Vášeň vo výťahu…

Čo všetko sú niektorí ľudia schopní urobiť kvôli tomu, aby našli svoju lásku? Alebo tí, ktorí by svojej láske chceli dodať tú správnu iskru, pretože vášeň už časom vyprchala? A napriek tomu sa môže stať, že nás vášeň celkom nehorázne opantá práve tam, kde sme to určite nečakali. Viem, čo hovorím, lebo aj mne sa to stalo. Bol sychravý a upršaný deň – presne taký, o akom sa zvykne hovoriť, že ani psa neradno von vyhnať. Ja som však mal namierené do práce, presne tak, ako ostatní ľudia, ktorí spolu so mnou nastúpili do veľkého výťahu na vrátnici nášho mrakodrapu. Tak totiž s trochou zveličenia zvykneme hovoriť budove, v ktorej sídli naša firma. Myšlienkami som bol už v kancelárii a keďže som myslel už na stretnutie, ktoré ma čakalo asi o polhodinku, ľudí okolo som si ani veľmi nevšímal. Pípla mi esemeska, niekto z okolostojacich sa ma opýtal, koľko je hodín a do toho už aj cinkol výťah, ktorý práve začal otvárať dvere. Pohrúžený do vlastných myšlienok som iba stlačil číslo svojho poschodia a ani som si nevšimol, že spolu s ostatnými nastúpila do výťahu aj moja kolegyňa Veronika. Šarmantná tmavovláska s veselými očami, s ktorou som si občas aj trochu zaflirtoval. Napokon, nevidel som na tom nič zlé – bolo to celkom prirodzené a najmä – o nič nešlo. Veronika je skrátka fajn baba a neflirtovať s ňou je takmer také čudné ako nedýchať. Skrátka, sme kolegovia a pri dobrej nálade aj práca lepšie ubúda…

Vášeň, dvojica milenciKeď výťah zastal na najbližšom poschodí, ľudia vo výťahu sa presunuli a ustúpili, aby dvaja zozadu mohli vystúpiť a ďalší jeden pristúpil. Trochu sme sa zase posunuli a vtedy som zdvihol hlavu od dopísanej esemesky a zbadal som ju. Naše pohľady sa stretli, usmiali sme sa na seba a polohlasne sme sa pozdravili. V tej chvíli som sa cítil asi tak, ako keď v preplnenom autobuse zbadám niekoho známeho . Rád by som bol podišiel k nej bližšie, ale plný výťah to neumožňoval. Tak som sa na ňu iba usmial a bezradne som pokrčil ramenami. Aj ona sa usmievala a v očiach jej blysli šibalské ohníčky. Uvedomil som si, že na ňu už asi zízam dlhšie ako je treba, ale bolo mi pritom tak príjemne a cítil som sa tak prirodzene, že vo chvíli, keď výťah opäť zastal o dve poschodia vyššie, presunul som sa čo najbližšie ku nej. Dokonca tak blízko, že som zacítil jej vôňu.

– Ahoj, – usmial som sa na ňu a zľahka som sa dotkol jej ruky.
– Ahoj, – usmiala sa aj ona a z blízkosti asi dvadsiatich centimetrov sa mi zadívala do očí. Uvedomil som si, že nikdy predtým som nestál pri nej tak blízko. Bola tak blízko, že bližšie už v danej situácii ani nemohla byť a ja som cítil, že mi je pri nej neskutočne príjemne. Medzitým výťah opäť prešiel tri poschodia, zastal a ďalší ľudia vystúpili. Využil som presun ľudí vo výťahu a mierne som sa ku nej naklonil. Privrel som oči a vdýchol som vôňu jej vlasov a pokožky… voňala mi tak neodolateľne a opojne, že sa mi takmer podlomili kolená a z úst sa mi vydral tichý vzdych. Vedel som, že som stratený a súčasne som cítil, že ma vzrušuje čím ďalej, tým viac. S úžasom na mňa vyvalila svoje zvodné oči, ale skôr než stihla vôbec niečo povedať, som ju celkom nenápadne a ľahúčko pohladil po chrbte. Nasucho prehltla a na okamih privrela viečka, čo ma tak vzrušilo, že keby vo výťahu neboli aj ďalší cestujúci, asi by som sa už ďalej neovládol. Medzitým sme však opäť prešli zopár poschodí a vo chvíli, keď Veronika musela trochu poodstúpiť odzadu, ocitol som sa za ňou, čo ma ešte viac rozrušilo. Naklonil som sa ku nej bližšie – tak blízko, až ma jej dlhé a ako hodváb jemné vlasy pošteklili na nose. Tak to už bolo na mňa priveľa. Úplne som sa prestal ovládať, naklonil som sa k jej šiji, dýchol som na ňu svojím rozhorúčeným dychom a zľahka som ju pobozkal. Tichúčko vzdychla, prisunula sa ku mne bližšie a chytila moju ruku, ktorou som sa snažil nenápadne hladiť ju po chrbte. V priebehu pár sekúnd ma opantala taká vášeň, akú som dovtedy ešte asi nepoznal. Dodnes neviem, ako je to možné a prečo to prišlo tak rýchlo. Ale v tej chvíli som sa nad takým niečím ani nezamýšľal. Rozum mi už niekoľko sekúnd nepracoval. Cítil som len to, že by som v tej chvíli urobil všetko, čo by odo mňa chcela. Isté však bolo jedno – ja som chcel ju…  A veľmi! Ešte šťastie, že medzitým výťah znovu zastal a vystúpili z neho poslední ľudia. S úľavou som si stihol uvedomiť, že nikto nenastúpil a vo chvíli, keď sa výťah opäť pohol do našej cieľovej stanice, som ju prudko obrátil k sebe, jednou rukou som ju hladkal po tvári a láskal po vlasoch a druhou som sa urputne snažil stlačiť tlačidlo „STOP“. Po chvíli sa mi to podarilo. Výťahom heglo a ostali sme visieť niekde na medziposchodí. Stála tam predo mnou, opretá o stenu výťahu, a rýchlo dýchajúc dívala sa na mňa zvlhnutými očami a s pootvorenými ústami.

– Veronika, – ty blázonko …čo to so mnou robíš? – hladil som ju po tvári a naklonil som sa ku nej tak blízko, že sme sa takmer dotýkali perami.
– Ja … ja neviem, – zavzdychala a pokúsila sa navrhnúť niečo v tom zmysle, že asi by sme to nemali robiť, ale to som už takmer nevnímal. Ochutnával som jej ústa, pokožku na jej krku a opíjal som sa sladkou vôňou jej rozopnutého dekoltu, ktorý už dávno priťahoval moju pozornosť a dráždil moju predstavivosť… Netrvalo dlho a tajomstvo jej výstrihu bolo odhalené. Keď som sa dotkol jej rozhorúčenej pokožky a zasypal som ju prívalom vášnivých bozkov, tichučko vzdychla a rýchlo mi začala rozopínať košeľu. Tak to som naozaj nečakal, ale jej aktivita ma doslova rozbláznila. Tak veľmi, že vo chvíli , keď sa ku mne pritúlila a pocítil som jej neodolateľné prsia na svojej obnaženej hrudi , myslel som, že buď zošaliem, alebo zomriem od rozkoše. .. V tej chvíli mi bolo úplne jedno, že sme vo výťahu, že o pár minút mám stretnutie, ktoré ešte pred chvíľou bolo pre mňa také dôležité, ba dokonca aj to, že čo by sa stalo, ak by nás niekto pristihol… Našťastie, to sa nemohlo stať, lebo sme viseli medzi poschodiami a všetko išlo tak neuveriteľne rýchlo, že o chvíľu som ako v horúčke rukami blúdil po celom jej tele a ona po mojom…Cítil som, aká je vzrušená a ani na chvíľu som nezapochyboval o tom, že túži presne po tom istom ako ja… Vo chvíli, keď sa to stalo, sme boli v takom vášnivom ošiali, že sme zabudli na všetko ostatné. Bola len ona, ja, naše vzdychy a telá, ktorými sa rozlievala rozkoš, akú som dovtedy nepoznal… Bola taká sladká a horúca, že ešte aj teraz, keď si na to spomeniem, naskakujú mi zimomriavky po celom tele a tajne dúfam, že aj jej.

A prečo tajne? Pretože odvtedy sme sa o tom nezhovárali… Ona totiž patrí inému a ja inej. Od chvíle, keď sme sa vo výťahu tak vášnivo milovali a potom v zmätku každý z nás vystúpil na inom poschodí, aby sme sa aspoň ako-tak upokojili, sa naše dobrodružstvo nezopakovalo, ani sme o ňom nehovorili. Chodíme okolo seba, dívame sa jeden druhému do očí, flirtujeme a keď sa náhodou ocitneme v tesnej blízkosti, lietajú medzi nami také iskry, že vzrušenie by sa dalo krájať. Neviem, čo bude ďalej, ale viem, že by som dal neviem čo na svete za to, aby opäť bola moja. Myslím na to každý deň, keď sa stretneme…

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach