Keď sme pred mnohými rokmi išli s manželom na sobáš, boli sme nádherný pár. Aspoň nám tak všetci tvrdili. Môj manžel Vilo urastený, ramenatý, tmavooký a tmavovlasý a ja – nežná, útla a dlhovlasá blondínka, za ktorou sa muži otáčali na každom kroku. Ja som však svoje sivomodré oči upierala iba na jediného z nich a ten sa mi stal aj manželom a je mi manželom až dodnes. Ľudia okolo nás vravia, že sme ideálny pár a že sa priam ideálne dopĺňame. Vo všetkom sa zhodneme a aj napriek pribúdajúcim rôčkom si stále výborne rozumieme a ešte sme sa jeden druhému nezunovali. Dokonca nemáme ani pred sebou tajomstvá. Pravda, až na to jedno, ale to si asi odnesiem so sebou do hrobu, aby ostalo navždy utajené. V opačnom prípade by sa celý ten krásny sen mohol rozplynúť – a to by bola nenapraviteľná chyba. Napokon, posúďte sami:
Všetko by bolo bývalo ideálne, keby sa jedného dňa nevynoril problém. Jednoducho sme si po piatich rokoch manželstva uvedomili, že to, čo by malo byť tou najprirodzenejšou vecou na svete, nám zrejme ostane odopreté – vytúžené dieťatko stále neprichádzalo a naša nádej postupom času čoraz viac slabla, ba postupne sa menila na smútok a depresiu. Vyskúšali sme asi všetko, čo sa v tých časoch vyskúšať dalo a absolvovali sme neskutočné množstvo nepríjemných a zdĺhavých lekárskych vyšetrení. Už ani nechcem hovoriť o tom, koľkokrát som bola na liečení, ale žiaden zázrak sa nekonal. Vraj sa to niekedy stáva, že dvaja ľudia nemôžu spolu splodiť potomka, ale keď sa rozhodnú rozísť a nájsť si iných partnerov, obaja majú potomstvo. Tak vtedy znel názor a tak trochu i rada lekárov. Umelé oplodnenie sa v tých časoch u nás ešte nerobilo, a tak sme upadali do čoraz väčšieho zúfalstva. Čo nám to radia? Pýtali sme sa jeden druhého – my dvaja že sa máme rozísť? Tak také niečo sme neboli schopní, ani ochotní pomyslieť ani vo sne.
Aj bez detí sa dá žiť…
Život bez Vila by pre mňa nemal zmysel a o žiadneho iného muža som nemala záujem, rovnako ako ani on o iné ženy. Povedali sme si teda, že keď nám to dieťatko nebolo súdené, budeme si musieť vystačiť sami dvaja a na túto myšlienku sme si postupne zvykli. Svoj život sme naplnili prácou a keď bol čas, tak aj záľubami. Dokonca sme po starých rodičoch zdedili aj malý domček so záhradkou, ktorý sme si začali prestavovať a plánovali sme si, že raz sa doň presťahujeme. Manžel si tam už budoval malú dielničku, kde sa chystal kdečo majstrovať a ja som sa tešila na záhradku, v ktorej budem pestovať kvety a trochu čerstvej zeleninky. Aj bez detí sa dá žiť – navrávali sme si a istý čas sa nám to aj celkom darilo. No čo – jednoducho nám to nie je súdené, vraveli sme si jeden druhému pre útechu. Keď sa však niekomu z rodiny alebo zo známych narodilo bábätko, mali sme čo robiť, aby sme potlačili svoje emócie a nenaplnené rodičovské očakávania. Vždy sme to však nejako zvládli a radšej sme sa snažili veľmi o tom nehovoriť. Vo svojom podvedomí som však cítila, ako veľmi sa Vilo trápi a že by dal všetko na svete za to, keby sa aj v našom domčeku rozliehal detský smiech. Mať potomka, s ktorým by sa mohol pýšiť, a bolo už úplne jedno, či by to bol chlapček, alebo dievčatko, to bol jeho tajný sen. Už mi však o ňom nehovoril, aby ma netrápil. Videl, že aj ja som z toho smutná. Milovanie už nebolo pre nás také vzrušujúce ako predtým a každomesačné zistenie, že zázrak sa opäť nekonal, takmer malou katastrofou. Vedeli sme, že takto to asi dlho nevydržíme a že niečo sa musí stať. A ten deň prišiel…
Nebránila som sa mu
Samozrejme, náš život nebol iba o nečinnom a nešťastnom vyčkávaní na potomka, ale každý z nás mal aj prácu, ktorá ho napĺňala a zaberala mu dosť času. A tak sa jedného dňa stalo, že som musela odcestovať na týždenné školenie do Čiech a spolu so mnou ešte aj kolega z iného oddelenia našej firmy. Keď sme odchádzali, poznala som ho len zbežne a vedela som iba toľko, že je sympatický, galantný a má štyri deti. Manžel ma teda odprevadil na vlakovú stanicu, môjmu kolegovi so žartom povedal, aby tam na mňa dával pozor a so smútkom, ktorý sme nechceli na sebe dať znať, sme sa rozlúčili. Ale veď o týždeň som zase späť – utešovali sme sa vzájomne. Týždeň ubehol rýchlo ako voda a bol doslova nabitý programom. Cez deň školenie, potom zoznamovací večer, kde som sa o svojich kolegoch z kurzu, ale aj o svojom kolegovi z práce dozvedela trochu viac. Najmä potom, ako ma ešte v prvý večer pozval na vínko a trochu viac sme sa jeden druhému otvorili. Zrazu som si uvedomila, že je to nielen veľmi sympatický, ale aj citlivý človek, ktorý mi rozumie. Keď prišla reč na deti a ja som mu povedala o našej nenaplnenej túžbe, priznal sa mi, že oni s manželkou ani toľko detí neplánovali, ale že keď im ich osud toľko nadelil, asi to už tak má byť. Vraj by už asi s manželkou naozaj mali niečo robiť, aby ich už nebolo viac, lebo sa pomaly nepomestia do bytu. Všetko to však hovoril s takou ľahkosťou a humorom, že si ma celkom získal a tak som mu postupne o sebe povedala viac, ako som pôvodne chcela. Môj kolega však bol dobrým spoločníkom i poslucháčom, a tak mi v jeho prítomnosti bolo fajn. Navyše, keď sme spolu v posledný večer nášho pobytu v Prahe tancovali, uvedomila som si, že je aj veľmi príťažlivý. Bože, ako dávno sme vlastne už my dvaja s Vilom spolu netancovali…? – Asi by som už mala ísť na izbu a zaželať Vilovi dobrú noc, – preletelo mi hlavou, keď sme si po tanci na chvíľu sadli, ale Michal, s ktorým som si už medzitým potykala, vrhol na mňa prosebný pohľad a objednal fľašu šampanského. – Na rozlúčku, – usmial sa na mňa a štrngli sme si. Chladený perlivý nápoj ma ešte viac rozpálil a tak sa stalo, že keď ma pri najbližšom slaďáku Michal opäť vyzval do tanca, počas ktorého ma objal možno tesnejšie ako by sa bolo patrilo, nebránila som sa mu. A potom, keď mi začal šepkať do uška, ako veľmi sa mu páčim a že sa mu vlastne páčim od prvej chvíle, ako ma u nás v podniku zazrel, som tiež nebola dosť ostražitá, čo ho len povzbudilo k tomu, aby ma nečakane začal bozkávať. Najprv na krk a skôr než som sa nazdala, tak aj na ústa…
Rukami skúmal krivky môjho tela
– Bože, tak toto by sme už naozaj nemali robiť! – prebleslo mi hlavou, ale cítila som, že jeho i moje vzrušenie je väčšie. Bola som ako v horúčke alebo zelektrizovaná. Hlavou mi vírilo len jedno: Okamžite musím odísť a zavrieť sa do izby… Jemne som Michala odtlačila a s úsmevom som mu povedala, že toto naozaj nesmieme robiť a že by som už asi mala ísť. Trochu rozpačito a previnilo sa na mňa zadíval, akoby celkom dobre nechápal, o čom vlastne hovorím a pokúšal sa ma ešte zdržať. Chvíľu sme teda ešte posedeli, popíjajúc šampanské a ja som cítila, že zrazu sa na mňa pozerá úplne ináč ako predtým. V jeho očiach som cítila túžbu, ktorá ma desila i priťahovala súčasne. Poprosila som ho preto radšej, aby sme už išli. Zaplatil a odprevádzal ma k dverám mojej hotelovej izby. Vo chvíli, keď som otvorila dvere svojej izby a chcela som sa s ním rozlúčiť, nežne, ale nástojčivo ma chytil za ruku , pobozkal mi ju a skôr, než som stihla vôbec nejako zareagovať, vášnivo ma objal. Prekvapením som sa zatackala a v objatí sme vošli do izby. Až dodatočne som si uvedomila, že Michal zabuchol za nami dvere, ale to sme už boli v tmavej a nerozsvietenej izbe, do ktorej prenikalo iba nočné osvetlenie z ulice. To všetko som však vnímala iba okrajovo, pretože Michal bol rýchlejší ako som očakávala. Vášnivo a súčasne nežne ma objímal, rukami skúmal krivky môjho tela – najprv cez oblečenie, ale skôr než som sa nazdala, trúfol si aj pod šaty… – Si taká nádherná, že ja to už dlhšie nevydržím, – vzdychal slasťou a jazykom ma šteklil po krku. Bolo to také vzrušujúce, až som si myslela, že z toho zošaliem. A opäť som pomyslela na Vila: – Bože, prečo to už s Vilom nie je takéto vzrušujúce? Veď ho ľúbim a on ľúbi mňa. Žeby túžba po dieťati a snaha po otehotnení zahubila všetku vášeň v našom vzťahu? Nie! Dlhšie som už nevládala – ani analyzovať problémy v našom vzťahu, ani odolávať Michalovi, ktorý ma medzitým už takmer vyzliekol donaha, kľačal mi pri nohách a zubami sa pokúšal stiahnuť mi nohavičky… Ďalej som už nevládala odolávať ani ja a to, čo sa udialo potom, bolo niečo úžasné a nezabudnuteľné. Bola to noc plná vášne a sladkých vzdychov a ja som kdesi v podvedomí cítila, že odteraz už nič nebude také, ako predtým a že môj život sa zmení. Samozrejme, že ráno sme obaja mali výčitky svedomia, ale dohodli sme sa, že to, čo sa udialo za dverami mojej izby, navždy ostane naším tajomstvom. Veď ja som Vila nadovšetko ľúbila a Michal by svoju manželku so štyrmi deťmi neopustil ani za nič na svete. Bol to skrátka krátky a vášnivý románik, ktorý už nesmie mať žiadne pokračovanie! Svoj sľub sme naozaj dodržali a musím povedať, že po príchode domov nám to už nerobilo žiaden problém. Napokon, každého z nás doma čakali bežné povinnosti a Vilo bol po mojom návrate ako vymenený. Keď som sa vrátila, čakal ma s večerou a hneď potom ma pozval do spoločného kúpeľa, kam priniesol aj šampanské. Boli sme takí vzrušení, že sme sa milovali už v kúpeľni…
Kde je vlastne pravda?
Všetko sa opäť dostalo do svojich koľají – s manželom sme si boli vzácnejší a náš život dostal novú iskru. S Michalom sme sa v práci veľmi nevyhľadávali – nanajvýš sme sa krátko pozhovárali, keď sme sa stretli v podniku na chodbe. Keď mi po mesiaci povedal, že odchádza do inej firmy, veľmi sa mi uľavilo. Súčasne som však zistila, že som tehotná! Bola som síce trochu zmätená – veď po toľkých rokoch som to už naozaj nečakala, ale súčasne som bola nevýslovne šťastná. No a Vilo? Ten ma od radosti doslova nosil na rukách! Ako je však možné, že sa to stalo práve teraz? Po toľkých rokoch! Žeby otcom môjho dieťaťa nebol Vilo, ale môj kolega Michal? To sú pochybnosti, na ktoré sa asi nikdy nedozviem odpoveď. A načo by to komu vlastne bolo? Nikomu by to neprospelo, ale všetkým iba ublížilo. Slniečko nášho života, dcérka Renátka, samozrejme, nič netuší a so svojím otcom Vilom si skvele rozumie. A na koho sa podobá? Vraj akoby mi z oka vypadla. Takže žiaden priestor pre pochybnosti. Napokon, všetko je to už tak dávno – veď aj naša Renátka je už šťastne vydatá a presne pred rokom nám porodila krásnu vnučku Danielku. A my s Vilom sme asi tí najšťastnejší rodičia i starí rodičia na svete!
