Stretnutie pohľadov

Stretnutie našich pohľadov vo mne hralo ako na klávesnici

Ťažko sa mi o tom hovorí. Dodnes nemôžem uveriť, ako som padla do víru niečoho, čo by som pri triezvom rozmýšľaní asi nepripustila, čo by som možno dokonca dokázala odsúdiť u inej osoby. Stalo sa to, a napriek vnútornému pocitu viny, spomínam na tie chvíle s blaženým uspokojením. Som hudobníčka, členka filharmonického orchestra. Hrám v skupine prvých huslí. Uznávajú ma ako umelkyňu s výborným prejavom, dôkazom čoho je moje miesto v orchestri v druhom rade hneď za koncertným majstrom. Svoje povolanie nesmierne milujem, prežívam každú melódiu, s plným nasadením vyludzujem zo svojho nástroja tóny, rozplývajúce sa v kráse hudobného diela.

Stretnutie pohľadov

Vtedy hosťoval u nás dirigent zo zahraničia. Muž, ktorý sa nám na prvej skúške predstavil žoviálnym príhovorom. Nebol nijako strojený, jeho oblečenie neprezrádzalo zvláštny cit k uhladenosti. Akonáhle však vzal do ruky dirigentskú paličku, jeho pohľad zvážnel, pozorne sledoval každého člena orchestra, akoby počúval osobitne hru jeho nástroja. Vo chvíli, keď jeho oči zablúdili pohľadom na mňa, zazdalo sa mi, že som čudne stŕpla. Z mojich huslí iba na sekundičku zaznel tón o štvrtinku nepresne. Stúpla mi krv do tváre a jemné prižmúrenie očí dirigenta mi prezrádzalo, že si to všimol. Chvíľu ešte pozeral a potom s výrazom spokojnosti odvrátil tvár a uprel pohľad inde do orchestra. Pri každom prerušení, keď vyjadroval svoju predstavu interpretácie skladby, prešiel pohľadom po nás a jemný tieň úsmevu mu preletel tvárou, vyjadrujúc tak svoj pocit spokojnosti, že sme mu isto porozumeli. Trocha ma vzrušovalo, že na konci sa takmer vždy pristavil očami práve na mne. Už som akosi strácala istotu a sklopila som vždy oči k notovému pultu.

„Vy nesledujete svojho dirigenta,“ takmer ma vyľakal hlas dirigenta za mojím chrbtom v bufete počas prestávky, keď som popíjala kávu. „Žartoval som,“ dodal hladiac ma po ruke jemne pestovanými prstami. „Máte nádherný nástroj, skvelo znie, zreteľne počujem vašu hru, skoro akoby ste hrali sólo.“ Nepamätám sa presne, čo som mu vtedy v náhlivosti odpovedala. Bola som v riadnych rozpakoch. Chvíľku mi trvalo, kým som sa spamätala a náš krátky rozhovor počas tej prestávky prešiel do príjemného žartovania sprevádzaného i útržkami smiechu. To bolo prvý deň skúšky, keď vlastne len ráno pricestoval. Na druhý deň sme doobeda prehrali znova celý program koncertu, ako má odznieť večer pre verejnosť. Hneď po skúške som zatvárala svoje husle do puzdra a obliekala som si plášť, keď ma opäť znenazdajky oslovil dirigent. „Smiem vás pozvať na obed?“ Zapínajúc si gombíky na plášti som sa zmohla iba na neurčitú odpoveď, že ľutujem, ale musím si niečo súrne vybaviť. Trochu ma mrzelo, že som odmietla jeho pozvanie a snažila som sa to napraviť milým úsmevom. Usmial sa tiež a vzápätí navrhol: „Môže to byť večera po koncerte?“ Znova ma pritlačil otázkou. Prikývla som na súhlas a bez slova som vykročila k východu z budovy.

V tom čase som bola citovo rozladená. Pol roka predtým ma opustil muž, rozviedli sme sa a mužská blízkosť či najmenší náznak nového vzťahu ma viac odrádzal ako pútal. Tento raz som však cítila zvláštne vzrušenie. Ten muž sa mi skutočne veľmi zapáčil a už iba stretnutie našich pohľadov vo mne hralo ako na klávesnici jemne rozložený molový akord. Ovanul ma pocit ako vánok, lahodný a podmanivý.

Koncert vyznel úžasne. Dlhý potlesk vracal dirigenta niekoľkokrát späť na pódium. Bol elegantný v perfektnom fraku a šarmantný pri klaňaní. Ľudia nadšene tlieskali a výkriky obdivného bravó vyvolávali nadšenie i v nás, interpretoch. Keď sa ostatný raz vracal z klaňačky prechádzajúc popri mne, zašepkal: „Čakám vás pri fontáne pred hotelom.“ Opäť ma zaliala vlna bezradnosti, cítila som ako sa červenám. Nadýchla som sa a vnútorným hlasom som si hladinu adrenalínu vyrovnala jednoducho: Veď som mu to sľúbila! V šatni som sa obliekla a s puzdrom svojho nástroja pod pazuchou som dosť neisto pomaly kráčala na dohodnuté miesto. Keď sme prišli do hotela, kde býval, pohltil nás dav ľudí. Ženy v dlhých róbach, muži v smokingoch postávali, prechádzali sa hore dolu. Vo veľkej hale hotela bol ples a v reštaurácii sedelo plno plesových hostí. Michael, chcel, aby som ho tak od istej chvíle oslovovala, rozhodol. „Tu by sa vytratila každá romantika. Objednám večeru do svojho apartmánu.“ Kým som mohla niečo namietnuť, všetko vybavil na recepcii a vykročili sme k výťahom.

Pri večeri bol milo zábavný, popíjali sme červené víno a príjemne sme sa bavili. Zrazu pristúpil k môjmu odloženému puzdru s husľami. Vybral nástroj, trochu ho preladil a potom chvíľu stojac pozeral takmer hypnoticky na mňa. Začal hrať, vyludzoval z môjho nástroja takú nádhernú melódiu a s takým umeleckým precítením, že som pri počúvaní zostala ako skamenená. Skladbu som nepoznala, ale jej precítená interpretácia ma unášala. Hral božsky. Šepkajúc do tichej melódie mi skoro melodramaticky prezrádzal, že kedysi začínal ako sólista. Dirigentská palička mu však poskytovala väčšiu moc. Z tohto postu mohol výraznejšie vyjadrovať čaro každej skladby, prejav vlastného precítenia a vnútiť ho orchestru i poslucháčom v hľadisku. Prerušil rozprávanie, potom i hru a pobozkal ma jemne na ústa.

Spamätala som sa vlastne, až keď odložil nástroj a mocnejšie ma objal. Nedokázala som sa brániť. Telom mi prebehla vlna úžasného tepla, jeho neha a hladenie po šiji bolo príjemné a vzrušujúce. Vzdávala som sa každej jeho iniciatíve a mlčiac sa nechala unášať. Moje telo, ktoré už dlhý čas necítilo blízkosť mužského objatia, sa nevedelo ubrániť nežnému hladeniu a spontánne som prepadala do trochu cudnej, ale narastajúcej aktivity. Prežívala som všetko so zatvorenými očami. Bála som sa ich otvoriť, akoby som mala strach, že sa to všetko odrazu skončí.

Ráno som otvorila oči, keď som ucítila jemný bozk na líci. Michael kľačal pri posteli oblečený v roláku a športovom saku. Rozospatá som sa posadila s očami plnými údivu. Nechcela som veriť, čo sa stalo, kde som. Jeho pohladenie ma vrátilo do reality a v mysli sa mi odohral celý večer i noc ako neskutočný film. „Na stole máš pripravené raňajky. Mňa dolu čaká taxík, o hodinu letím do Amsterdamu.“ V tej chvíli vkročil do izby hotelový sluha a odnášal Michaelovu batožinu. Všetko som sledovala takmer neprítomne a pomaly som sa vžívala do toho, že je to všetko skutočnosť. Opäť ma objal a zašepkal: „Bol to najkrajší koncert, aký som v poslednom čase zažil. Symfónia plná vznášajúcich sa tónov, lahodnosti vo chvíľkovom kontrapunkte a nesmiernej súhre ohnivého zápalu i mierneho súzvuku. Ďakujem, nikdy nezabudnem na všetko.“ Vstal a odchádzal sledujúc ma horúcim pohľadom.

Také bolo moje koncertné finále, ktoré som prežila pred istým časom. Keď počujem alebo hrám svoj part Brahmsovej romantickej 3. symfónie, ktorú sme mali vtedy na programe, so zvláštnym pocitom spomínam na Michaela, ktorý ako priletel, tak rýchle sa i stratil vo svojom svete hudby.

Autor: Sylvia

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach