V živote sa stane všeličo a na mnohé z toho, čo prežijeme, radi spomíname. Niekedy len tak, sami pre seba, vo svojich myšlienkach, alebo so svojimi blízkymi. Sú však aj také spomienky, o ktorých radšej nikdy a nikomu nepovieme – a predsa nám nástojčivo hmýria hlavou, striedavo mučia naše svedomie a inokedy zas do zbláznenia dráždia našu predstavivosť, nútiac nás prežívať naše tajomstvo znova a znova… S Klaudiou sme priateľky už od strednej školy. Mali sme podobné záujmy, páčili sa nám rovnaké typy chalanov a vo všetkom sme si rozumeli vlastne už od prvej chvíle, ako sme si sadli – vtedy ešte ako pätnásťročné gymnazistky – spolu do lavice. Naše priateľstvo nikdy nič nenaštrbilo, bežné dievčenské hnevy a zvady sa nás netýkali, takže bolo pre nás celkom prirodzené, že nás nerozdelila ani vysoká škola, ani menej, či viac vážne dievčenské lásky. O frajerov ani jedna z nás nemala núdzu a keďže sme si boli svojím spôsobom aj tak trochu podobné, napokon sa stalo to, že sme sa na výške zaľúbili do sympatických chalanov, ktorí boli tiež dobrí kamaráti. Rišo a Roman boli takmer ako bratia – poznali sa vlastne odmalička. Boli susedia, chodili spolu na základnú, strednú a napokon aj na vysokú školu, počas ktorej sme si padli do oka. Roman sa zaľúbil do mňa a Rišo sa zbláznil do Klaudie. 
Zažili sme úžasné veci
Hotová idylka. Samozrejme, boli sme skvelá partia a zažili sme spolu kopu úžasných vecí. Bolo len prirodzené, že z chodenia nakoniec boli aj svadby, po nich prišli deti a my sme sa naďalej radi stretávali, chodievali sme spolu na dovolenky, stále sme si mali čo povedať a bolo nám spolu fajn. O tom, že to všetko môže byť ešte aj ináč, sa asi nikomu z nás ani nesnívalo. A predsa to jedného dňa prišlo:
– Ahoj, Lenka! Čo robíte v sobotu večer? – zašvitorila mi v jedno zimné štvrtkové ráno Klaudia do telefónu.
– Máme pre vás prekvapenie, ale musíte prísť ku nám, – nástojčivo prosíkala.
– Deti dáme povarovať rodičom a aj vy tiež poproste vašich, aby ste sa nemuseli večer ponáhľať.
– A čo je to za prekvapko? – zvedavo som zaprosíkala.
– Keď prídete – uvidíte. Napokon, ak by som ti to teraz prezradila, nebolo by to už prekvapenie, – nedala sa Klaudia.
– Dobre teda, dohodnem sa večer s Romanom a v sobotu večer prídeme. Už sa nevieme dočkať toho prekvapenia!
– Aj my sa tešíme, pa! – potešila sa Klaudia. – Takže zajtra večer o siedmej vás čakáme. 
Prekvapenie zimnej noci…
A tak prišla tá februárová sobota. Krátko po siedmej sme už zvonili pri bráne Klaudiinho a Rišovho domu – ja som držala podnos s práve upečenými, čerstvými koláčmi, a Roman zase veľkú fľašu ružového šampusu a kytičku, ako pozornosť pre Klaudiu.
– Jasné, že nás už očakávali a tešili sa nášmu príchodu. Domácnosťou sa šírila vôňa pochúťok, ktoré Klaudia pripravila, v krbe bolo zakúrené a praskajúce a iskriace polienka šírili neuveriteľne podmanivú a uvoľňujúcu pohodu. V tej chvíli som si uvedomila, aká som šťastná, že sme prišli a ako sa na ten večer teším.
– Tak kde máte to prekvapenie? – začali sme dobiedzať, kým Rišo otváral a nalieval šampus na privítanie.
– Najprv si niečo vypijeme na privítanie a hneď potom vám to ukážeme…,- sprisahanecky na nás žmurkol Rišo. Vychutnali sme si teda pár dúškov iskrivého šampusu a horiac nedočkavosťou sme sa pobrali do suterénu, kam nás Rišo s Diou tajnostkársky nasmerovali. Keď sme zišli úplne dolu, slávnostne otvorili dvere na jednej z miestností, zažali úsporné svetlo a – tramtaradá – prekvapenie bolo na svete! Miestnosť, ktorá predtým slúžila ako sušiareň bielizne, sa zmenila na nepoznanie: Bola zaliata mäkkým svetlom množstva sviec, dotvorená pohodlnými ratanovými kreslami a stolíkom, košom s uterákmi a medzi tým všetkým sa skvelo prekvapenie zimného večera – nádherná, novučičká vírivka! Nie však hocijaká, ale dostatočne hlboká i priestranná – plná teplučkej vody a vhodná aj pre viac ľudí odrazu!!!
– Áaaaach, – to je nádhera! Presne o takej som vždy snívala, zavzdychala som túžobne a s neskrývaným obdivom.
– No teda, vy tajnostkári, tak toto je teda to vaše prekvapenie! – s neskrývaným obdivom ich pochválil Roman. – To je super! Vám sa tu ale bude žiť! – dodal pochvalne.
– Akože nám? – nechápavo zareagoval Rišo. – Veď aj vy sa tu budete s nami kúpať!
– No ale to snáď nie,- zapochybovala som.
– A čo si šiši? O tom nebudeme ani debatovať, – objala ma Klaudia, – veď sme to kupovali preto, aby sa to využívalo. A hádam si nemyslíte, že sa tu budeme kúpať len sami dvaja od rána do večera? – zasmiala sa veselo.
– No jasné, nedal sa dlho presviedčať môj Roman, určite to niekedy skúsime. Nabudúce si donesieme si plavky a otestujeme to!
– Čožeeee? A prečo až nabudúce?- nedali sa Rišo s Klaudiou,- to treba vyskúšať ešte dnes, kým je to také nové. A s kým iným by sme to mali skúsiť, ak nie práve s vami?
– Máte právo prvej noci, – zažartoval Rišo a šibalsky na nás žmurkol. Zasmiali sme sa, nevediac oči odtrhnúť od lákavej vírivky vo svetle sviec. 
Vzdychali slasťou
– No ale poďte si najprv niečo zahryznúť a vypiť – na kúpanie máme času dosť aj potom, – štebotala Klaudia, pozývajúc nás zasa nahor, kde nás čakala dobrá večera a skvelé víno. Večer ubiehal v dobrej nálade, veselo sme kecali o všetkom možnom, počúvali sme hudbu, hrali karty… bolo nám fajn. Zrazu som sa neveriacky pozrela na hodinky a zdúpnela som: – Prepánajána, veď už bude jedna hodina – mali by sme ísť domov! – rázne som sa chcela postaviť, ale súčasne som pocítila, že víno mi zrejme jemne udrelo do hlavy.
– A kam by ste teraz chodili? Veď sme ešte ani nestihli okúsiť tú vírivku?! – zaprotestoval Rišo a Klaudia ho podporila: – No jasné, čo je to za nápad? Veď vás doma nikto nečaká – dáme si pekne spolu kúpeľ na dobrú noc v našej novej vírivej vani s teplučkou vodou, vypijeme si ešte nejaký dobrý drink a potom pôjdeme spať. Domov môžete ísť aj po raňajkách! Kto to kedy videl – po nociach sa túlať, keď tu je tak príjemne?
– No, fakt je nám s vami fajn, – súhlasila som,- ale kúpať sa tentoraz určite nebudeme, – namietla som, – veď tu nemáme plavky…
– A čo si malá? – pobavene zareagoval Rišo, – veď nie sme na kúpalisku, ale doma! Navyše sa poznáme a skvelo si rozumieme. Hádam nie sme malé deti, aby sme sa očumovali?!
– Jasné, že nie sme, ale…, – snažila som sa nájsť nejakú adekvátnu výhovorku, ale keďže ma moja ľahko omámená myseľ sklamala, iba som bezradne pokrčila ramenami, hľadajúc pohľadom podporu u vlastného muža. Ako sa však zdalo, moja snaha bola zbytočná, pretože Romana takáto ponuka očividne zaujala a už sa aj ochotne poberal s Rišom a Klaudiou ku vírivke.
– Preboha, – to snáď nie! To sa tu máme kúpať všetci štyria nahí?! – vykĺzlo mi z úst.
– No a čo je na tom? Veď keď chceš, môžeš sem vliezť aj v šatách, ale tuším by to bolo nejaké čudné, – smiali sa mojim obavám Rišo s Romanom a zrazu, akoby sa dohodli, – obaja sa začali vyzliekať. To sme však už všetci boli pri vírivke a ja som so zdesením sledovala, ako ďaleko až sú ochotní zájsť. Ukázalo sa, že boli ochotní až príliš, pretože o chvíľu tam už stáli len v boxerkách, o moment na to už bez boxeriek a vzápätí som v nemom úžase a s pootvorenými ústami mohla sledovať už len ich mužné a nahé telá, ktoré sa s pôžitkom vnárali do teplučkej vody…
Šampus s jahodami
– Úúúúúžasný pocit, – zavzdychali slasťou a bezstarostne sa smiali ako malí chlapci, ktorých rodičia zobrali na kúpalisko. To ma trochu odzbrojilo, uvoľnila som sa a usmiala som sa na nich: – No ale vy vystrájate!
– A hádam si nemyslíš, že to právo prvej noci a prvého kúpania v našej novej vírivke necháme len chlapom? – prekvapila ma Klaudia, ktorá práve položila na stolík šampusové poháre s nakrájanými jahodami a začala ich dolievať ľadovým ružovým šampusom. – Vieš si predstaviť, aké je úžasné kúpať sa nahá v teplučkej vode a popíjať vychladený šampus s jahodami?
– No asi to môže byť celkom príjemné, ale nemám z toho dobrý pocit, – priznala som, mierne sa začervenajúc pri pohľade na našich dvoch naháčov, ktorí už celí rozbláznení a nedočkaví vykrikovali z vody:
– Tak čo je s vami a kde je ten šampus?! Sem s ním!!! Baby, veď už nebláznite – snáď sa len nehanbíte?!
– Šampus vám už nesiem a o chvíľu prídeme aj my, aby sme si takto pekne mohli pripiť na naše priateľstvo, – chlácholila ich Klaudia, vydesiac ma svojím prísľubom. – Huráááá, – tešili sa Rišo s Romanom ako malí.
– Lenka, neblázni, – chlácholila ma Klaudia, – veď sa všetci poznáme. Uvidíš, ako nám bude v tej vode fajn – pripijeme si, trochu si pohovieme v teplých bublinkách a keď ťa to nebude baviť, môžeš si obliecť župan – prichystala som ti ho na stoličku k vírivke, blízko miesta, kde budeš sedieť. A potom – veď tu svietia iba sviečky…, – dodávala mi odvahu kamarátka.
– Tak dobre teda, súhlasila som napokon a išla som sa spolu s Klaudiou vyzliecť za záves. Bolo mi hlúpe prezliekať sa pred Romanom a Rišom a bola som odhodlaná, že čím skôr vkĺznem do vody a potom, v nestráženom okamihu zasa do župana.
Najkrajší sex v živote
Všetko však bolo ináč…
Keď nás naši rozbláznení chlapi uvideli prichádzať ruka v ruke a úplne nahé, zdalo sa že stratili posledné zvyšky zdravého rozumu i zábran. Uvedomovala som si ich roztúžené pohľady, blúdiace a mapujúce naše nahé telá od hlavy až po päty. Hanbila som sa ako malá, ale súčasne mi lichotili ich obdivné pohľady a potlesk. Vkĺzli sme teda aj my s Klaudiou do vírivky, kde nás naši muži veľmi rýchlo zbavili zábran. Neviem, či to bolo vďaka úžasne príjemnej atmosfére so sviečkami a lahodnej teplej vode vo vírivke, či vďaka ľadovému a iskrivému šampusu s jahodami, s ktorým sme si pripili, ale zrazu som si uvedomila, že nás Roman s Rišom začali zahŕňať vášnivými a vlhkými bozkami – to akože na privítanie. Jasné, že najprv Roman bozkával mňa a Rišo Klaudiu, ale zrazu sa to všetko akosi zvrtlo a ja som si uvedomila, že ten, kto sa tak nežne a prítulne so mnou mazná, je Rišo…! Zaskočene som sa pozrela na Romana a s ešte väčším zdesením som si uvedomila, že on zase bozkáva Klaudiu!!! No to snáď nie…,- stačila som si ešte uvedomiť a chcela som zaprotestovať. Namiesto toho sa mi však z úst vydral iba pridusený vzdych, ktorý si Rišo zjavne vysvetlil po svojom a ešte náruživejšie ma začal bozkávať všade, kde sa len dalo…
So zatvorenými očami ma nežne držal vo svojom objatí a bozkával ma na vlasy, ušné lalôčiky, vášnivými bozkami posial moje hrdlo a jemným, ale nástojčivým pohybom mi dlaňami hladil prsia.
– Lenka, – je to možné? Ja z teba asi zošaliem, vždy som túžil po tejto chvíli…si taká nádherná a vzrušuješ ma tak veľmi, že to asi nevydržím…! – šepkal mi do uška celý roztúžený.
– Čo to tu vlastne stvárame? – preletelo mi hlavou omámenou šampanským a obrátila som sa smerom k Romanovi a Klaudii…
To, čo som však uvidela, ma presvedčilo o tom, že sú na tom podobne ako my s Rišom! Ničomu som nerozumela, ale už som ani nechcela…strácala som sa v objatí Klaudiinho muža a ona zase vzdychala v náručí toho môjho. Uvedomovala som si, že sme to asi dosť prehnali, ale už bolo na všetko neskoro. Cítila som na svojich nahých a vzrušením napätých prsiach Rišovu mužnú hruď, potom láskanie jeho úst, jeho ruky hladili môj chrbát, jemne sa skĺzli po zadočku pod vodu a nakoniec zablúdili až na tie najintímnejšie miesta…
Myslím, že nikdy v živote som ešte nebola taká vzrušená…
Zavzdychala som utajovanou rozkošou a vedela som, že od tejto chvíle mu už asi dovolím úplne všetko. Chytila som ho za vlasy a v sladkej túžbe som sa mu zadívala do očí. Pochopil, že teraz nadišla tá pravá chvíľa – teraz, alebo nikdy! Vášnivo ma pobozkal na ústa, nežne ma zobral do náručia a odniesol ma do vedľajšej miestnosti, kde sme sa naplno oddali takému vášnivému milovaniu, o akom by sa nám ešte pred pár hodinami ani nesnívalo. Vzdychali sme od rozkoše a robili sme to znovu a znovu. Bolo to neskutočné, zmyselné, živočíšne… a dosť zvrhlé. Ale súčasne také nádherné, že ešte teraz sa pri spomienke na to červenám!
Rišo bol úžasný milenec a jeho vynaliezavosť nemala konca. Nakoniec ma ešte dlho a nežne bozkával a povedal mi, že to bol najkrajší a najhorúcejší sex jeho života. U mňa to bolo podobné, ale som sa mu radšej nepriznala. Neviem, či si to isté povedali aj Roman s Klaudiou, ale isté je len to, že aj oni sa potom, čo sme sa s Rišom oddávali svojim túžbam, milovali. Keď sme sa potom, asi o dve hodiny po našom vášnivom poblúznení, všetci spolu stretli, ešte dlho sme spolu v županoch sedeli pri vírivke, popíjali sme šampanské a zhovárali sme sa – len tak, o všeličom a zhodli sme sa v tom, že nám je spolu naozaj fajn. O svojich vášnivých zážitkoch sme už nehovorili, ale vieme, že sme všetci na ne mysleli. A vôbec nie je vylúčené, že niekedy zase nepôjdeme spolu do vírivky…!
