Do tanca i do života?

Ženy odjakživa, po stáročia, lákali mužov (veď aj preto ich Príroda vybavila vnadnými krivkami) a muži ich „lovili“. Za posledné roky sa nápadne zmenili aktivity medzi nezadanými mužmi a ženami. V týchto úvahách hľadáme príčiny a aj možné riešenia.

do života

Kde sú tanečníci?

Je obecne známe, že ženy rady tancujú, u mužov je to, naopak, zväčša bieda. V knihe „Návod na manželstvo“ som o tom napísal: „…ženy na internetových zoznamkách jednoznačne preferujú moderné tance. A to by sme mali zvládnuť. Stačí, ak sa vám tie kŕče na parkete podarí aspoň trochu kontrolovať a nepadnúť. V obľúbenosti nasledujú klasické tance a tu je základom úspechu pevne sa držať partnerky. Ona vás už povláči, kde bude treba.

Horšie je to s ľudovými tancami, pretože tam pri nadšených amatéroch vzniká dojem, že sa na parkete bijú. A varujem vás pred znalkyňami latinskoamerických tancov, to sú úplné poletuchy. Priemerný muž ich nemá šancu v tanečnej sále ani dobehnúť, nieto ešte sa do nich včas a bezpečne zaháknuť.“ Mimochodom, nedávno som sa v časopise Nota bene dočítal, že tango sa zvykne tancovať pri každej ďalšej skladbe s iným partnerom. A pritom to je asi najkontaktnejší tanec na svete – doslova lono na lono! Celkom slušná zoznamka.

do života
Photo by Skye Studios on Unsplash

A práve zoznámenie sa pri tanečných zábavách bol v minulosti osvedčený spôsob nadviazania vzťahu medzi mužom a ženou. Zaujímavé, že vtedy sa muži od tanca vôbec neodťahovali. Na dedinách bolo samozrejmosťou, že každý vedel cifrovať a dokonca sa v tom mladí muži predháňali. Bol tiež jasný zoznamovací rituál – ako osloviť dievčinu (niektoré mali po boku dokonca garde-dámy, ak nie rovno ostrozraké mamičky), aj ako ju vziať do tanca, pri tom folklórnom si síce veľa nepovedali, ale museli sa pevne objať, a tiež bolo zaužívané ako tanečnú partnerku vrátiť späť a prípadne pokračovať v konverzácii a zoznamovaní.

V mestách to boli po stáročia osvedčené klasické tance. Ich výhodou bolo, že už bol čas aj na prehodenie zopár slov. A hlavne – ten náhodný pár musel pri tanci „spolupracovať“, teda sa zosúladiť, takmer splynúť v jedno. Dobrá skúška tiež na to, aby zistili, či sú takého niečoho schopní aj v živote.

Dnes vec prakticky nemožná.

Nie je s kým, nie je kde a nie je kedy

Ešte pred polstoročím boli tanečné zábavy masovou záležitosťou. Pre mládežníkov u nás to boli „Čaje o piatej“, neskôr diskotéky a na začiatku roku celá široká paleta plesov. Dievčatá sa vymódili, chalani nahodili a príležitostí na zoznámenie bolo dosť.

Klasické tance, kde bolo treba ovládať aspoň základné kroky, vytlačil tzv. moderný tanec. Ale aj ten mal v minulom storočí aspoň nejaké kroky a súhra daného páru k tomu patrila. Dnes je to zúfalstvo. Každý ,si dupe tú svoju „kapustu“ a o súhre nemôže byť ani reči, keď taký „tanečník“ sám nevie, kam ho najbližší krok zavedie.

Pred pár rokmi som bol na vedeckej stáži v jednom nemeckom biologickom ústave. Mladí vedátori tam zorganizovali zábavu. Ale akú zábavu?! Na „duc-duc“ muziku tam dupali na parkete každý sám za seba ako banda Indiánov pri ohni. Dievčatá a ženy sa k nim nemali ako priblížiť, a tak stáli pri stene a len sa dívali. O povestných pomalých „lepákoch“ ani náznak, takže nebola šanca, aby aspoň v týchto pauzách pomalej hudby mohli nájsť mladé ženy uplatnenie. Tak o čom to potom je?

Ďalším problémom je, že sa vekový priemer účastníkov tých pár diskoték, čo ešte existujú, znížil na dorast takmer predškolského veku. Pre mladé ženy po vysokej škole fakticky nie je takmer kam ísť sa tancom zabaviť.

Mimochodom, už pomaly začína byť pravidlom, že posledné šance na prirodzené zoznámenie mladých žien končia ukončením vysokoškolského štúdia. Dovtedy je ešte daná generácia pokope. Potom sa rozletia na všetky sveta strany a „pozdě bycha honiti“, ako hovoria Česi (a myslí sa tým, že na všetky úvahy „čo by bolo, keby bolo“ je už neskoro).

Nedostatok  príležitostí?

Autor série retro-kníh, Juraj Šebo, o tanečných zábavách v starej Bratislave píše: „Tichá, náladová hudba (klavír) na vytvorenie príjemného pozadia spustila svoje tóny po piatej hodine. Praví flamendri prichádzali po ôsmej, nočné publikum vydržalo až do rána. Odstránenie dvoch kobercov z tanečného parketu bolo znamením, že sa začína tanečná zábava. Hrávali tu cigánske kapely. Často hrali aj na želanie návštevníkov, nie vždy za finančnú odmenu. Keď si členovia orchestra prezreli štamgastov, vedeli, aké skladby budú nasledovať…

V roku 1946 hrali v kinách film Zasnežená romanca v hlavnej úlohe s majsterkou sveta v krasokorčuľovaní  Sonjou Henie  a orchestrom Glenna Millera. Zazneli v ňom krásne tanečné swingové melódie, ktoré sa čoskoro stali súčasťou repertoáru kaviarenských kapiel. Do tanca sa začalo hrať okolo deviatej a zábava trvala až do tretej ráno. V nedeľu tu bývali čaje o piatej, ktoré sa niekedy začínali už o štvrtej. Vždy bývalo nabité. Na parkete sa nedalo pohnúť.“

To je minulosť, a čo dnes? Dodnes sa vraj hrá do tanca v Umeleckej záhrade zvanej Umelka. Počul som tiež, že jedna z mála tanečných zábav na istej lodi v centre Bratislavy je plná hriešnych tancov, lebo je tam taká tlačenica, že k vábnym dotykom sa jednoducho nedá vyhnúť. Nikdy som tam nebol, takže nemôžem potvrdiť. Ako to teda je? Je ešte tanec príležitosťou na zoznámenie, alebo už nie?

Som zvedavý na vaše názory a skúsenosti.

Gustáv Murín

Foto: Adobe Stock, Photo by Skye Studios on Unsplash,