Niekedy sa skrátka stane, že sa ocitneme v situácii, keď sa s niečím, čo by malo byť intímne, nechtiac, či nevedomky, musíme podeliť so svojím okolím. Alebo intímna situácia vypáli úplne ináč, ako by sme si to predstavovali. A keďže s úsmevom je život veselší, radi sa s vami o takéto príhody podelíme…
Mladosť, pochabosť, staroba, choroba – tvrdí slovenská ľudová múdrosť. Teda na základe vlastných skúseností môžem zatiaľ potvrdiť iba jej prvú časť, ale časom si určite overím aj tú druhú. Načo sa však trápiť nad tým, čo bude a už vopred sa sužovať nad tým, čo všetko nás ešte môže postretnúť? Samozrejme, že treba myslieť aj na budúcnosť, ale žiť treba tu a teraz! Také vždy bolo a zatiaľ aj je moje životné krédo. Veru, ľahko je byť v starobe cnostný! Nie, to som nevymyslel ja, ale ktorýsi z múdrych klasikov. Asi vedel, o čom hovorí. A určite aj všeličo povystrájal, lebo inak by nebol vo svojom výroku taký zhovievavý. Isté však je, že toho, k čomu sa teraz idem priznať, by som sa v staršom veku určite nedopustil. Takú absurdnosť si totiž neviem predstaviť. Vlastne, dodnes mi ostáva rozum stáť nad tým, ako sme pred pár rokmi mohli urobiť takú hlúposť… Celé sa to začalo úplne nevinne: partia troch kamarátov sa vybrala aj so svojimi manželkami na predĺžený víkend na hory. Vtedy sme všetci boli ešte bezdetní a toto stretnutie sme dosť dlho plánovali. My, chlapi, sme boli bývalí spolužiaci z vysokej, ale keďže sme si dobre rozumeli a mali sme podobné záľuby, stretávali sme sa aj po skončení školy. Niekedy sme zašli spolu na futbal, občas sme si zahrali tenis, alebo spolu niečo vypili. Vzájomne sme si boli aj na svadbách a párkrát sme dokonca s našimi polovičkami spoločne trávili aj Silvestra. Skrátka, bolo nám spolu fajn a určite to tak bolo aj vďaka tomu, že aj naše ženy si rozumeli. A tak sme si jedného dňa povedali, že kým ešte nemáme deti, vyrazíme si spoločne na krátku dovolenku do hôr a riadne si to užijeme. Každý z nás už totiž tvrdo budoval svoju kariéru a na oddych nám veľa času neostávalo. Začali sme teda plánovať a sen sa stal skutočnosťou: v jedno piatkové ráno sme všetci nasadli do áut a vyrazili v ústrety vysnívaným dňom v horskom hoteli.
Aspoň budeme mať k sebe blízko…
Všetko prebiehalo tak, ako sme si predstavovali: cesta prebiehala bez problémov, obed sme si vychutnali na polceste v reštaurácii a aj hotel, ktorý sa mal stať na pár dní naším príbytkom, sa nám páčil. Ubytovali sme sa teda a s potešením sme zistili, že všetci traja máme izby na tom istom poschodí. – Aspoň budeme mať k sebe blízko a nemusíme chodiť k sebe na návštevu cez pol hotela… – tešili sme sa. Vtedy sme ešte netušili, že niektorí z nás budú mať k sebe ešte bližšie… V prvý deň sme toho už veľa nestihli, pretože bol začiatok decembra, takže sa stmievalo veľmi skoro. Prešli sme sa teda po okolí a potom sme spoločne zašli na večeru, kde sme spriadali plány, čo všetko podnikneme na druhý deň. Plán bol jasný: ideme vyskúšať svah a lyže! Sneh toho roku prišiel zavčasu a na to, že bol ešte iba začiatok decembra, meteorológovia hlásili dobré snehové podmienky. Navyše, našu radosť a odhodlanie umocňoval ešte aj fakt, že za posledné dva roky, teda približne toľko, čo sme boli zosobášení, nikto z nás na lyžiach nestál. Veselo sme popíjali a doberali sme si jeden druhého, kto bude na druhý deň najväčší frajer a kto urobí najväčšiu hanbu. Bolo nám úžasne a v dobrej nálade sme sa rozišli niečo po dvanástej v noci. Ráno sme sa zišli na raňajkách, posilnili sme sa a potom sme hneď vyrazili za snehom. Chceli sme si túto dovolenku užiť, a tak sme chceli vychutnať každú minútu i príležitosť. Všetci sme si až priveľmi uvedomovali, že keď prídu deti, budeme si musieť na dlhší čas takéto radovánky odpustiť. Deň sa nám naozaj vydaril. Počasie nám prialo a keďže neboli žiadne prázdniny, ani svahy neboli také preplnené, takže sme nemuseli ani dlho čakať na vleky a do popoludnia sme sa takmer ulyžovali do úmoru. Večer sme opäť zašli spoločne na večeru, kde sme v dobrej nálade a pri vínku rozobrali naše lyžiarske zážitky, no a pretože nám bolo spolu naozaj fajn, okolo polnoci sme zašli ešte aj do nočného baru. Pôvodný úmysel bol dať si ešte nejaký drink a trochu to roztočiť pri tanci. Veď napokon – kedy sa zase najbližšie takto stretneme? Samozrejme, drinkov bolo trochu viac a aj na parkete sme riadne vystrájali, ale všetkým nám bolo super! – To je život – hovorili sme si, – toto si určite musíme ešte niekedy zopakovať!
Naše žienky nás začali volať do postele
Čas však pokročil a my sme zrazu zistili, že sú už dve hodiny po polnoci. Únava z lyžovania a čerstvého vzduchu umocnená barovými drinkmi urobila svoje a naše žienky nás začali volať do postele. Nám sa však ešte veľmi nechcelo a tak sme sa dohodli, že si ešte dáme po poháriku a prídeme za nimi. Z jedného pohárika však razom boli tri a našim ženuškám už začalo byť dlho. Teda, aby som bol konkrétny – mojej Zuzke a Maťovej Evke. Braňova Andrejka bola taká unavená, že sa pobrala rovno do postele a nevymýšľala už žiadne hlúposti. Keď ju odprevadili k hotelovej izbe, Zuzke a Evke sa ešte zrejme málilo zábavy a dohodli sa, že si z nás vystrelia a vymenili si izby. Teda moja Zuzka si vymenila miesto v posteli s Evkou, a tak sa stalo, že na mňa v posteli mala čakať Evka a v Petrovej manželskej posteli mala číhať moja Zuzka. Zámerne hovorím „číhať“, pretože pôvodný plán bol taký, že nás prekvapia. Mali sme si myslieť, že sme takí opití, že sme si poplietli izby… Potom, samozrejme, malo nasledovať vysvetlenie a návrat manželiek do správnych izieb. Všetko však bolo inak: ako som už spomenul, namiesto jedného pohárika sme v bare vypili po tri, a to nejaký čas trvalo. Medzitým naše výmyselné ženušky zmohla únava a zaspali – bezstarostne a vlastnou vinou v cudzích posteliach. To sme však netušili, a tak sme sa pobrali do svojich postelí. Tá chvíľa, keď som vošiel do tmavej hotelovej izby, sa mi už po celé roky znova a znova premieta v mysli, vyvolávajúc vo mne zmiešané pocity – na jednej strane sú to bolestné výčitky a na druhej akýsi zvláštny, zvrátený druh vzrušenia.
Úplne nahý som vkĺzol pod paplón
Vošiel som teda do izby a uvedomiac si, že zrejme sme sa v bare naozaj zdržali dlhšie než sme predpokladali, hneď medzi dverami som sa rozhodol, že už radšej nerozsvietim ani nočnú lampu, aby som nebuntošil. Rýchlo som vošiel do kúpeľne, narýchlo som sa osprchoval a osušil, zhasol som v kúpeľni a aby som Zuzku nezobudil, neunúval som sa ani hľadaním pyžamy. Úplne nahý som vkĺzol pod paplón a pritúlil som sa k nej. Ani vo sne by mi nebolo zišlo na um, že to nie je moja Zuzka. Bola taká nádherne horúca… Jej vlasy omamne voňali a ja som si v tej chvíli uvedomil, že ju chcem. Okamžite! So zavretými očami som zaboril tvár do jej vlasov a bol som bezmocný! – Ako to, že som si až do tejto chvíle neuvedomoval, že jej vlasy tak nádherne voňajú? – pýtal som sa v duchu seba samého. Nejako zvlášť som sa však v tej chvíli týmto faktom nezaoberal, pretože domnelá Zuzka sa nečakane slastne skrútila do klbka a krátka nočná košieľka sa jej vyhrnula takmer až do pása a odhalila jej pekný zadoček v nohavičkách. To už bolo na mňa veľa – bol som totálne vzrušený a po ničom inom som v tej chvíli netúžil viac ako po nej. Objal som ju zozadu, privinul som si ju k sebe a rukami som zovrel jej prsia. Zdali sa mi síce akési plnšie ako inokedy, ale to som vtedy naozaj neriešil. Nerozmýšľal som a úplne som podľahol svojej túžbe. Náhlivo som jej vyzliekol nohavičky a potom už udalosti dostali rýchly spád. Zavzdychal som rozkošou a jemne som ju pohrýzol do ramena. Aj ona zavzdychala a naše telá sa začali zvíjať v ľúbostnom ošiali. Precitol som až v okamihu, keď vo chvíli najvyššej rozkoše roztúžene a ešte stále so zavretými očami zamrnkala „Maťko, áno…!“ Razom som precitol. – A to má čo znamenať? – vydesil som sa. Nevedel som si vysvetliť, prečo to povedala. Navyše, takým zvláštnym hlasom… Žeby nevera? Také a podobné myšlienky mi lietali hlavou v nasledujúcich sekundách. Vtedy som ešte netušil, že nevery som sa vlastne dopustil v tej chvíli ja sám. No a ako keby toho ešte nebolo dosť, neverná mi bola aj moja Zuzka s Maťom vo vedľajšej izbe, kde sa dej odohral podľa podobného scenára: mierne podgurážení a roztúžení chlapi, spiace manželky, ktoré si vymenili izby a zabudli na to, že noc má svoju moc… No hotová katastrofa! Situáciu, ktorá nastala po tom, ako sme si uvedomili, čo sme vlastne vyviedli, radšej ani nebudem opisovať. Erotika sa vyparila do nenávratna a vystriedalo ju zdesenie, plač a výčitky. Všetkým nám to bolo ľúto, ale kto bol vlastne na vine? Roztopašné manželky, alebo roztúžení muži? Dnes je to už vlastne jedno a postupom času tento náš čudesný zážitok zapadol prachom zabudnutia. Všetci už máme deti a žijeme normálnym usporiadaným životom. Samozrejme, občas sa stretávame a spomíname na staré časy. O divokej výmene manželiek na horách však radšej nehovoríme – akoby sa to ani nikdy nebolo stalo. Viem však, že všetci na to myslíme a ak by som tvrdil, že ma spomienka na tú osudnú noc necháva chladným, klamal by som…
