Vedieť sa správne a v pravý čas rozhodnúť – aj to patrí k umeniu života. Niekedy to však vôbec nie je také jednoduché. A niekedy sa nám život zamotá viac než by sme chceli…
S Renátou sa poznáme už tri roky. Zoznámili sme sa ešte počas štúdia na vysokej škole a nebyť toho, že moja láska sa minulého leta rozhodla absolvovať šesťtýždňový jazykový kurz v ďalekej Austrálii, pravdepodobne by sme sa už boli aj zosobášili. Zoznámili sme sa na oslave u kamaráta a bola to láska na prvý pohľad. Od prvej chvíle, ako som ju zbadal, som cítil, ako veľmi po nej túžim. Ako sa ukázalo, náklonnosť a sympatie boli obojstranné, a tak sme už zakrátko tvorili nerozlučný pár. O to viac všetkých prekvapilo, keď Renátka oznámila, že by chcela predposledné letné prázdniny využiť na to, aby sa zdokonalila v Angličtine. To, že si vybrala práve Austráliu, mi totálne vyrazilo dych. – To akože mám byť tak dlho bez teba? – opýtal som sa jej neveriacky, keď ma prekvapila svojím plánom. Bol som sklamaný, že nebudeme tráviť leto spolu, tak ako rok predtým.
– Veď môžeme ísť spolu, – navrhla mi vtedy, ibaže jej návrh bol pre mňa neprijateľný. Na rozdiel od nej, ja som už školu skončil a mal som už aj celkom dobré miesto, takže som si nemohol dovoliť odísť na taký dlhý čas. Zosmutnel som a vôbec sa mi jej nápad nepáčil. Ktovie, čo všetko sa môže stať za šesť týždňov? Možno sa tam zoznámi s niekým iným, možno sa úplne zmení a možno sa celkom odcudzíme… Také a podobné myšlienky mi prúdili hlavou, keď sme sa lúčili na letisku pred jej odletom.
Dávaj mi tu naňho pozor…
– Zverujem ti ho do opatery, – sprisahanecky žmurkla na svoju mladšiu sestru Evu, ktorá ju tiež prišla odprevadiť. – Dávaj mi tu naňho pozor a opatrujte sa! To boli jej posledné slová a potom už len vrúcne objatie a náhly, ale vášnivý bozk na rozlúčku… Keď som ju videl odchádzať, zovrelo mi srdce a keby som sa nebol hanbil pred Evou, asi by mi bola vytiekla aj nejaká tá slza. Rýchlo som odvrátil tvár, aby som nebol na smiech, ale v tej chvíli ma niečo prekvapilo. Zacítil som Evinu ruku na svojom ramene a skôr než som sa stihol nazdať, objala ma okolo krku a pobozkala ma na líce. Potom sa privinula na moju hruď a tichúčko zašepkala: – Neboj sa, my to nejako zvládneme – sme už predsa veľkí!
Veľmi som sa vtedy nad jej slovami nezamýšľal a musím priznať, že mi jej objatie padlo dobre. Privrel som oči a zrazu som si uvedomil, že cítim Renátinu vôňu… Bola taká opojná a zmyselná, že som v tej chvíli so zavretými očami bol schopný uveriť tomu, že sa objímam s Renátou. Túžobne som zavzdychal, ale vzápätí mi srdce znovu zovrel žiaľ. Moja láska bude o chvíľu tisícky kilometrov vzdialená odo mňa a tá, ktorá ma drží v objatí a utešuje ma, je jej sestra. Zúfalo som sa jej zadíval do očí a zrazu som si uvedomil, že majú úplne rovnaké modré oči a rovnaký pohľad. Nemohol som veriť vlastným očiam. Ako to, že som si ich podobu doposiaľ ešte nikdy nevšimol? Asi preto, že Renáta je brunetka, Eva blondínka a potom asi aj preto, že som nikdy tak blízko pri Eve nestál… Podlomili sa mi kolená a keď Eva napokon navrhla, aby sme ešte zašli niekam na kávu, aby sme sa z toho lúčenia trochu pozviechali, telom mi prebehla zvláštna triaška. Uvedomil som si, že mi je s Evou dobre a že možno v nej nájdem dobrú kamarátku. Navyše, tak veľmi mi pripomínala svoju sestru, že mi jej spoločnosť bola ako balzam. Pri káve sme sa trochu uvoľnili a rozprávali sme sa o všetkom možnom – presne tak, akoby tam so mnou sedela Renáta. Priznám sa , že sa mi s ňou ani nechcelo rozlúčiť.
– A potom to prišlo: – Čo budeš robiť v sobotu večer? – opýtala sa ma znenazdajky, keď som ju priviezol pred dom. Skôr, než som sa zmohol na odpoveď, navrhla mi, či by sa mi nechcelo ísť do kina, aby som sa trochu rozptýlil a netrápil sa toľko.
Opäť som zacítil tú známu, opojnú vôňu
Pozrel som sa do jej modrých očí a vedel som, že je rozhodnuté: – Jasné, ideme! – prisvedčil som a vo chvíli, keď mi na líce dala bozk na rozlúčku, opäť som zacítil tú známu, opojnú vôňu. Uvedomil som si, že ma to vzrušilo a sám som bol z toho prekvapený. Vysvetlil som si to však tým, že mi jej vôňa pripomínala Renátu. Týždeň ubehol ako voda, a tak sme sa s Evou stretli pred kinom. Keď som ju uvidel, tak veľmi som sa potešil, že som ju od radosti hneď objal a pobozkal na obidve líca. Akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete… V kine sme sedeli tesne vedľa seba a keďže sme si vybrali horor, párkrát sa aj dotkla mojej ruky a pritúlila sa ku mne. Bolo mi to príjemné a uvedomil som si, že sa mi páči, keď sa ma dotýka. Túžil som pobudnúť v jej spoločnosti čo najdlhšie, a tak som ju pozval ešte na prechádzku mestom a dali sme si aj drink. Keďže bola teplá letná noc, bolo to naozaj príjemné. Bezstarostne sme tárali o všeličom, díval som sa jej do očí a dráždilo i vzrušovalo ma to, že som v nej videl Renátu, ale aj úplne inú a rovnako krásnu ženu, ktorá ma nenechávala chladným. Neviem, či to spôsobil alkohol, alebo bol na vine iba jej pôvab – isté je, že som po nej zatúžil. Zadíval som sa jej do očí a zrazu som si uvedomil, že ona možno prežíva to isté. Bez toho, že by som od nej odtrhol zrak, ľahučko som sa dotkol jej ruky a začal som sa pohrávať s jej prstami. A potom – ani neviem ako – naklonil som sa ku nej ponad stôl a nežne som ju pobozkal na pery.
Takmer som zošalel od vzrušenia
Nie, nebránila sa. Privrela oči a sladko vzdychla. Takmer som zošalel od vzrušenia a vedel som len jedno: Veľmi ju chcem a musím ju mať. Okamžite!!! Rýchlo som zaplatil, pozrel som na ňu, aby som sa uistil, či aj ona po mne túži, privolal som taxík a odviezol som si ju k sebe domov. Vedel som, že tam nás nikto nebude rušiť. Sediac na zadnom sedadle, celou cestou sme sa držali za ruky, nežne sme sa k sebe túlili a občas som ju nežne pobozkal na krk. Opájal som sa túžbou po nej a jej vôňa ma privádzala do šialenstva. Nepotrebovali sme slová. Vo chvíli, keď sme zavreli za sebou dvere môjho bytu, naplno sme podľahli svojej vášni. Ani sme si nestihli rozsvietiť svetlo a už sme zo seba strhávali šaty, vzdychajúc neprekonateľnou túžbou … Vo chvíli, keď som sa dotkol jej nahého tela a rukami som vychutnával jej nádherné krivky, bol som presvedčený, že väčšiu vášeň som v živote nezažil. Nemohli sme sa nasýtiť jeden druhého a jej sladké vzdychanie ma pripravovalo o posledné zvyšky zdravého rozumu… Milovali sme sa niekoľkokrát – až do úplného vyčerpania a boli sme spolu až do rána. Zaspali sme až pri brieždení, v tesnom objatí. Samozrejme, že sme si potom povedali, že sa to nemalo stať. A samozrejme, že sme si to ešte niekoľkokrát zopakovali. A vždy to bolo nádherné. Vlastne sme to robili po celý čas, čo bola Renáta preč. Keď sa vrátila, veľmi som sa potešil, ale i zarmútil súčasne, pretože sme s Evou museli s tým prestať. Trápil som sa stále viac a viac a nevedel som si rady, pretože som si uvedomil, že súčasne túžim po Renáte, aj po Eve. A potom prišlo prekvapenie: Keď som mal narodeniny, Renáta a Eva sa mi priznali, že to mali vopred premyslené. Páčil som totiž obidvom a keďže boli sestry, Renáta dovolila Eve, aby ju zastúpila. Vraj lepšie, ako nejaká iná, cudzia žena! Takmer som onemel od úžasu: Čo teraz budeme robiť? Ľúbim ich obidve a ani jedna mi nie je ľahostajná. Vlastne, žijeme v trojuholníku a zatiaľ je nám fajn. Je to predsa v rodine. Ale čo bude ďalej?
