Žijem v háreme a som šťastná

V háreme som našla šťastie

Ak sa povie hárem, mnohí z nás si predstavia nádherné komnaty, plné omamnej vône a hudby Orientu, skryté za vysokým múrom paláca, kde žiadny muž okrem manžela nemá prístup a kde ženy v rozprávkových róbach zmyselným tancom, a odevom zvádzajú svojho pána a vládcu. Nuž, takýto hárem nájdeme už asi naozaj len v príbehoch z Tisíc a jednej noci. Ten súčasný, v ktorom žije Susanne, má podobu modernej komfortnej vily s veľkou záhradou. Jedine vysoké múry, za ktoré smie vstúpiť len manžel, sú realitou aj dnes. Aj s opravárom hovorí iba služobná. Doma nosí Susanne tradičné arabské dlhé voľné šaty a na hlave veľkú šatku, no tvár nemá zahalenú. Manžel a najbližšia rodina môžu totiž vidieť jej tvár a telo bez burky – dlhého čierneho ochranného odevu. No von vychádza Susanne aj v päťdesiatstupňových horúčavách zahalená od hlavy až po päty. Čierny hustý závoj jej zakrýva aj tvár, odkrytá je len uzučká štrbina okolo očí. Na nosenie závoja si Susanne musela spočiatku zvyknúť, ale dnes jej už neprekáža. Naopak, cíti sa v ňom vraj chránená a rešpektovaná.

háreme


Z kresťanky moslimka

Susanne sa narodila a žila vo vtedy ešte Nemeckej demokratickej republike. Mala osemnásť, keď sa začala jej radikálna premena z kresťanky na moslimku. Dovtedy žila bežným životom ako iné nemecké dievčatá v jej veku. Študovala na gymnáziu, bola veselá, milovala hudbu, rada tancovala a hrala výborne na klavíri. Otec agrotechnik a mama muzeologička vychovávali Susanne aj v prekvitajúcom socializme v kresťanskom duchu, dokonca išla aj na konfirmáciu. Zlom nastal, keď sa po maturite v mládežníckom klube zoznámila s jedným egyptským chlapcom. Bol o tri roky starší a bol moslim. Najprv to bola len zvedavosť, no zrazu ju tajomné náboženstvo jej priateľa celú pohltilo. Začala sa postiť, naučila sa modliť podľa koránu, prestala jesť bravčové mäso. A na svoje dvadsiate narodeniny konvertovala na Islam. Nechala štúdium medicíny a v hamburskej mešite zložila skúšky z novej viery. Prerušila styky so starými priateľmi a zábavu s tancom na diskotéke nahradilo čítanie koránu. Rodičia boli spočiatku v šoku a veľmi ťažko sa vyrovnávali s novou situáciou. No ak nechceli dcéru celkom stratiť, museli jej rozhodnutie nakoniec akceptovať. Susanne sa začala orientovať len na ľudí svojej novej viery, stretávala sa s moslimkami a rozhodla sa nájsť si aj manžela moslima. A to bol problém.

háreme

Manžel na objednávku

V Nemecku nebolo jednoduché nájsť slobodného pravoverného moslima a ešte k tomu ochotného zobrať si Susanne za ženu. Našťastie, pomohol jej egyptský priateľ. V Dubaji spoznal zámožného Araba, ktorý si práve vtedy hľadal druhú ženu. Prejavil záujem zoznámiť sa s mladou Nemkou, a tak sa Susanne spolu s niekoľkými priateľmi vybrala za ním. Bolo to veru zvláštne „randenie“. Potenciálny manžel Abdul, vysoký mocný muž s bradou, oblečený v tradičnom arabskom bielom háve, ju čakal na letisku, zdvorilo sa uklonil, usmieval sa a Susanne hneď odviezol k priateľom, u ktorých mala bývať. Potom sa štrnásť dní nevideli. Iba občas zatelefonoval a spýtal sa, ako sa jej darí. Napokon sa v jednej tradičnej arabskej reštaurácii konečne stretli aj osobne. Susanne prišla zahalená, no neskôr si zložila závoj z tváre. Bolo to gesto, ktorým vyjadrila, že sa jej páči. Lebo pred svojím budúcim manželom môže moslimka odhaliť svoju tvár. A Abdul sa jej naozaj veľmi pozdával. Už na letisku jej bol veľmi sympatický a pri spoločnej večeri ju zaujal ešte viac.

Jedli jahňacinu so zeleninou, popíjali ovocnú šťavu a čaj, a pritom sa rozprávali o svojich predstavách o manželstve, viere, morálnych hodnotách, tradíciách. Páčilo sa jej, ako chápavo, láskavo a s rešpektom sa k nej správal. Stretli sa potom ešte asi trikrát, ale nikdy nedošlo k žiadnemu fyzickému kontaktu. Susanne od začiatku vedela, že Abdul už má jednu ženu, ktorá mu okrem spoločných potomkov vychováva aj jeho tri deti z prvého rozvedeného manželstva, no napriek tomu súhlasila so sobášom. Odcestovala síce domov, ale len kvôli tomu, aby zariadila všetko potrebné na svadbu, a o pol roka sa vrátila späť. Ešte v deň jej príchodu sa uskutočnil tradičný svadobný obrad. V byte priateľov podpísala Susanne pred zástupcom moslimskej cirkvi svadobnú zmluvu.

Potom nasledovali tri dni a tri noci, keď mala svojho manžela iba sama pre seba. Nasledujúci deň už bola sama. Jej muž už spal u svojej prvej manželky. Tie tri spoločné dni boli výnimočné – svadobné, pretože inak manžel rozdeľuje svoj čas spravodlivo medzi všetky svoje ženy. Susannin deň, keď môže zaspávať po boku milovaného muža, je každý tretí. Potom odchádza z práce rovno k tretej žene. A od nej zasa k prvej. Susanne tvrdí, že nežiarli, hoci spočiatku si na to musela zvyknúť. Moslimky vraj fakt, že sa musia deliť o svojho manžela s ďalšími ženami, berú ako samozrejmosť. Nežiarlia na seba a akceptujú sa, priateľstvo je však medzi nimi zriedkavé – skôr panuje určitá rivalita. Každá chce byť tou najkrajšou a najlepšou manželkou, milenkou a matkou. A ako to funguje v prípade Abdulových žien? Susanne tvrdí, že manželovu prvú ženu Maryam si od začiatku veľmi vážila a bola jej sympatická. A tretiu ženu, Arabku Sarah, spoločnú priateľku jej aj Maryam, odporučila svojmu mužovi ona sama. Sarah, ktorá si do manželstva priniesla svoje tri deťúrence, je totiž tou najlepšou mamou aj pre Abdulove deti z rozvedeného manželstva, vyrastajúce dovtedy u jeho prvej ženy. Susanne priznáva, že táto rada sa jej nehovorila ľahko. Ale Sarah bola vraj to najlepšie riešenie nielen pre manželove deti, ale pre aj pre život všetkých troch jeho manželiek a rodín. Napokon, každá rodina žije sama pre seba. Samozrejme, že sa stretávajú v záhrade a v spoločných priestoroch, jedna druhú kriticky hodnotí, sem tam padne aj nejaká poznámka, ale nenávisť alebo žiarlivosť medzi nimi vraj nie je. To predsa Islam nepripúšťa!

Bez stola a televízora

Väčšinu času trávi Susanne doma, v komfortnom štvorizbovom byte s klimatizáciou a všetkou modernou technikou. Jej byt sa nachádza na prvom poschodí ich rodinného domu – háremu, pod ňou na prízemí v podobnom byte žije s deťmi Sarah. Prvá žena býva v samostatnom dome v meste. Ako bohatý podnikateľ si Abdul môže dopriať viac žien a každej z nich, i všetkým svojim deťom, zabezpečiť život vluxuse a blahobyte. Susanne má štyri deti ako schodíky: najstaršia Maryam má päť rokov, Mohamed štyri, Esa dva a najmladšia Yahya sotva pol roka. Do domácnosti patrí ešte filipínska slúžka, ktorá zabezpečuje všetky domáce práce. Zariadenie bytu je rýdzo arabské. Všade po zemi veľa vankúšov, žiadne stoličky ani stôl. Stoluje sa na podlahe, obrus sa prestiera priamo na koberec a okolo neho sa sedí alebo kľačí na vankúšoch. Vo všetkých miestnostiach sú iba holé steny, bez obrazov alebo fotografií. Alah totiž zakazuje zobrazovať ľudí i zvieratá a Susanne žije striktne podľa koránu. Žiaden televízor, žiadna hudba. Správy si prečíta na internete alebo v novinách. Inak je jej každodenný režim podobný ako u mnohých žien a matiek všade na svete. Ráno vstane, zobudí deti, pomôže im s obliekaním, pripraví raňajky a najstaršiu dcérku odvedie do škôlky. S ostatnými sa vyberie na prechádzku do parku určeného výlučne pre ženy. Po obede má vždy čas aj pre seba a svoje záľuby. Ak nečaká manžela, často k nej na návštevu prichádzajú jej priateľky aj s deťmi. Susanne je hlboko veriaca moslimka a trvalou súčasťou jej denného rozvrhu je aj modlitba a čítanie koránu.

Slobodná v bezpečí háremu

Susanne sa vo svojom novom domove celkom aklimatizovala a cíti sa v ňom slobodná a v bezpečí. Ani reči o nejakej izolovanosti či osamelosti. Spoločnosť sa síce striktne delí na mužský a ženský svet, no v tom ženskom je dostatok priestoru na sebarealizáciu, stretnutia, športovanie či kultúrne vyžitie. Vo svojom svete majú ženy na všetko dostatok možností. V parku sa stretávajú priateľky a mamičky s deťmi, existujú reštaurácie a kaviarne len pre ženy, kde sa rada stretne a poklebetí s priateľkami, vo fitnesscentrách pre ženy si môže zacvičiť a zašportovať.

Mladá Nemka je dnes už viac Arabkou. Nežiali za svojím pôvodným domovom, hoci do Nemecka na návštevu rodičov chodí pravidelne aj s deťmi každý rok. Niekedy sa k nim pridá aj Abdul. Susaninni rodičia sa museli zbaviť svojich predsudkov a naučiť sa tolerovať inú kultúru a dcérin spôsob života, ktorý si sama vyvolila. Nebolo to jednoduché, no dnes sa tešia zo svojich vnúčat a obľúbili si aj jej manžela. Susanne hovorí takmer dokonalou arabčinou, miluje typickú vôňu orientálneho korenia s neodmysliteľnou arómou kardamomu a zázvoru, má rada datle a pistácie a nevedela by už žiť bez žiary horúceho slnka a pohľadu na azúrové more. Ako hovorí: „V Oriente je mnohé lepšie a niečo možno horšie ako v Európe. Moslimovia sú vo všeobecnosti veľmi priateľskí a tolerantní.“ Susanne je medzi nimi šťastná a naučila sa milovať  ich kultúru.

Martina Michalová

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach