Polyamória ako riešenie problémov vzťahu

Už sme si v tejto rubrike dokladovali, ako v súčasnosti zúfalo chýbajú sexuálne aktívni muži. Nehovoriac o tých slobodných, ktorí uprednostňujú počítačové hry, futbal, kariéru, či pivné posedenia s priateľmi pred solídnym partnerským vzťahom so ženou. Ale je tu riešenie, ktoré napodiv funguje už desaťročia – v Prahe.

Polyamória

Zlatá tretia cesta?

V treťom tisícročí prešla inštitúcia manželstva pozoruhodným vývojom. V prvom štádiu sa manželia nemohli rozvádzať, a tak nevery sprevádzalo buď ponuré mlčanie, alebo tragédie. V druhom štádiu, po uzákonení všeobecného práva na rozvod, prišla vlna rozpadov manželstiev. Už začiatkom 90-tych rokov minulého storočia na to napríklad v Bruseli doplatilo každé druhé manželstvo. Vo veľkomestách všeobecne to bolo každé tretie manželstvo. Z dvoch tretín sa tak stalo na žiadosť ženy. Dôvodom viac ako polovice týchto žiadostí bola manželova nevera. Lenže čas pokročil a obe strany sa poučili, že rozvod býva stratou pre všetkých zúčastnených. A tak sa za desaťročia vyvinul zvláštny mechanizmus tolerancie.

Polyamória

Ako píšem v knihe, v elektronickej knihe Príručka do postele s podtitulom Láska – Sex – Orgazmus: „Neľakajme sa netradičných spojení, vedú k novým pohľadom. Existujú totiž aj zvláštne tolerantné manželské trojuholníky. V dobe, keď je naozaj potentných mužov ako šafranu, akoby sa utvrdzovala akási tichá ženská solidarita. Pozoruhodným mestom, kde kvitne inštitúcia “přítelkyň”, je Praha. Tu viac ako inde platí, že žena dokáže tolerovať sokyňu, ak ju pred ňou manžel netají.“ Túto pozoruhodnú toleranciu zaregistrovala počas ich „pražského exilu“ aj Oľga Feldeková slovami: „… ženy sú tam veľkorysejšie ako Slovenky. Skôr odpustia manželovi “přítelkyni” ako my…“

Istý český literárny kritik svoj deň rozdelil medzi dve ženy. A keďže vzhľadom k veku už rozhodovali iné, než pikantné okolnosti, dalo by sa povedať, že hrešil jedením. Na obed chodil vždy k „přítelkyni“ a na večeru sa vracal k žene. Zomrel na infarkt na lavičke v parku cestou od jednej k druhej. Na pohrebe ho oplakávali obe.

Známym príkladom bol herec Miloš Kopecký. Ten svoje avantúry verejne priznával a dokonca mladé priateľky brával na výlety do čakovického mlyna prerobeného na rekreačný dom. Tu občas stretávali aj jeho maloletú dcéru, ktorá na „tátovi slečny“ spomínala po rokoch prekvapujúco so sympatiami. Hoci ešte ako 58-ročný tvrdil na platni Večer s Milošem Kopeckým, že netrpí na chorobu starcov „prznit mládí“, ku koncu života sa jeho milenkou stala 20-ročná ambiciózna poetka (skôr však exhibicionistka) Dita B.. Po víkende strávenom spoločne na mlyne prichádzala na Kopeckého zúfalé volanie o pomoc žena Jana, aby celý dom odditila. A pri tom všetkom si zachovala na svojho manžela tie najkrajšie spomienky, ktoré po jeho smrti vyjadrila verejne aj v dokumentárnom filme. Odmietla totiž verejnosťou očakávanú úlohu úbohej ohrdnutej manželky. Samozrejme, že s Kopeckým posledné roky už intímne nežila a našla si priateľa, ktorého poznal (a aj uznal) jej muž, tak ako ona poznala a uznala jeho prelietavé známosti.

Prečo práve Praha?

Keď som o tom hovoril so známym matrimoniológom (odborníkom na manželstvo) Dr. Miroslavom Plzákom, ubezpečil ma, že takéto trojuholníkové vzťahy sú iste aj inde, než v Prahe. V tomto meste je však klasický pretlak slobodných žien, ktoré prichádzajú z malých miest a dedín, aby sa vydali. A aspoň dočasne nachádzajú aj takéto riešenie.

Známy sexuológ Dr. Peter Weiss, s ktorým sme napísali knihu „Abeceda tělesné lásky“ (vydanú aj vydavateľstvom Ikar pod názvom „Abeceda sexu a erotiky“), ochotu k takémuto experimentu vysvetľoval evolučným cítením ženy, ktorá podľa neho bude radšej „spoluvlastníčkou úspešného podniku“, než výlučnou „vlastníčkou toho neúspešného“.

Podľa čitateľa Dalibora to nie sú muži, čo vyhľadávajú milenky, ale ženy bez biologických partnerov, ktoré túžia po objatí. K 30. 6. 2013 na Slovensku žilo na 2 641 060 mužov až 2 770 948 žien. To je prevaha takmer 130 000 žien, pričom na jednu vekovú kategóriu ich pripadá 18 600. Ako Dalibor píše: „Čiže po republike sa potuluje viac ako 55 800 voľných dvadsiatničiek, tridsiatničiek a štyridsiatničiek, ktoré majú vyvinuté sofistikované stratégie lovenia solventných, potentných a spoločensky úspešných mužov. Celá situácia by sa obrátila, keby bola zákonom povolená bigamia – asi desatina mužov by mala dve manželky (ale aj dve svokry a dve spálne) a bol by pokoj.“ Veľmi odvážna teória, ale nepočujem ju prvý krát. Jej zástancom bol aj už nebohý publicista Jerguš Ferko, ktorý argumentoval tým, že by sa tak zlegalizovalo niečo, čo beztak funguje.

Koniec-koncov aj prorok Mohamed vyzýval po jednej z bitiek svojich stúpencov, aby prijali do svojich stanov vdovy po spolubojovníkoch. Jemu však išlo hlavne a záchranu rodiacej „kapacity“ týchto žien.

Tolerovať inštitúciu milenky?

Už spomínaný Dr. Plzák, veľká autorita vo veciach manželských, zastával rovnaký názor a v rozhovore so mnou povedal: „Na dvore rímskeho kráľa Henricha Vtáčnika bolo dohodnuté s pápežom, že manželstvo bude párové. Dôvodom bol majetok, ktorý by sa inak rozdrobil. Párový vzťah s právom prvorodeného majetok zachovával vcelku… Manželstvo máme teda nariadené autoritami, ale je to neprirodzené. A ako to môžeme zachrániť? No tak, že keď už toľko hovoríme o tolerancii, tak je na čase tolerovať aj inštitúciu milenky. Tá sa musí stať samozrejmosťou. Ono to v skutočnosti už tak funguje, len sa o tom nehovorí. Moralisti nás strašia, že keby sme také niečo dopustili, tak je to koniec civilizácie. Pritom v starovekom Ríme nepoznali pojem pohlavnej vernosti. Keby nás Ovídius počúval, tak by sa divil, čo to vlastne riešime. Veď Messalina, manželka rímskeho cisára Claudia, tromfla vo svojich výkonoch aj rímske prostitútky. Tam mali zavedený inštitút konkubíny, čo nebolo nič dehonestujúce. A manželstvo zaviedli v 9. storočí preto, že tie konkubíny si robili nárok na majetok. Takže o potešenie z viacerých vzťahov so ženami sme prišli kvôli snahe uchrániť majetok.“

   V Čechách šiel v tomto smere príkladom MUDr. Leoš Středa, ktorý po roku 1989 zbohatol na propagácii odtučňovacích kúr a ich poskytovaní na vlastnej klinike. Po čase odišiel do Thajska a vrátil sa s dvomi „manželkami“. Vzápätí stratil kopu priateľov, ktorých manželky si nepriali, aby tento „prostopášník“ k nim prišiel na návštevu a provokoval svojím súkromným háremčekom. V televíznom rozhovore sa svojím mnohoženstvom síce chválil, ale tiež priznal, že mu nezhody medzi manželkami vedia pripraviť dramatické chvíle.

Prečo práve takto?

Na tejto pozoruhodnej partnerskej inštitúcii je výhodou to, že druhá žena nerozbíja už existujúce manželstvo a ani sa nedá označiť hanlivo za „zlatokopku“. Naopak, môže ten klasický vzťah oživiť a doplniť. Istá mladá Slovenka v Prahe mi to vysvetlila tak, že manželka v posteli zásadne neposkytne manželovi to, čo mu poskytuje ako milenka. A priznajme si to, veď na to v zhone rodinnej prevádzky ani nie je čas, ani nálada! Manžel si pre zmenu nikdy nenájde na manželku toľko času v posteli, ako by si našiel, keby bola jeho milenkou.

   V Prahe pôsobí aj propagátorka polyamórie so zvláštnym menom Fronéma Virglerová. O tomto fenoméne sa dozvedela už ako osemnásťročná. Sama pre SME.Ženy redaktorke Michaele Žurekovej povedala: „Nie som aktivistka a nedefinujem sa tým.“ Zároveň sa však nehanbí o takomto svojom vzťahu hovoriť otvorene, keď na partnerku svojho vyvoleného nežiarli: „Považujem ju za svoju kamarátku a aj ona má ďalšieho partnera. Všetci dokopy sme taká partia, rozprávame sa, pomáhame si, občas sa niekde všetci stretneme a je to veľmi fajn.“ Podľa nej sú polyamorické vzťahy nielen o sexe, ale aj o láske. A isteže čelia rôznym mýtom: „Najčastejšie sa objavujú predstavy, že ide len o sex, že striedame veľké množstvo partnerov za krátku dobu, že prenášame choroby, nevieme, čo je to láska a že z toho vyrastieme.“ A dodáva: „Núti vás to byť k sebe a okoliu úprimní takým spôsobom, ktorý sa pozitívne prejaví aj v iných oblastiach života.“

   Podľa magazínu Rolling Stone slovo polyamória začala okolo roku 1990 ako prvá raziť Ravenheart Zellovej, líderka novopohanskej komunity Morning Glory. Presadzovala otvorené manželstvo a so svojím partnerom ho aj rozvinula. Polyamória v jej podaní predpokladá, že partneri môžu milovať viacero ľudí naraz a praktizujú tak viaceré ľúbostné vzťahy súčasne. Podmienkou však je, že všetky zainteresované osoby sú si všetkých vzťahov plne vedomé a súhlasia s nimi. A ako je to s vami? Zažili ste takýto viacčlenný vzťah? Aké sú vaše skúsenosti? Som zvedavý na vaše názory a skúsenosti.

Čítajte viac