Základnou formou komunikácie medzi manželmi je hádka a mlčanie. To prvé vie ľahko vyprovokovať to druhé. To druhé zasa býva často následkom toho prvého. Takto sa niektorí manželia dokážu zabávať celé roky.
Mlčíme, teda sme (nahnevaní)
Na počiatku vraj, podľa Biblie, bolo slovo. Ako by teda mohlo chýbať v manželstve? A predsa, akokoľvek je to podivuhodné – väčšina mužov po svadbe onemie. Ešte včera boli samý žart, bonmot a nápad a odrazu z nich nevypáčite ani to, čo bolo nové v práci. Ako to už v dynamike páru býva, vysvetlenie je zložitejšie. Priznajme si to, sú zaskočení! Prechod z prípravného tábora nadšených mileneckých amatérov do prvej ligy netrénovaných manželských profesionálov je poriadny zaberák.
Muž si berie ženu s predstavou, že ostane vždy rovnaká. Žena preto, aby muža zmenila. Samozrejme, že k lepšiemu. A tu sú následky.
Mladomanžel prišiel domov. Jeho žienka ho privítala a švitorila a švitorila, lenže on neodpovedal. Tak sa ho opýtala, čo mu je. Neodpovedal. Potom sa ho opýtala, či sa niečo stalo. Žiadna odpoveď. Tak jej napadlo, či by konečne niečo povedal, keby sa naozaj niečo prihodilo. Stále mlčal. Zobrala teda malý tanierik z nádherného obedového servisu, ktorý dostali ako svadobný dar. Povedala, že ho rozbije, ak neprehovorí. Žiadna odozva. Chvíľu váhala, ale keďže to sľúbila, tresla tanierikom o zem. Mladomanžel sa ani nepohol. A takto postupne roztrieskala celý ten nádherný porcelánový servis. Veľká škoda. Zbytočne.
Ktosi spočítal, že manželia spolu prehovoria priemerne desať minút denne. Sú muži, ktorí to berú doslova.
Poučenie: Na vine je biológia nášho druhu. Muž je lovec. A na love, či pri rybačke rozprávanie odplaší úlovok. Takže ak mlčí, loví! Hoci aj v obývačke na gauči.
Riešenie: Neučte svoju mačku spievať a nenúťte svojho manžela hovoriť. Veď on vyhladne a príde sa opýtať, čo bude na večeru. Vtedy servírujeme na nádhernom porcelánovom servise, ktorý sme ušetrili zbytočného experimentovania.
Hovoríme bez slov
Hovorí sa, že ideálni manželia si rozumejú aj bez slov. A skutočne, mimoslovná komunikácia zohráva obrovskú úlohu v každom blízkom súžití. Tu sú už tradične aktívnejšie ženy. Vzájomný vzťah si viac všímajú, sú citlivejšie a majú aj veľmi účinné zbrane!
Tou najznámejšou je ženský plač. Herec Miloš Kopecký to dokonca nazval „tyrania sĺz“. Výčitky sa dajú prepočuť či zmietnuť zo stola, ale čo urobíte s tým zvukom, kde aj tichý vzlyk pôsobí ako úder pneumatického kladiva? Ako ženský plač, tak aj ženský smiech je zbraň. Žena láka, odmeňuje, ale aj trestá smiechom. Každý už iste zaregistroval vo väčšej spoločnosti ten prenikavý smiech ktorejsi z dám. Môžete si byť istí, že to nie je manželka niektorého z prítomných pánov. Takto vyzývavo sa smejú ženy slobodné, ženy na love. A na tento signál je každé mužské ucho pozoruhodne citlivé. Veď vo výnimočných chvíľach zaznieva ženský smiech aj pri milovaní ako vyjadrenie úplného uvoľnenia a šťastného naplnenia. Smiech je aj odmena. A väčšina manželiek naozaj zvykne za slobodna odmeňovať budúceho manžela smiechom pri čomkoľvek, čo povedal a hrozilo byť vtipným. Smiech je veľká vábnička. Po svadbe sa však často manželka, naopak, zásadne nesmeje na manželových vtipoch, a ak sa mu v spoločnosti podarí povedať veselú príhodu, vzápätí ju zničí tým, že ju uvedie „na pravú mieru“. To je, pochopiteľne, smrť každej konverzácie.
Nezabúdajme, že smiech je aj zbraň. Niektoré ženy ju nasadzujú s razanciou, na ktorú by sa nezmohlo ani celé prepadové komando. Väčšinou tak zaútočia, keď im už dochádzajú argumenty a nevedia, ako svojho muža poriadne nahnevať. Vtedy nastupuje výsmech a ten je v ženskom prevedení aj vražedný. Ibaže obeťou sú obaja – muž aj žena. A najmä ich súžitie.
Hádajme sa!
Verte, manželia (aj tí milujúci) sú schopní pohádať sa o čomkoľvek. A berú to veľmi vážne. O dve hodiny už nevedia, o čom to bolo. To je ten lepší prípad. Horší je, keď sa akútne spory stávajú chronickými a stále tí dvaja si niečo pripomínajú a vyhadzujú na oči. Ku koncu je ten zoznam vzájomných hriechov taký dlhý, až je neriešiteľný. Chcete byť dobrými manželmi? Zabúdajte!
A ozaj, nemohli by sme sa v spoločnom živote zaobísť bez hádok? Odpoveď znie – nie! Samozrejme, že nie. Žiaľ, ľudská prirodzenosť nás vedie ku konfliktom. Čo je na tom také prirodzené?
Odpoveď je prostá – hádka je najbezpečnejší ventil nášho každodenného pretlaku. Veď pohádať sa v práci, v spoločnosti, medzi priateľmi – to sa takmer nikdy nezaobíde bez nenapraviteľných následkov. Básnik Miroslav Válek napísal – domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Dodajme skromne – rodina je miesto, kde sa môžeme slobodne hádať. Vzťah bez občasnej konfrontácie s realitou je ako stavať most a nikoho naň nepustiť. Veď raz naň predsa niekto vkročí a tento zdanlivý ideál je odrazu v troskách. Tomu môžeme zabrániť práve občasnými skúškami nosnosti. A pri zachovaní elementárnej kultúry to môže byť dokonca vítaná očista. Nie je to tragédia a nemusí mať žiadne následky, len sa dokážme vyhnúť silným slovám a prezývkam. Ak preváži argumentácia namiesto agresie a schopnosť vzdať sa posledného slova, máme obaja vyhraté. A uzmierovanie je najkrajším pripomenutím hĺbky nášho vzťahu.
Poučenie: Ak spor s partnerom nevyriešite do desiatich minút, neriešte ho. Nebojte sa, čas ho vyrieši aj bez toho, aby sa muselo vytrúbiť na všetky strany sveta, kto mal pravdu.
Riešenie: Dobrá rada znie – hádajme sa!
