„Tak chápeš to? Prídem o siedmej večer zrobená ako kôň, ruky vyťahané ako opica od nákupov a môjho muža trápi iba to, či budeme večer pozerať Napoleona, alebo Rokový koncert.“
Zarazí ma vyčerpávajúcou súvislou vetou susedka odvedľa, očividne rozčarovaná a frustrovaná nielen z vlastného muža, ale z celého sveta. Už teraz mi je jasné, že dnes večer má slovo ona, a tak len bezradne prikyvujem a všemožnými grimasami sa snažím vcítiť do susedkinej situácie a presviedčam ju o tom, že aj rokový koncert má svoje pozitíva.
No, a oheň bol na streche. Nabrúsená susedka spustila spŕšku svojich vyhrážok o neschopnosti, nelojálnosti a neohľaduplnosti na svojho manžela a bolo po peknom večeri. Prapointa sa stratila a vznikla neriešiteľná „diskusia“, ktorá bola zakončená výletom do „praveku“ a ostrými narážkami na neumytý kuchynský riad.
A pritom stačilo tak málo. My ženy totižto fungujeme na veľmi zvláštnom systéme hormónov, ktorý sa prelieva našim telom a pláva ako loďka na rozbúrenom mori.
Stačí, že po vyčerpávajúcom dni narazí na menší odpor a…………a pritom by stačilo tak málo. Nechať nás, nech sa po príchode domov vyrozprávame zo svojich trápení a zážitkov, a po chvíli budeme žiariť ako kvetinky po jarnom daždi. Ale, na šťastie pre nás, na svete existujú predsa len dva typy mužov. Jedny, ktorí iba počúvajú (to tiež nie je veľmi konštruktívne, hlavne keď potrebujeme naozaj v niečom poradiť) a tí, ktorí ustavične hovoria (na to pomôže len ibuprofen, alebo extrémne trpezlivá povaha). Takže, ktorí sú pre nás tí najvhodnejší? Hmm, ak nájdete ten zlatý stred, vyhrali ste. Našli ste chlapa, ktorí presne vie, kedy a čo povedať, kedy má byť ticho a kedy vás má psychicky podporiť. Všetky tieto vlastnosti sa nedajú naučiť (teda dajú, ale treba na to pevné nervy a dlhé hodiny driny a odriekania J ), treba sa s nimi narodiť.
Ale späť k našej susedke. Ako to vyriešila ona? Hoci sa s partnerom nerozprávali celý večer (a to iba kvôli tomu, že nechcel 5 minút počúvať, čo jeho partnerku trápi), skončilo sa to celkom úspešne. Ešte stále bývajú spolu a učia sa jeden druhého chápať, pomôcť jeden druhému, učia sa počúvať a akceptovať názor toho druhého. Hľadajú konštruktívne riešenia. Hoci je to dlhý proces, nie vždy sa končiaci úspechom, vždy treba začať. Je potrebné sadnúť si s partnerom na chvíľu bokom, nie potom, ako už nedokážeme ovládať svoje emócie a reagujeme prudko aj na ten najmenší podnet. Ale predtým. Je nutné partnerovi v pokoji a pri sviečkach vysvetliť, čo od neho očakávame, čo by nás potešilo, čo v nás vzbudzuje emotívne konanie a kedy potrebujeme, aby nás psychicky podržal (tzn. kedy má zavrieť na chvíľu prežúvací nástroj). Niektorým, ktorí nevedia pochopiť rozprávku o loďke a hormónoch to treba nakresliť. Hoci muži a ženy majú na veci takmer vždy (ak nie vždy) rozdielne názory, je to na nás každej jednej, aký prístup si zvolíme. Či budeme problémy riešiť, alebo pred nimi sklápať uši. Každý problém je tu na to, aby mal riešenie. A verte, že každý riešenie má. Sú to maličkosti, ktoré robia život krásnym. A práve tie isté maličkosti nám ho dokážu nesmierne skomplikovať, ak sa na veci pozeráme z nesprávneho uhla pohľadu.
-mc-
