Zakázané ovocie

Nikto nie je dokonalý a práve preto sa každému z nás aspoň jeden-jediný raz v živote prihodí niečo, čo by sme už druhý raz neurobili, alebo by sme to urobili trochu ináč. Čas však vrátiť nemožno…

Veru, čas vrátiť nemožno. Keby to bolo možné, asi by sme niektoré veci urobili inak, niektoré by sme neurobili vôbec, ale som presvedčený, že je mnoho vecí, ktoré by sme urobili znovu. Napriek tomu, že ide o skutočnosti, o ktorých sa nikto nesmie dozvedieť. Prežil som to sám na vlastnej koži – takže viem, o čom hovorím. Viem, že je to nebezpečné a napriek tomu na to musím stále myslie. A najviac teraz na jar, keď kvitnú čerešne. Nie, ani náhodou nechcem s nostalgiou spomínať na prvé lásky, ani na nesmelé bozky neskúseného mladíka. Ide o ozajstný výbuch vášne, akej je schopný len zrelý muž…

Zakázané ovocieStredobodom mojich hriešnych myšlienok i erotických predstáv je totiž Lenka, žena môjho brata. Keď ju Milan po prvý raz priviedol domov a predstavil nám ju, od prvej chvíle som vedel, že je pre mňa nebezpečná. Okamžite si všetkých získala a podmanila svojou bezprostrednosťou, šarmom, veselým smiechom i spôsobom komunikácie. Už keď som sa pri zoznamovaní zadíval do jej modrých očí, vedel som, že som stratený. Lenka však mala oči len pre Milana a určite na podobné ako ja ani len nepomyslela. Veď načo aj? Mala predsa svojho Milana a ja som mal tiež vážnu známosť – Luciu, s ktorou som už chodil štyri roky a nakoniec som sa s ňou aj oženil. Aj Milan s Lenkou sa onedlho zosobášili a všetci sme si skvele rozumeli. Dokonca sme spolu chodievali aj na lyžovačky a na letné dovolenky. Po čase sa Lenke a Milanovi narodila dcérka. Nám s Luciou sa spočiatku s potomstvom nedarilo, ale nakoniec sme sa predsa len dočkali krásneho synčeka. Všetko teda bolo ako má byť – aspoň naoko. Malo to len jedinú chybičku – napriek ubiehajúcim rokom a všetkému, čo život priniesol, prítomnosť Lenky v mojej blízkosti ma stále dráždila. Uvedomujem si, že možno aj práve preto som bol k nej niekedy trochu nespravodlivý a rád som ju kritizoval a doberal si ju z tých najrôznejších dôvodov. Akoby som sa bál, že inak by mohlo vyjsť na povrch to, čo k nej skutočne cítim.

Viem, že som k nej často bol aj nespravodlivý. Nenávidel som sa za to, a napriek tomu som svojmu bratovi závidel. Mal totiž niečo, po čom som túžil a čo mi navždy malo ostať odopreté. Kým sme boli deti, z pozície staršieho a silnejšieho som takýto problém nikdy nemal. Vždy to bol on, ktorý musel ustúpiť. Teraz sme však už dospelí a karta sa, zdá sa, obrátila. Nevedel som sa s tým zmieriť a čakal som. A na čo vlastne? Neviem, možno na nejaký zázrak. Nikomu som nechcel ublížiť, nikomu som nič zlé neželal a pre svojho brata by som urobil všetko na svete. Cítil som však, že túžba po Lenke rokmi neochabla – skôr naopak. Akoby nabrala na intenzite. Často som ju vo svojich predstavách porovnával s Luciou a pristihol som sa dokonca pri tom, že v intímnych chvíľach so svojou ženou si so zatvorenými očami predstavujem Lenku. Bolo to na zbláznenie. Bál som sa, že raz zo sna vyslovím nahlas jej meno…

Zľahka som sa dotkol jej pokožky

A potom prišla tá osudná jar, na ktorú nikdy nezabudnem. Keďže naši rodičia mali za mestom záhradu s chatkou a veľmi si potrpeli na to, aby záhradka bola obrobená a pekne upravená, chodievali sme im občas pomáhať aj my. Aj na tú aprílovú sobotu bola naplánovaná rodinná brigáda. Zima totiž bola dlhá, a tak v záhrade bolo ešte dosť roboty. Keďže bol Milan na služobnej ceste, Lenka dala dcérku na jeden deň k svojim rodičom a plánovala odísť s nami na celý deň do záhrady. A aby stihla porobiť čo najviac, večer nám zatelefonovala, že už po ňu nemusíme chodiť, lebo ju hneď ráno do záhrady odvezie jej otec. A naozaj – keď som ráno prišiel do záhrady, Lenka už na nás čakala. Prišiel som však sám.
– A kde máš Luciu s malým? – opýtala sa prekvapene, keď zistila, že idem sám.
– Ale, malý je nejaký nachladnutý, takže Lucka s ním ostala doma. A okrem toho, musí si cez víkend pripraviť nejaké veci do práce. Veď to poznáš, je toho tak veľa, – riekol som po pravde, pretože to, že Lucia do záhrady nepôjde, som sa dozvedel až pri raňajkách. Zvláštne. Uvedomil som si, že ma to vôbec nesklamalo. Dokonca som sa Luciu ani nepokúšal prehovárať, aby svoje rozhodnutie zmenila. Asi to tak malo byť. Zrazu som sa cítil taký zvláštne slobodný, ba dokonca som pocítil úľavu a začal som sa do záhrady tešiť. Zvláštna zostava, ktorá sa mala v záhrade stretnúť, vzbudzovala vo mne pocit niečoho neobvyklého. Vlastne sa ešte nikdy nestalo, že by sme niekde boli v takomto zoskupení – rodičia, Lenka a ja…

Napriek tomu, že na oblohe sa začali nečakane kopiť mraky, zatiaľ bol krásny deň. Pri plote kvitli narcisy, aj omamne voňajúce hyacinty, a staré čerešne boli ako nevesty zahalené do rozkvitnutej nádhery svojich kvetov. – Ako v raji, – povedal som zasnene a zhlboka som sa nadýchol.
– Čože? V raji? – zasmiala sa Lenka. – Sme v záhrade a ak sa rýchlo nepustíme do práce, zastihne nás aj dážď, – povedala a s obavami sa pozrela na oblohu.
A skutočne – mala pravdu. Oblakov pribúdalo, ale ešte stále bolo pekne a teplo. Pustili sme sa teda do práce. Lenka začala vyplievať skalničky a prestala ma vnímať. Aj ja som sa chytil rýľa, ale akosi som sa nevedel sústrediť na prácu. Každú chvíľu môj pohľad ukradomky zablúdil k Lenke a popásal sa na jej krivkách. Vo chvíli, keď sa zohla a tričko jej odhalilo driek i časť chrbta, som neodolal, priskočil som k nej a zľahka som sa dotkol jej pokožky: – Dávaj na seba pozor, prechladneš! – povedal som s úsmevom, keď na mňa prekvapene pozrela a rýchlo si tričko upravila. V tej chvíli sa mi rozbúchalo srdce a ja som si uvedomil, že v jej bezprostrednej blízkosti sa nedokážem ovládať. Uhol som pohľadom, tváriac sa, že si ju nevšímam a že som si ju vlastne všimol iba preto, aby neprechladla. – Som ja ale hlupák, – hneval som sa sám na seba a pustil som sa opäť do práce. Asi nám však nebolo súdené veľa urobiť, pretože onedlho sa schytil vietor a z oblohy začali padať prvé kvapky dažďa. Typický apríl. Začali sme teda rýchlo spratúvať náradie a veci, ktoré boli vyložené vonku a so smiechom sme s nimi behali do chaty. Medzitým sa už poriadne rozpršalo i ochladilo, takže sme sa museli skryť do dnu. Len čo sme zo seba zhodili premočené bundy, zazvonil mi vo vrecku mobil. Zvedavo som pozrel, kto volá: volali rodičia, že už neprídu, ale aby sme sa vraj potom, keď to tam pozatvárame, zastavili u nich na neskorý obed.

Bola taká sladká, že som jej nemohol odolať…

– Ale sme dopadli, však? – zasmiala sa Lenka. Všetci nás opustili, my sme tu ako na opustenom ostrove a vonku leje ako z krhly…
– Musíme sa nejako odmeniť, keď už sme takí usilovní, – usmial som sa a vytiahol som z chladničky fľašu sektu. Vždy sme si tam niečo nechávali – ako sa hovorí – pre strýčka príhodu.
Nalial som do pohárov, podal som jeden Lenke, usmial som sa na ňu a pripili sme si. Aj ona sa na mňa usmiala a vyhlásila: – Idem si prezliecť tričko, mám ho celé mokré…
– Tak to rýchlo hoď do seba a choď sa prezliecť, aby si neprechladla. Ja zatiaľ postavím na kávu, – ponúkol som sa bezstarostne, ale vo svojom vnútri som cítil, že sa so mnou začína diať niečo, čo asi už nedokážem zastaviť.
Lenka bola o chvíľu nazad a sadla si oproti mne. S úsmevom som jej podal ďalší pohár sektu, ktorý som medzitým dolial: – Napi sa ešte trochu, aby si sa zohriala.
Poslúchla a napila sa, ale zrazu celkom nečakane zaštebotala: – Nemôžem toľko piť! Čo ak mi to náhodou udrie do hlavy a urobím niečo, čo by som za iných okolností nikdy neurobila?
– Kecáš, ty tárajko, – povedal som maznavo a túžobne som sa na ňu zadíval.
– Zalejem tú kávu, – vyskočila odrazu, akoby sa zľakla toho, čo uvidela v mojich očiach. Vykročila ku kuchynskej linke a rozhliadla sa, kde nájde šálky. – Aha, tu sú! A ako vysoko… – Načiahla sa za šálkami a tričko jej opäť odhalilo kus pokožky. Tak veľmi som sa jej túžil opäť dotknúť!
– Počkaj, pomôžem ti, – rozbehol som sa k nej, ale sotva čo som sa ocitol v jej tesnej blízkosti a zacítil som jej vôňu, zabudol som na celý svet a myslel som len na jedno: – musím ju mať, lebo sa zbláznim! Úplne bezmyšlienkovite, ako v horúčke, som ju objal zozadu okolo pása, nos som zaboril do jej dlhých vlasov a zastonal som túžbou. Bola taká sladká, že som jej jednoducho nemohol odolať.

Jej pery šepkali moje meno

Cítil som, že na okamih zmeravela a chytila mi ruky, ktorými som ju objímal. Neodstrčila ma však, ani sa neobrátila, iba s povzdychom vyslovila moje meno.
– Lenka, Lenka, ty blázonko… Čo to so mnou robíš? Tak veľmi po tebe túžim…!
Stáli sme tam v tesnom objatí – ešte stále pri kuchynskej linke. Lenka mi bola stále otočená chrbtom, držiac moje ruky popri svojom tele, akoby sa z posledných síl snažila odolať a súčasne držať moju vášeň na uzde. Cítil som však, že nebojuje a keď som jej nežne šepkal do uška, zaklonila svoju hlavu dozadu, na moje plecia. To ma posmelilo, vyslobodil som svoje ruky z jej zovretia a opäť som ju objal okolo pása. Zastonala vzrušením a zhlboka sa nadýchla. Ďalej som to už nevydržal. Moje ruky začali blúdiť vyššie a vyššie, Lenka sa zvíjala v mojom vášnivom objatí a o chvíľu som už v rukách pevne zvieral jej pekné a plné prsia, ktoré som na nej vždy obdivoval. O tejto chvíli som sníval už dávno. Bol som taký vzrušený, až som sa chvíľami bál, že to je len sen, z ktorého sa onedlho prebudím. Vyzliekol som jej tričko aj podprsenku a obrátil som si ju tvárou k sebe. Bola taká krásna a sladká, až som sa začal chvieť túžbou. Pozrel som sa jej do očí a keď opätovne zašepkala moje meno, bol som si úplne istý, že aj ona po mne túži. Aspoň v tej chvíli to tak určite bolo. Aj ona mi vyzliekla tričko a pritúlila sa svojimi obnaženými a nádhernými prsiami o moju hruď. Chvíľu sme sa túlili jeden k druhému, ale vzápätí sme sa už vášnivo bozkávali a moje ruky boli čoraz smelšie. Tak veľmi som ju túžil cítiť a vnímať celú! Rozopol som jej džínsy a nechal som ich spadnúť na zem. Ona urobila to isté s mojimi. Stáli sme tam, ešte stále pri kuchynskej linke a delil nás od seba už iba posledný kúsoček spodnej bielizne. Usmial som sa na ňu, posadil som ju na kuchynskú linku a začal som jej bozkávať stehná – od kolien až po nohavičky. Stonala túžbou a jej pery šepkali moje meno… V tej chvíli som stratil posledné zvyšky zdravého rozumu, šmahom ruky som sa zbavil posledného kúska bielizne na svojom tele, vzal som Lenku do náručia a preniesol som ju na posteľ. Nikdy nezabudnem na ten pohľad, ako tam ležala – taká krásna a vzrušujúco ženská, iba v miniatúrnych nebovomodrých nohavičkách, ktoré som z nej o chvíľu strhol, aby som vzápätí aspoň na chvíľu splynul s tou, ktorá mi nikdy nebude patriť. Bolo to také vzrušujúce, že sa to slovami ani nedá opísať. Ako skúsený, zrelý muž viem, o čom hovorím. A viem aj to, že vzrušujúcejšie milovanie ako bolo toto jedno-jediné a zakázané, som nikdy nezažil a už asi ani nezažijem. Určite aj preto, že to bolo zakázané a že sme to urobili prvý raz i naposledy súčasne.

Keď príde jar a stromy nanovo rozkvitnú, opäť sa v svojich spomienkach vraciam do našej záhrady, kde som zažil najkrajšie milovanie svojho života. Keďže sme si sľúbili, že to už nikdy nezopakujeme a svoj sľub sme zatiaľ dodržali, na našich životoch sa nič nezmenilo. Naďalej sa stretávame ako príbuzní a o našej vášni nikto nič netuší. Keď sa nám však občas stretnú pohľady, obaja vieme, že myslíme na to isté. A ja tajne dúfam, že si to ešte aspoň raz zopakujeme…

Save