Michal Brozman:
Otvára ľuďom oči, aby sa im otvorilo srdce
Mladý sympatický pohľadný muž, ktorý pocítil istý dar empatie, je autorom dvoch kníh – Jak se zbavit svého ega? a 50 vzkazů ženám. Rozhodol sa spoznávať svoje pocity, svoje myšlienky, posúvať svoj život štúdiom množstva kníh, absolvovaním kurzov a seminárov, aby dnes odovzdával svoje skúsenosti a dar pomáhať ľuďom okolo seba. Láska k ľuďom a vhodne volené slová sú jeho „zbraňami“, ktorými sa dotkne našej mysle, duše, srdca. Ak sa s Michalom chcete stretnúť, pohovoriť si s ním, jedinečná príležitosť na Slovensku je v Bratislave 8.apríla v klube Maitri o 14.00 hodine a následne na druhý deň v Stupave.
Čo robíte na Slovensku?
Bol som povolaný do jednej z televízií, aby som prehovoril k ženám pár pekných slov o tom, že sa majú otvoriť samy sebe, aby sa otvorili sebaláske, ktorú si odopierajú, aby boli samy sebou. Tým som naznačil, čím sa zaoberám (úsmev).
Ako sa z futbalistu stane muž, ktorý sa stáva miláčikom žien, lebo dokáže preniknúť do ich duše?
Všetko to prišlo spontánne a naraz sa o mne hovorilo, že sa špecializujem na ženy, hoci moju prvú knihu som napísal o tom, ako sa zbaviť ega a venoval som ju mužom. Muži sa šance nechopili, tak vyšla moja druhá kniha „50 vzkazů ženám” a dá sa povedať, že ženy oslovila. Je totiž o duševnom pohladení, pretože pohladenia nám najviac v živote chýbajú, taký klasický fyzický kontakt medzi ľuďmi. Ľudia chodia okolo seba ako voskové figuríny a nedajbože sa dotknúť niekoho. Pritom pohladenia, dotyky majú veľký vplyv aj na psychickú pohodu človeka. Väčšinu života som bol svojím spôsobom introvert, premýšľal som, ako sa vrátiť do nádherných čias Oldřicha Nového. Stali sa mi situácie, nebojím sa povedať, že som svojím spôsobom prišiel o všetko, čo ma prinútilo vydať sa cestou, po ktorej kráčam a cítim sa na nej najlepšie ako to len ide.
A prerod futbalistu na človeka, ktorý sa zaoberá emóciami…?
Vo mne to bolo vždy, bol som netradičný tip futbalistu v tom, že som vymýšľal netradičné riešenia v hre a rovnako v osobnom rozvoji sa snažím nachádzať pre ľudí nekonvenčné cesty, iné a pritom také, aby im boli blízke. Vo futbale som utápal množstvo energie a ľudia, čo ma poznali, mi hovorili – čo keby si tú svoju energiu využil inak? Samozrejme, som najprv nechápal ako inak, ale nakoniec som tú cestu v sebe objavil a som tu (úsmev).
Spomenuli ste – prišiel som o všetko, budete konkrétnejší?
Zápasil som so zraneniami kolena, keď som skúmal psychosomatiku, zistil som, že je to otázka „ega“ – s tým som zápasil istú časť života. V Anglicku som napríklad pociťoval absenciu schopnosti vyjadriť sa, pretože som dokonale neovládal jazyk – čiže potláčal som emócie, ktoré sa prejavovali častými angínami. Pred piatimi-šiestimi rokmi sme ukončili vzťah s matkou našej dcéry, čo sa dá vnímať ako rozpad rodiny, čiže človek o niečo prichádza, pre mňa to bolo ďalšie znamenie, že musím a chcem život uchopiť a vnímať inak. Mnohí ľudia otázku, či máš partnera, vnímajú ako dôležitú pre šťastie, ale otázku si treba položiť inak – ako vnímaš svoj život – si spokojný aj bez partnera? Na svete je asi sedem miliárd ľudí a niekto naozaj k šťastiu partnera nepotrebuje. Cestu alebo pocit vnútorného uspokojenia nachádza v tom, že trebárs pomáha ľuďom, je šťastný v každom okamihu svojho života.
Je úžasné zamyslieť sa nad chorobou trochu inak, ako napchať sa liekmi a očakávať, že bolesť prejde, že sa vyliečim.
Tým, že som spomenul, že som premýšľavý tip, keď sa mi objavovali zranenia kolien, vrátil som sa k počiatočným úrazom a premýšľal som, ako som sa správal. Moje ego bolo v istých momentoch nadradené, nedôveroval som si a vynahradzoval som to zhadzovaním a ponižovaním iných. Dnes sa o tom veľa hovorí a som rád, že som na to prišiel. Ak nás niečo bolí, máme s niečím problém, telo vysiela kontrolku, ktorá bliká, liekmi ju zhasneme, ale nevyriešime problém. Ako inak by sa mohlo stať, že ochorieme, dostaneme antibiotiká, ktoré nezaberú, nasadia nám druhé, ani tie, prípadne tie isté berieme niekoľkokrát do roka? Znamená to jediné –žijeme rovnako, nič sme vo svojom živote nezmenili, preto choroba prichádza znova a znova.
Ako sa cítite dnes – vyriešili ste vzťah s matkou dcéry, zbavili ste sa zbytočného ega…?
Cítim vnútorný pokoj, ktorý je pre mňa dôležitý, preto mi telo nevysiela žiadne výkričníky v podobe chorôb a neviem ako iní ľudia, ale vnútorný pokoj je pre mňa naozaj prioritný.
Vzťahy sú dôležitou súčasťou života, či?
Nastavený model – boli spolu šťastní až do smrti – už nepretrváva. Každý vzťah, ktorý prežijeme, podľa mňa, je príležitosťou rastu. Ak budem mať v živote tri vzťahy a bude mi to pomáhať, tak fajn. Sú ľudia, ktorí potrebujú napríklad desať vzťahov, aby ich niečo naučili, niekam posunuli. Pre niekoho sú možno tieto informácie šokujúce. Dievčatá dnes hovoria, ako majú čas na rodinu, v 35-tich rokoch sa potom spamätajú, že im „tikajú biologické hodiny“ a skôr sa orientujú na dieťa ako na vzťah. Málo žien hovorí v tomto období, chcem šťastnú rodinu, z ktorej vzídu deti. Čo to vlastne sú biologické hodiny, videl ich niekto?
Pri vašom mene na internete naskakuje prívlastok – odborník na vzťahy, nestretávate sa s tým, že aký odborník, keď jemu vzťah „nevyšiel“?
Vzťah máme k rodičom, deťom, k peniazom, k práci, k svojmu zdraviu. Preto vzťahový kouč, a že to nevyšlo mne s maminkou mojej dcéry? Je to presne tak, ako to malo byť. Priviedlo ma to na cestu, na ktorej mám byť, maminke dcéry to prinieslo do cesty nového partnera, s ktorým si založila šťastnú rodinu, dcérka je v tej rodine šťastná a to je pre mňa dôležité. Predsa nie je dobré, ak rodičia ostávajú spolu kvôli deťom – rodičia deťom denne servírujú neúprimnosť, neustále dusno. Dospelé dieťa si uvedomí, že nikdy nevidelo rodičov spontánne objať sa, pobozkať, nechodili spolu do kina, na výlety, len vedľa seba žili.
Veľa sa dnes hovorí o tom, ako na deti niet času od najbližších sa im ho nedostáva – od rodičov. Deti absolvujú množstvo krúžkov, trávia čas nad počítačmi, mobilnými telefónmi, tabletmi…
Sám som v jednej z mojich kníh položil otázku – prečo ľudia majú deti, keď na ne nemajú čas? Je potrebné začať vnímať sám seba, čo som schopný dať svojmu životu, a potom tomu novo prichádzajúcemu, či som schopný dať mu kvalitu, akú si zaslúži.
Napísali ste zatiaľ dve knihy, prvá nesie názov Ako sa zbaviť ega? – čerpáte z vlastného života?
Určite. Aj preto mnoho ľudí pri tej knihe plače ako i na terapii, pretože to, čo hovorím, sa v momente dotýka množstva ľudí vo chvíli, keď to čítajú. Kniha sa k nim nedostáva náhodou, ale ide z nej energia, ktorá súznie s nimi. Otvoria ju v tom momente a majú možnosť nazrieť sami sebe do očí.
Druhá vaša kniha sa volá a obsahuje „50 vzkazů ženám“, prečo práve 50?
Najprv to bol pocit, nie cielené číslo, koľko by ich asi malo byť? Tak 50. Pôvodne ich bolo 47 ale hovoril som si, taká päťdesiatka by bola pekná. A dopísal som tri, ale nie sú špeciálne oddelené.
Keby ste z tej päťdesiatky mali vybrať jeden pre naše čitateľky, ktorý by to bol?
Vybrať jeden je naozaj ťažké, ale ako ste začali klásť otázku, naskočili mi dva – vďačnosť – byť naozaj vďačný za každú jednu situáciu, ktorá sa im deje, ktorú stvorili, lebo to priťahuje ďalšie skvelé situácie, za ktoré budeme môcť byť radostne vďační. S tým súvisí môj ďalší odkaz – radosť. Deti často zdobí na tvári úsmev, čím sme starší, zrelší, tak úsmev sa vytráca, a je to škoda. Mám klientku, ktorá má dvojročné dieťa, nemá čas na nič a som sa jej pýtal, kde máte čas na seba, svoj priestor? A ona, že všetko dáva dieťaťu, tak som jej povedal, že dieťa môže byť spokojné, len keď je spokojná maminka.
Stále je však veľa ľudí, ktorí nadávajú, mračia sa a čakajú, že životnú zmenu urobí niekto za nich namiesto toho, aby ju urobili oni…
Pracoval som v agentúre, kde som robil pohovory s ľuďmi a na záver som sa opýtal, čo by ste chceli robiť, do akého zamestnania chodiť, aby ste tam šli každé ráno s úsmevom? Asi 50-ročný pán s dvomi vysokými školami, ktorý prišiel o miesto z dôvodu reštrukturalizácie, povedal: „Ale toto je hlboká otázka, takto som o tom nikdy nepremýšľal…“ Vtedy mi došlo, čo ja tu robím, tu predsa tým ľuďom nijako nepomôžem, pretože som na konci reťazca a potrebujem sa dostať na začiatok…
Vy ste sa nebáli zmeny. Strach prevláda aj pri zmene zamestnania, človek sa bojí opustiť zónu, v ktorej sa cíti dobre a vykročiť za niečím novým…
Ľudia chodia do práce, ktorá ich nebaví, prežijú tam 8-10-12 hodín, potom idú domov, plní negatívnej energie za partnerom, ktorý sa teší na ich príchod a ten mu prinesie prílev otravnosti… Isteže, partneri sa majú navzájom podporovať, ale prečo takto ďalej žiť??? A v sedemdesiatke nariekať, že polovičku života prežije v práci, ktorá ho nebaví. A tu naväzujem aj na vzťahy. Vzorec z bývalého režimu – celý život prežiť v jednej práci, dedo bol automechanik, otec bol automechanik, ty budeš automechanik, rovnako prežiť celý život s jedným partnerom bez ohľadu na to, či sme spolu šťastní, alebo si robíme napriek a do vzťahu sa vkráda až nenávisť… Ono je to svojím spôsobom „prepracované“ – ľudia chodia do práce, ktorá ich nebaví, jedia potraviny za málo peňazí, ktoré sú nekvalitné, tým pádom sú chorí, čím získava farmaceutický priemysel, takže stačí len otvoriť oči. Jedna z vecí, ktoré robím – otváram ľuďom oči a potom sa im otvorí aj srdce.
Text a foto: Anna Ölvecká
