Žijem v manželstve bez sexu…

Nikdy nikoho nesúď, – zvykne sa hovoriť. Vlastný život ma presvedčil o tom, že osud nám môže pripraviť aj také prekvapenia a situácie, na ktoré by sme určite ani len nepomysleli. Radšej teda nikoho nesúdim, ani neodsudzujem. Žijem ako sa dá.

bez sexuS Braňom sme sa zoznámili pred dvadsiatimi troma rokmi. Vtedy som mala devätnásť a on päťdesiatštyri rokov. Bol mojím kolegom v podniku, do ktorého som ako mladá a celkom neskúsená nastúpila. Napriek tomu, že vekový rozdiel medzi nami bol naozaj markantný, od prvej chvíle sme si padli do oka. On – vysoký, ramenatý, dobre vyzerajúci  a mierne prešedivený päťdesiatnik s vyšportovanou postavou. Vedúci oddelenia. Ako som sa čoskoro dozvedela –  už dva roky vdovec. No a ja? Mladučká, štíhla, modrooká blondínka, s veľkými ideálmi, ale takmer bez skúseností. Pracovných, aj tých intímnych…A to mu imponovalo. Radil mi zorientovať sa v práci, na čo a koho si na pracovisku mám dať pozor, aj to, ako si poradiť so záležitosťami, pri ktorých mi ešte chýbala rutina. Keď  som videla, s akou ľahkosťou, hravosťou a eleganciou zvláda úlohy, ktoré mne sa zdali neriešiteľnou dilemou a ťažkým orieškom, nekonečne som ho obdivovala. Samozrejme, že nebol slepý a veľmi rýchlo si to všimol. Lichotilo mu to a súčasne cítil, že môj obdiv je úprimný. Aj on ma obdivoval, ale bol to úplne iný druh obdivu…

Dostal ma do postele,  a neľutujem to!

Vábila ho moja mladosť, ženskosť, ale aj určitá dávka naivity, ktorá síce prináležala k môjmu veku, ale jemu sa zdala taká vzrušujúca, že už dlhšie nemohol odolať a urobil presne to, po čom vraj túžil od prvej chvíle, keď sa so mnou stretol: Dostal ma do postele. Nie, neľutujem to! Bolo to úžasné a neskutočne vzrušujúce. Na kávu cestou z práce ma už pozýval aj predtým a jeho pozvania boli príjemné a nenútené. V pohode sme si prediskutovali pracovné problémy, poradil mi, čo bolo treba a čas nám nádherne plynul. Občas sme sa jeden druhému trochu dlhšie zahľadeli do očí, ale ináč nič medzi nami nebolo. Až do toho dňa, keď mi navrhol, aby sme sa išli spolu pozrieť na jednu výstavu. Nenamietala som  – bolo mi s ním fajn, dobre sa mi s ním rozprávalo a napriek veľkému vekovému rozdielu – veľmi ma priťahoval. Výstava bola zaujímavá a bolo o čom rozprávať, ale Braňo ma namiesto obligátnej kávičky pozval na večeru. Ako sa ukázalo, nič nenechal na náhodu. Stôl nechal rezervovať vopred v jednej z vychytených reštaurácií, poradil mi pri výbere jedla, objednal znamenité víno a keď som chcela niečo namietať, urobil iba: – Pssst, priložil si prst na ústa a sprisahanecky na mňa žmurkol. Zasmiala som sa teda aj ja a nechala som večeru voľný priebeh. Napokon, bolo to také príjemné a prirodzené – veď Braňo bol nielen očarujúci muž, ale aj výborný spoločník. Večer nám krásne ubiehal, chvíle smiechu sa striedali s čoraz hlbšími pohľadmi do očí a zrazu som si uvedomila, že ma Braňo drží za ruku a nežne sa pohráva s mojimi prstami. Vo chvíli, keď som sa mu chcela jemne vymaniť a prekvapene som sa mu zadívala do očí, pritiahol si moju ruku k ústam a pobozkal mi ju.  Celkom ľahúčko a pritom s takým citom a vášňou, že som sa nezmohla už na žiaden odpor. Bolo mi celkom jasné, že takého citu nie je schopný žiaden môj rovesník. A že ma tento muž nesmierne priťahuje…

dreamstime_xs_12895026Milovali sme sa ako posadnutí

Všetko bolo také nenútené a nežné, že keď ma po večeri pozval ešte k sebe na kávu, iba som s úsmevom prikývla a nebránila som sa. Ani vtedy, keď sme za sebou zavreli dvere jeho bytu a on ma o ne oprel. Zobral mi hlavu do svojich dlaní, vrúcne a nedočkavo sa mi zadíval do očí a dal mi prvý, vášnivý bozk. – Milujem ťa, si taká krásna, – vzdychol a pobozkal ma s takou vášňou, až som sa zapotácala a takmer som stratila dych.  Srdce mi bilo vzrušením ako divé, nohy sa mi podlamovali… Ako omámená som zaborila tvár  do jeho mužnej hrude a vdýchla som jeho arómu. Voňal mi tak príjemne a dráždivo, že som sa už ďalej neovládala, ani nepremýšľala a dovolila som mu všetko, po čom tak veľmi túžil. Aj ja som ho chcela – a on to cítil.  Keď mi rozopínal a zhadzoval moje oblečenie, aby vzápätí posial celé moje nahé telo bozkami, bola som taká rozhorúčená a vzrušená, že som takmer ani nedýchala, ale iba vzdychala… A vo chvíli, keď jeho nedočkavé ruky vyzliekli aj moje nohavičky a my sme, potácajúc sa, skončili v tesnom objatí v spálni, bolo mi úplne jasné, že aj ja po ňom túžim a všetky ostatné rozumné argumenty odmietam. Bol prvým skutočným mužom v mojom živote a ja som bola prvou po jeho manželke, po ktorej tak živočíšne zatúžil… Milovali sme sa tak krásne a vášnivo súčasne, že vo chvíli, keď naše rozhorúčené telá splynuli, pocítila som neopísateľnú rozkoš a  celý svet pre mňa prestal jestvovať. Mala som pocit, že nič krajšie v tomto zmysle už nezažijem a o minulosti už radšej ani nehovoriac. Erotické pokusy mojich rovesníkov boli totiž viac než chabé a úplne bez fantázie. Samozrejme, že s tým, čo so mnou dokázal Braňo, nedali sa ani len porovnať! Milovali sme sa ako posadnutí a nemohli sme sa nasýtiť jeden druhého. Nakoniec som zaspala v jeho náručí. Samozrejme, kávu sme si dali až ráno a keďže bola sobota, mohli sme si po sprche a raňajkách zopakovať všetko to, čo sa nám v noci tak páčilo… Bolo to rovnako krásne a fascinujúce. Keď sme sa na záver láskali a dívali sa jeden druhému do očí,  na chvíľu sa mu zlomil hlas a to, čo mi povedal, mi úplne vyrazilo dych: – Viem, že je to asi trochu predčasné, ale som si úplne istý, že chcem, aby si sa stala mojou ženou. Ľúbim ťa! A viem, že aj ty ľúbiš mňa. Myslím, že niet na čo čakať, keď nám môže byť už teraz  krásne…!

Zmenil sa na nepoznanie…

Jeho slová ma síce zaskočili, ale po obojstrannej vášni, ktorú sme spolu zažili, sa mi videli celkom logické a môjmu devätnásťročnému rozumu vôbec neodporovali. Nezobrali sme sa síce hneď, ale o polroka sme už boli svoji. Reči neprajníkov sme si nevšímali a hlasy tých, ktorí nám zdôrazňovali priepastný vekový rozdiel, sme nebrali vážne. Boli sme spolu naozaj šťastní. Braňo by ma najradšej na rukách nosil a zniesol by mi aj modré z neba. Prežili sme spolu nádherných 18 rokov a narodil sa nám aj synček, ktorý mi je dnes veľkou oporou. Ale prečo to všetko hovorím v minulom čase? Stalo sa totiž niečo, s čím nikto z nás nerátal. Nie, môj manžel nezomrel, ani ja som ho neopustila –  navštívila nás však krutá choroba, ktorá môjho manžela už nikdy neopustí. Áno, je to Alzheimer a je to veľmi ťažké.  Kto také čosi nezažil, nepochopí, aké bolestné je vyrovnať sa s tým. Ten úžasný a milovaný muž, ktorý ma zahŕňal takou láskou a pozornosťou, sa pred pár rokmi zmenil na nepoznanie. Vlastne, ani mňa už niekedy nespoznáva a robí také veci, ktoré dokáže odpustiť a znášať iba milujúca žena. Sú však ešte občas aj chvíle, keď sa mu nakrátko vráti pamäť a vtedy sa na mňa znovu pozerá tak ako kedysi – znovu som jeho dievčatkom.  Sú to však skôr okamihy. Samozrejme, že o intímnostiach s ním nemôže byť už ani reči – veď chvíľami ma ani nepozná… Po niekoľkých rokoch tohto trápenia som sa zblížila s lekárom, ktorý sa mi prihovoril v nemocnici, keď som raz v noci bola s manželom na pohotovosti. Najprv sme sa stretávali iba náhodne, potom ma poprosil o telefónne číslo a dal mi aj svoje, aby som sa naňho mohla obrátiť, keby som niečo potrebovala. Už nám aj veľakrát pomohol a chápe moju ťažkú situáciu. Klamala by som však , keby som tvrdila, že v tom nie je aj čosi viac. Áno, je. A čo je na tom? On je rozvedený, môj rovesník a ja mám ešte len 42 rokov! Je to taký hriech, keď túžim byť milovaná? Súčasne však cítim, že ho neustále porovnávam s Braňom, mojím manželom. Milujem sa s ním, tajne plačem a myslím na svojho muža, ktorého nikdy neopustím – aj keď už dávno nie je taký, ako býval… Rozumiete mi?

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach