Miloval ma ostrovný boh

Jadranské more ticho šumelo a bozkávalo kamenné brehy ostrova. Túlilo sa k nim ako zamilované páriky, čo ticho vzdyhali v intímnych zákutiach borovicových hájov. Omamná živicová vôńa podfarbená jemným orchestrom cikád dotvárala atmosféru rajskej záhrady.

V skupinkách žien a dievčat roztrúsených na promenáde a v kaviarničkách na malom námestí to zašumelo. Takmer každej z nch sa rozbúchalo srdce a zrýchlil pulz. Ktovie, možno práve dnes to budem ja, pomyslela si nejedna a náhlivo sa začala upravovať.

Miloval ma

Prichádzal totiž ON. Olivier. Miestny playboy a sen žien. Olivier, ktorý si zaslúžil prívlastok BOŽSKÝ. Tmavovlasý, modrooký, takmer dvojmetrový obor s vypracovanou postavou a tvárou krásneho dieťaťa. Neuvedomoval si však svoj šarm a zvodnosť. priateľsky sa na všetkých usmieval a známym kýval na pozdrav. Niekoľkokrát, takmer krokom, zakrúžil dookola na svojej otvorenej limuzíne a prebehol očami po nežných ženských zjavoch. Niekedy naložil plné auto štebotajúcich krások a odviezol ich do vedľajšieho mestečka na diskotéku alebo do nočného baru. Z času na čas však do jeho auta vstúpila iba jedna jediná, tá vyvolená, ktorej sa zdalo, že vstupuje do siedmeho neba. Jeho dovolenkové lásky zriedkavo trvali dlhšie ako jeden týždeň.

Lívia s priateľkou stoja trochu bokom. Sú tu nové. Pricestovali pred dvoma dňami. Oliviera vidia po prvý raz, ale ihneď ho spoznajú. Už o ňom čsi začuli na pláži, ale najmä Maram ich domáca na privátem varovala dievčatá pred týmto sukničkárom.

– Lia, mne  sa celkom podlomili kolená. Je úžasný! – zapišťala nadšene bacuľka Lívii do ucha. ale táto sa iba pousmiala a odvrátila od Oliviera zrak.

Pravdaže je úžasný! Nádherný, veľkolepý, krásny na zjedenie. Ako ostrovný boh! Ale tá jeho povesť! Svoju veľkú lásku si Lívia predstavuje trochu inak. Túžobne vzdychne, zatvorí oči a vidí Oliviera so zvieracou kožou previazanou okolo bedier, s vavrínovým vencom na rozviatych zvlnených vlasoch. Stojí na sklanom brale, pozadie tvorí spenené tyrkysové more a pokožku mu do červenkava  prifarbuje zapadajúce slnko. Stojí nepohnute ako socha a čaká. Čaká na ňu, Líviu a oči mu žiaria ako hviezdy…

Dievčinu strasie, potom pohodí  bohatou hrivou svetlých vlasov, schytí priateľku za ruku a rozbieha sa smerom k pláži. Nie, ešte je priskoro, aby sa zoznámili. O dva dni však už poobede spriada plány. Z pláže sa s priateľkou vrátia skôr ako zvyčajne a Lívia sa začne veľmi uvážlivo chystať na večer. Napustí si plnú vaňu vody s broskyňovou penou, aby mala celí telo vláčne a voňavé. Aj vlasy si čerstvo umyje a nechá si ich voľne schnúť. Pomalými, zmyselnými ťahmi si ich prečesáva, až sa ligocú ako červené zlato. Starostlivo si vyberie ľahučkú čipkovú spodnú bielizeň, ktorá vynikne na jej, do bronzova opálenom tele. Vkĺzne do saténových zelenkavých minišiat, ktoré majú presne ten odtieň ako jej oči. Našuchne si sandále a cez rameno prehodí kabelku v rovnakej zelenej farbe.

– Och, Lia, si božská, ale ešte si sa nenašminkovala, – zhíkne priateľka.

– Dnes sa nenalíčim. Hádam iba trochu maskary na mihlanice, – povie Lia, pozorne študujúc v zrkadle svoj zjav a potom si ešte zľahka prejde po perách leskom.

– A parfum? Aký parfum použiješ? – padne ďalšia nedočkavá otázka.
– Žiadny, predstav si! Dnes budem voňať sama sebou, – usmeje sa záhadne Lívia, schytí priateľku za ruku a už uháňajú na korzo. Olivier si ju všimol okamžite. A nebol sám. V ten večer na Lívii spočinulo veľa obdivných pohľadov. Celkom spontánne k nim podišiel, predstavil sa a pozval ich do nočného baru. Tam uvidela Lívia po prvý raz striptíz. Priateľka sa veselo bavila s akýmsi chlapcom a oni s Olivierom sedeli za miniatúrnym stolíkom sami. Väčšina hostí si dychtivo prezerala tanečnicu, zmyselné vlnenie jej štíhleho tela. S obnažovaním tanečnice čoraz viac horeli zrenice mužov – rozpaľovalo ich do žerava. Až na jedného. Olivier pozoroval iba Líviu, ktorej líca pomaly začínal zalievať rumenec. Stále častejšie klopila oči a nervózne sa pohrávala s pohárom nebezpečného kokteilu. Vôbec si nevšimla, kedy ho dal Olivier naplniť druhý i tretí raz. Po obrovskom potlesku, hneď ako striptérka zmizla za oponou v modravom šere, sa Lívia zdvihla.

– Poď Lívia, odveziem ťa domv, – povedal prosto Olivier a zamatovými prstami prešiel po jej ramene. Ten dotak ju pálil i mrazil, roztancoval v jej tele všetky atómy. Načisto jej zlyhala pamäť. Nevedela, ako nasadla do auta, nespomenula si, o čom sa rozprávali, nevšimla si, kedy a kde Olivier zastavil. Jemné melódie splývali so šumením mora, živicový opar sa prelínal so zmyselnou živočíšnou kolínskou mužského tela. Lívia vôec nevedela, kedy z nej skĺzli ľahké saténové šaty, netušila, kde a kedy zmizla motýlia bielizeňTelo zahalilo chvenie dotykov. Ľahkých a nežných ako letný vánok, mocných a žeravách ako tečúca láva, šklbúcich, drásajúcich, ale i hladiacich rozpálené zmysly… ako hojivý balzam.

Chcela to, chcela, celým srdcom po tom túžila. Vedela, že na túto chvíľu čakala celý svoj doterajší život. Vedela, že práve tento okamih naplní všetky očakávania. Zároveň  jej však do mysle zahryzol démon pochybností. Zachvela sa ako chryzantéma šľahnutá prvým mrazíkom a prekrížila si ruky na prsiach:

– Nie, prosím, Olivier, nie!

Na okamih stŕpol a potom, akoby prebudený z ťažkého, omamného sna sa narovnal. Zablýskal očami a Lívii sa zazdalo, že sa hnevá. Nepovedal však ani slovo. Trochu roztrasenými rukami pozbieral šaty a ako báb§tko ju obliekal, maznajúc sa tvárou s jej odhalenou pokožkou. Jeho jemné strnisko ju spočiatku šteklilo, ale napokon sa tie vzrušujúce dotyky zmenili na stovky pokušiteľov.

– Domov… zavez ma domov, – takmer vzlykala Lívia.

– Ako povieš, ty moja morská panna, – zašepkal a nozdry sa mu chveli ako ušľachtilému žrebcovi.

Odvtedy sa denne vídali chvíľu na pláži a časť nocí blúdievali ruka v ruke nábrežímm v parkoch a tichých uličkách. Lívia sa bála, stále odolávala mocnému volaniu krvi a Olivier nenaliehal. Priateľka iba nechápavo krútila hlavou.

Prišiel deň odchodu. Olivier odviezolobe dievčatá do prístavu o niekoľko hodín skôr. Východ slnka ich zastihol v nežnom objatí. Nevymenili si adresy, ani telefónne čísla.

– Prídem o rok, hneď po maturite, – povedala Lívia a on si v jej očiach prečítal nebeský prísľub.

– Budem ťa čakať, moja morská panna! – zašepkal a potom jej mával, až mu loď zmizla z  obzoru…

Lívia venovala učeniu všetky voľné chvíle. Učeniu a snívaniu. Všetko si premyslela do najmenšieho detailu. Počítala mesiace, týždne. Bude to skoro, veľmi skoro. Milovaná tvár ju neustále sledovala, vymieňali si myšlienky a spriadali plány.

Bol prvý máj, keď  podvečer zrazu Lívii nečakane zovrelo srdce. Zrazu len zacítila konvalinky a ešte čosi a bez rozmyslu sa rozbehla do lesa. Pocit horúčavy jej podlomil kolená a ona klesla do povedomej mámivej náruče. Rozpálenými lícami sa dotkla hebkého machu. Chladivý vánok ju zahalil vôňou borovíc a soli. Zatvorila oči a okolo sa rozšumelo more. Nebála sa. Nie, vôbec sa nebála. Moja, moja, moja… – tichulinko šepkal ten známy hlas a opantával ju magickým kúzlom. Vedela, že nastal ten okamih. Tá jediná možná chvíľa. Bez rozmyslu zo seba strhávala šaty, kotúľajúc sa po zelenom svadobnom lôžku. Pocítila nežné dotyky pier a ľahučké pohladenie. Poď, poď, šepkala i ona, otvárajúc  náruč svojmu milému. Žeravé dotyky prechádzali celým telom. Stupňujúce sa napätie sa zarezávalo stále hlbšie a hlbšie… až strácala dych. Láska moja, morská panna, moja jediná! Rezonovali v nej divé výkriky milovaného hlasu, horeli v duši a obklopovali telo. Nechala sa pohltiť sladkému pocitu naplnenia a s doširoka otvorenými očami ešte dlho do seba vpíjala miazgu toho tajomného okamihu.

Až neskôr, oveľa neskôr sa dozvedela, že jej Olivier uhorel v aute. Lívia vedela presne, kedy sa to stalo…

Lívia P.

Save

Save