Silvestrovská noc má svoju moc…

Keď sa môj manžel  pred  rokmi stal primárom nemocnice v nemenovanom,  ale významnom slovenskom meste, boli sme od radosti celí bez seba. Podotýkam, že to síce nebolo hlavné mesto, ale dosť významné na to, aby pozícia, ktorú získal,  vzbudzovala patričný honor i rešpekt.  Nečakane sa pred nami začali otvárať dvere, ktoré dovtedy boli pre nás zavreté a keďže sme  pomaly, ale iste, začali naberať na význame, miestna smotánka si nás začala považovať a pozývať na najrôznejšie podujatia, aké sa len v meste, či v jeho okolí konali.  Tí, ktorí prežili niečo podobné ako ja,  mi určite dajú za pravdu, že spoločenská smotánka v hlavnom meste  alebo v menších mSilvestrovská nocestách nie je vždy celkom to isté a že dostať sa do priazne vyvolených alebo takzvanej lepšej spoločnosti  v menších mestách nemusí byť také jednoduché.  Vstup do kruhu vyvolených si treba jednoducho niečím zaslúžiť.  My sme si ho zaslúžili tým, že manžel zastával dôležitý post v nemocnici a pomohol  k uzdraveniu mnohým , normálnym, obyčajným i významným ľuďom. A tak, ani sme sa nenazdali, ocitli sme sa v skutočnom víre spoločenského  života. Pozývali nás na večierky ,  oslavy i jubileá najrôznejšieho druhu a boli sme v neustálom kontakte s mnohými ľuďmi,  o ktorých sme predtým  iba počuli alebo čítali. Mnohí boli sympatickí a príjemní, a tak sme sa časom celkom spriatelili. Nikoho z nás teda neprekvapilo, keď sme  začiatkom decembra dostali  zaujímavé pozvanie na súkromný silvestrovský večierok, ktorý sa mal  konať vo vile jedného z dôležitých a mocných mužov mesta.  Keďže odmietnuť sa jednoducho nepatrilo, bolo jasné, že na tento večierok musíme ísť  –  ako sme si zistili, mali tam byť všetci, ktorí v meste niečo znamenajú.  V kútiku duše by som síce najradšej v posledný deň roka ostala v príjemnom pohodlí domova s rodinkou, ale vedela som, že to nemôžem urobiť.  Napokon,  nechcela som manželovi  komplikovať život. Dohodli sme sa teda s rodičmi, že nám dozrú na deti, zaobstarala som si  niečo pekné na seba a keď prišiel silvestrovský večer, vyvoňaná, krásne učesaná a oblečená som  s úsmevom vkĺzla do kožucha.

Čakal nás šok…
Vyzeráš nádherne, – obdivne si povzdychol môj manžel Milan. Pritúlila som sa k nemu a pobozkala som ho. Zrazu som si uvedomila,  ako veľmi ho ľúbim a že sa mi na ten večierok vôbec  nežiada  ísť. Vedela som, že aj on si myslí to isté, ale v tej situácii sa nedalo robiť nič iné, len ísť. Keby sme však čo len tušili, aký šok na ešte len čaká, určite by sme nevystrčili ani nos z dverí. Privolali sme si teda taxík, rozlúčili sme sa s rodičmi a deťmi a vykročili sme do zasneženého a mrazivého silvestrovského večera.  Pod nohami nám vŕzgal  sneh  a vzduchom husto poletovali obrovské snehové vločky, ktoré oznamovali, že na prelome rokov sa môže strhnúť riadna fujavica.  Kocky však boli hodené a onedlho už pri nás aj zastal taxík.  Usadili sme sa na zadné sedadlo, pritúlili sme sa k sebe a povedali sme si, že do polnoci to nejako vydržíme a neskorá novoročná noc už bude patriť  len nám dvom…

Keď začali hrať slaďák, najradšej by som bola zutekala
Vila, kde sme mali prežiť silvestrovskú noc, bola nádherne vyzdobená a rozžiarená. Hneď pri vchode nás srdečne  vítal pán domáci s manželkou a len čo sme sa vyzliekli z kožuchov,  už aj bol pri nás  čašník a ponúkol  nám sekt.  Ani nám netrvalo dlho, kým sme sa uvoľnili, pretože väčšinu, asi tridsiatich hostí,  sme poznali. Všetci  mali skvelú náladu, hrala hudba , štrngali poháriky a ozýval sa veselý smiech.  Páni boli nahodení  do gala a dámy si určite obliekli to najlepšie, čo mali. Skrátka, Silvester, aký má byť.  Cítila som sa naozaj dobre, pretože dámy mi šaty pochválili a v mužských očiach som cítila neskrývaný obdiv. To, samozrejme, dodalo Milanovi  ešte viac na sebavedomí, čo aj navonok prejavoval  tým, že si ma občas v priebehu večera majetnícky pritiahol k sebe.  Zakrátko sa podávala skvostná večera – a treba povedať, že domáci si na nej skutočne dali záležať.  Po dezerte a kávičke sa zábava ešte viac uvoľnila, pretože spoločnosť už čo-to popila a začalo sa tancovať.  Bolo mi príjemne,  a tak som sa nechala unášať čarom okamihu. Najprv som tancovala s Milanom, ale potom nás uprostred tanca prekvapil jeden z hostí a poprosil ma o tanec. Pravdaže, Milan s úsmevom súhlasil a vzápätí  išiel poprosiť o tanec jeho manželku. Po chvíli mi začal môj tanečný partner neskrývane dvoriť, a to s takou intenzitou, že keď začali hrať „slaďák“, najradšej by som bola zutekala…. Našťastie, hodiny sa nebezpečne blížili k polnoci, a tak nás domáci vyzval, aby sme sa rýchlo zhromaždili k novoročnému prípitku, aby sme nepremeškali polnoc. S úľavou som si vydýchla  a očami som rýchlo hľadala Milana, ktorý už v tej chvíli držal v ruke dva poháre naplnené sektom a tiež ma hľadal.  S odbitím posledného úderu dvanástej hodiny sme sa objali, zaželali sme si šťastný Nový rok  a pripili sme si na všetko dobré a krásne, čo nás ešte čaká.  Potom sme , držiac sa okolo pása, prešli k balkónu a popíjajúc  sekt sme obdivovali novoročný ohňostroj. – A čo si vy tu takto potajomky hrkútate? –  nečakane nás zaskočil svojou otázkou môj neodbytný tanečník a ctiteľ, ktorého som sa s príchodom polnoci s úľavou zbavila. Skôr než sme sa vôbec stihli zmôcť na nejakú odpoveď,  pokračoval: – Život je krátky, tak si treba užiť. Romantiku si nechajte na doma! – Vrhol na mňa diabolský úsmev, chytil ma za ruku, pobozkal mi ju a pritiahol si ma k sebe. Potom – akoby len tak mimochodom – priateľsky žmurkol na Milana a riekol: – Budeš mať niečo proti tomu,  keď si ešte raz zatancujem s tvojou rozkošnou žienkou? Čo mal, chudák, robiť? Videla som na ňom, že najradšej by mu to nebol dovolil, ale slušné vychovanie mu to nedovolilo.  Navyše, riskoval by nepríjemnosť, pretože môj neodbytný tanečník  bol človek s významným postavením… Tak iba s úsmevom a smutným pohľadom v očiach prikývol  a povedal: – Ale samozrejme, nech sa páči. Ja nám zatiaľ idem nechať namiešať nejaké dobré novoročné drinky.

Zhaslo svetlo a začali sa diať divné veci
Môj neodbytný tanečník nijako neskrýval svoju vášeň, ani obdiv ku mne a bol pri tanci čoraz odvážnejší. Vo chvíli, keď začali hrať známy slaďák, ktorý odvtedy nemôžem ani počuť, a stlmili svetlá,  úplne sa odviazal a začal sa na mňa doslova lepiť. Bolo mi to nepríjemné a očami som hľadala Milana, ale ako som zistila, nič netušiac sa celkom dobre bavil v skupinke ľudí, ktorá stála mimo nášho dosahu. Môj odvážny tanečník nezaháľal: Tlačil sa ku mne, s prižmúrenými očami  láskal ústami pokožku môjho krku a rozprával mi také nemravnosti, že keby v miestnosti nebolo prítmie, asi by všetci videli, že sa, rovnako ako moje šaty, červenám od hlavy až po päty. – Preboha, čo mám robiť? Ako vyviaznuť z tejto nepríjemnej situácie? – Pýtala som sa v duchu samej seba a srdce mi bilo ako šialené. Od strachu, zo zúfalstva – i od zvláštneho pocitu hanby. Napriek tomu, že zatiaľ sme stále ešte iba tancovali, mala som pocit, akoby ma priamo na parkete znásilňoval. Rozhodla som sa, že len čo dohrajú ten nekonečne dlhý a pomalý hit, vytrhnem sa mu z náručia a ospravedlním sa, že musím odbehnúť na toaletu. To sa však nestalo, pretože sotva čo som svoj plán ako-tak domyslela, z ničoho nič zhaslo svetlo a v celom dome ostala totálna tma.  Vydesene som skríkla,  na čo ma môj tanečník ešte tuhšie pritiahol k sebe a teraz ma už celkom bez zábran a bezostyšne vášnivo pobozkal priamo na pery! Snažila som sa mu vytrhnúť, ale on ma ešte viac pritiahol k sebe a hlasom, v ktorom som cítila bezhlavú túžbu divého zvieraťa , mi doslova zachrčal do ucha: – Neboj sa, maličká, bude nám spolu krásne. – To čo zažiješ so mnou, si určite ešte nezažila. Bránila som sa zo všetkých síl a v zúfalstve som zakričala na Milana, ale v tej chvíli som si uvedomila, že  môj hlas úplne zaniká v hlasnej, ale pomalej hudbe, ktorá sa šírila celou vilou a že okrem mňa tá tma zrejme nikomu neprekáža.  Až  neskôr som zistila, že im to vlastne všetkým vyhovovalo.  Až na dve výnimky –  mňa a Milana, ktorý sa ma po zhasnutí svetla okamžite pokúsil nájsť, ale bránili mu v tom podobné prekážky ako mne. ..

Pokúšal sa ma vyzliecť
Bolo to hrozné. Tma ako v rohu,  miestnosťou sa šírila hudba  a môj krik, aby niekto už konečne zažal  aspoň sviecu, sa úplne minul účinku.  Zúfalo som sa snažila vymaniť z objatia môjho  drzého spolutanečníka,  ale on  sa ma nielenže držal ako kliešť, ale s hrôzou som si uvedomila, že mi dychčí priamo do tváre, rukou mi vyhŕňa šaty  a snaží sa mi dostať …  ach, tá hrôza – do nohavičiek.  To už bolo na mňa veľa. Zvrieskla som naňho a z celej svojej sily, akej som len bola schopná, som ho od seba odstrčila. Triasla som sa na celom tele a zrazu som si uvedomila, že okolo seba namiesto kriku počujem len akési zvláštne vzdychy. Nie však zo zúfalstva, ale  – ako som neskôr zistila – zo zakázanej rozkoše, ktorej sa oddávali všetci okrem Milana a mňa. To, že Milan sa nikomu a ničomu neoddával, som zistila po chvíli, keď som na neho nešťastne začala volať a on si najprv spomenul na zapaľovač vo svojom vrecku a vďaka nemu potom aj rýchlo našiel vypínač. Keď zažal svetlo, takmer sme obaja odpadli od úžasu: Ja nešťastná,  strapatá a s pokrkvanými šatami, on s rozopnutou košeľou, na ktorej už chýbalo zopár gombíkov a so zdeseným výrazom v tvári a okolo nás – hotová Sodoma-Gomora. ..

Všetci tí milí a navonok vážení a uhladení ľudia si tam bezstarostne a neviazane užívali  jeden s druhým…! To, čo sme napochytre zbadali,  tak trochu pripomínalo orgie v starom Ríme. Samozrejme, že sme sa tam radšej ani veľmi neobzerali, ale  na to, čo sme tam na vlastné oči videli a zažili, nikdy nezabudneme.  Až dodatočne sme pochopili, že to bola akási novoročná výmena partnerov a my sme mali byť spestrením. Náhlivo sme sa dali na útek  a spomínam si už len na to, že niekto na nás zúrivo zakričal: – Aspoň nám tu zhasnite, vy hlupáci…!
A tak sme im zhasli a rozrušení  sme vybehli  do mrazivej  novoročnej noci. Odvtedy však už radšej Silvestra zásadne trávime doma a so svojimi najbližšími…