše, aký ešte nikdy nepocítila a neprežila. Markove bozky na krku, na ramenách a po celej hrudi prijímala ako dar, ktorý sa stal prídelom krásy a rozkoše v láske.
Čas plynul a ich láska sa stala celkom prirodzenou. Ich vzájomný vzťah prijímali s väčšou oddanosťou a samozrejmosťou. Ľúbostný pomer brali ako príjemný doplnok bežného života a voľné chvíle prežívali v spoločnom šťastí. Prišla však chvíľa, keď Klára začala pociťovať, že ich láska by mala pokračovať v istých spoločenských návykoch, ktoré bývajú pre zaľúbencov životnou normou.
„Chcela by som ťa predstaviť mojim rodičom. Vedia už o našom vzťahu a radi by ťa poznali.“
Marek po tomto trocha rozrušenom Klárinom prejave sa posadil vzpriamene na gauči, kde býval vždy pohodlne takmer pololežiac rozvalený, zadíval sa jej do tváre a mlčal. Vložil si tvár do dlaní a prstami si trel čelo a líca. Chvíľu trvalo, kým sa ozval.
„Áno, samozrejme,“ vyslovil zrazu trocha zmeneným hlasom, „kde to bývajú tvoji rodičia?“
„Veď dobre vieš, že v Brezne,“ zdôraznila s vynúteným úsmevom, „mali by sme si pohovoriť o našej budúcnosti, nemyslíš?“
„Áno, áno, máš pravdu,“ súkal neisto zo seba slová.
Hoci nastala trocha chladnejšia atmosféra, prišlo predsa medzi iným k tomu, že sa dohovorili na termíne spoločnej cesty autobusom. Klárika kúpi pre oboch cestovné lístky a stretnú sa na nástupišti autobusovej stanice.
Prišiel deň odchodu. Klára kúpila v stánku banány na cestu a pokojne prešla na nástupište. Blížil sa termín odchodu, autobus už bol pristavený a cestujúci začali nastupovať. Klára sa nervózne rozhliadala po nástupišti, keď sa v jej kabelke ozval signál SMS-ky v mobile. Siahla rýchlo po ňom a s napätím stlačila správu. Keď začala čítať text, zahmlili sa jej oči.
– Prepáč! Neprídem. Už nikdy neprídem.
Ako omámená vykročila k autobusu, vybrala cestovné lístky, jeden mlčky pohúžvala, hodila do koša pri vodičovi a zamyslene si sadla na svoje miesto. Zatvorila oči a zacítila ako jej po lícach stekajú slzy.
Miroslav Horák
