Môj príbeh sa začal odvíjať v čase, keď som ešte chodila do gymnázia v Petržalke. Stále mi však ostáva v pamäti spomienka, ako sme boli na lyžiarskom zájazde na chate vo Veľkej Fatre. Bolo nás osemnásť dievčat s profesorkou telesnej výchovy v nádhernom zasneženom prostredí hôr. Na chate okrem nás boli viacerí lyžiari, asi tri manželské páry s deťmi a dvaja mladí muži. Veľmi rýchlo sme zistili, že sú to vysokoškoláci z Košíc. Samozrejme, že to spolužiačky vypátrali a najaktívnejšia bola Vanda, ktorá sa s nimi zoznámila pri vleku na zjazdovke.
„Baby! Od Dušana som sa dozvedela, že dnes večer bude zoznamovací večierok,“ zahlásila nám po raňajkách. Prekvapilo ma, že už ich dokonca poznala po mene. Dôverne nám oznámila, že Dušan je ten svetlovlasý a ten čierny sa volá Milan. Boli obaja pekní urastení mládenci, najmä Milan s čiernymi očami sa mi páčil. Tak akosi vnútorne som ho hodnotila, hoci som ho videla iba sem-tam počas prvých dvoch dní, čo sme boli na chate.
Naša telocvikárka nás však držala nakrátko. Na svahu sme museli s ňou absolvovať rôzne prvky nácviku, lebo nie všetky dievčatá si boli na lyžiach celkom isté. Dievčatá ju prehovorili, že by sme sa rady na zoznamovacom večierku spoločne zabavili a boli dlhšie hore. Súhlasila a navrhla, aby sme vymysleli nejaké spoločné hry.
Večera bola slávnostná s prípitkom a po nej dievčatá navrhli, aby každý vstal, predstavil sa menom a povedal, skadiaľ je, prípadne čo robí. Bolo to veselé, plné vtipných poznámok a o Dušanovi a Milanovi sme sa dozvedeli, že obaja sú medici v treťom ročníku. Samozrejme, tí nás najviac zaujímali. Rozprúdila sa zábava pri rôznych súťažných hrách, až večer vrcholil, že sa začalo tancovať. Vtedy prišiel a požiadal ma o tanec.
„Ak sa pamätáš, som Milan, ale tvoje meno som dobre nepočul. Povedala si ho akosi nesmelo a tichúčko, hoci som mimoriadne napínal uši,“ usmial sa a pološeptom sa mi pri prvých krokoch priznal.
„Nikola, hovoria mi Niky,“ predstavila som sa. Vtedy ma privinul tesnejšie k sebe, až sa mi skoro srdce zastavilo a tvár mi určite zaliala červeň.
„Ja ti budem hovoriť Nika, súhlasíš?“ Ovanula ma trocha akási horúčava, až som sa na seba vo vnútri rozhnevala. Nevedela som celkom pochopiť, čo sa so mnou robí. Napriek tomu, uvedomila som si, že keď som cítila, ako sa stehnom privinul k môjmu lonu, opantal ma akýsi neznámy závan šťastia… Trocha som sa po chvíľke prebrala a v bezradnosti sa obzerala, čo si asi myslia spolužiačky. Tie však boli v zápale tanca, iba Vanda, ktorú vytáčal chatárov syn, na mňa tajomne žmurkla.
„Krásne tancuješ,“ pošepkal mi do uška, pri ktorom bol ústami tak blízko, až som zacítila, že mi naň perami vtlačil letmý jemný bozk. „A nielen to. Už včera som si všimol, že si tu najkrajšia a pekne aj lyžuješ.“ Pozrel mi do tváre úplne zblízka, ostala som v pomykove, s takým vyznaním som sa nikdy nestretla. Jemne som sa odtiahla, trocha som sa spamätala a zmohla som sa iba na banálnu vetu: „To vravíš každej pri tanci?“ Hneď som to však aj oľutovala, ale už to vyletelo von z mojich úst, a tak som už len mohla čakať som jeho reakciu. „Iste ma opustí v tanci a zažijem blamáž…“ preletelo mi hlavou.
Zahľadel sa mi mlčky do očí, takmer minútu ani nežmurkol. Rukou ma pohladil po chrbte, prešiel ňou až na moju šiju a vtedy ma k sebe opäť pritiahol.
„Si blázonko, veľmi sa mi páčiš.“ Prudšie vykročil v tanci a doviedol ma ku dverám. Chytil ma za ruku a začal ma ťahať von z jedálne. Už som sa nebránila a poslušne som ho nasledovala. Prebleskla mi hlavou myšlienka, čo to so mnou robí, kam ma vedie? Poslušne som však cupitala za ním. Nechápala som, čo sa so mnou deje. Dostali sme sa o poschodie nižšie, na chodbu, kde -ako som sa dozvedela – boli izby personálu. Bolo tu prítmie, iba v pozadí svietila akási slabá žiarovka. Pri výklenku zastal a trocha zadychčane šepol: „Tu nás nikto nevidí a ja zošaliem, ak ťa hneď nepobozkám.“
Bola som ako priklincovaná. Držal ma v objatí a ja som rozrušene iba mlčiac pozerala do jeho očí. Pohladil ma rukou po líci a ticho sa opýtal: „Nika, vedela by si ma mať rada?“
Stále som mu hľadela do tváre a pri mojom nevinnom pohľade sa mi mierne pootvorili ústa. Vzdychla som, čo zaznelo možno ako áno. Vtedy chytil moju tvár do dlaní a horúco ma pobozkal na ústa. Tak vášnivo, že som ledva pochytila dych a jemne som sa pritom od neho odtiahla. Zacítila som jeho ruku ako sa pomaly presúva z mojej tváre cez rameno na moje prsia a tisne sa pod blúzku. Akoby mi telom prešla elektrina, keď som zacítila, že jeho prsty mi hladia prsnú bradavku. V tej chvíli som sa strhla a mierne ho rukami odtlačila.
„Milan, prosím, musíme sa vrátiť. Naša profesorka ma bude hľadať.“
Usmial sa, zatvoril oči na chvíľu, akoby sa prebúdzal z nejakého sna a povedal celkom triezvo:
„Prepáč, máš pravdu, vráťme sa!“ Chytil ma popod pazuchy a vybehli sme späť do jedálne. Spoza dverí sme sa vmotali medzi tancujúcich a začali sme sa smiať. Vtedy mi poveda: „ Ale všetko, čo som povedal a urobil, som myslel vážne.“ Vtedy som mu veľmi neverila, ale čas ukázal, ako to skutočne myslel. Keď sa nám lyžovačka skončila, ostali sme v kontakte a často sme si telefonovali. Po roku takejto intenzívnej komunikácie Milan prestúpil na fakultu do Bratislavy a od tých čias vďaka nezabudnuteľnej lyžovačke spolu chodíme a, samozrejme, vášnivo sa milujeme.
Miroslav Horák
