Zviedol ma muž v ženskom tele

Niektorí ľudia majú zvláštnu schopnosť riadne si skomplikovať život a myslím si, že je to aj môj prípad. Ženil som sa v dvadsiatich šiestich rokoch a musím priznať, že to bola veľká láska. S Dankou som sa spoznal ešte ako študent vysokej školy a s trochu nadsázky pokojne môžem povedať, že to bola láska na prvý pohľad. Bolo teda len samozrejmé, že sme si postupom času jeden bez druhého život už ani nevedeli predstaviť a plánovali sme si spoločnú budúcnosť a deti, a to minimálne dve. Ani nám len na um nezišlo, že to všetko môže vypáliť úplne ináč ako sme si predstavovali. Krátko po svadbe sme si povedali, že práve teraz je ten pravý čas na splodenie vytúženého potomka a naivne sme si mysleli, že ak naplno dáme priechod našej vášni, už onedlho sa našou domácnosťou bude rozliehať detský smiech i plač.

muž v ženskom tele

Ako veľmi sme sa však mýlili! Prešiel rok, dva, tri – a nič! Medzitým sme sa z bytu presťahovali do menšieho starého domčeka pri meste, ktorý Danka zdedila po svojich starých rodičoch a s plnou vervou sme sa pustili do jeho renovácie. V budovaní rodinného hniezda sme našli nový zmysel života a tajne sme dúfali, že keď sa na túžbu po dieťati nebudeme tak veľmi sústreďovať, príroda to zariadi. Aj zariadila – ale úplne ináč, ako sme si predstavovali! Vyskúšali sme všetky možné metódy, milovali sme sa podľa kalendára, využívajúc plodné dni, ale naša túžba po dieťati ostala nenaplnená. Po desiatich rokoch manželstva sme boli nešťastní a úplne v koncoch.

Trápili sme sa, začali sme sa hádať kvôli hlúpostiam, Danka chodila po lekároch a podstupovala hormonálnu terapiu a ja, namiesto toho, aby som jej bol oporou, vysporiadal som sa so situáciou po svojom – začal som sa zdržiavať v práci čoraz dlhšie a dlhšie a nebránil som sa ani služobným cestám, ktoré sa neraz pretiahli aj na celý víkend. Svoju zásluhu na tom určite mala aj moja kolegyňa Martina, ktorá zhodou okolností bola v minulosti mojou spolužiačkou zo strednej školy a osud tak chcel, že teraz sa stala mojou kolegyňou. Na rozdiel odo mňa – ešte stále bola slobodná a užívala si život najmä z tej zábavnejšej stránky. Kým na strednej škole ma nijako zvlášť nepriťahovala, pretože bola skôr chlapčenský a racionálny typ, po rokoch som postupne začal meniť svoj názor. Určite aj vďaka tomu, že som sa jej postupne začal zdôverovať s tým, že v našom manželstve to už nie je tak ako kedysi a ona sa ma snažila rozptyľovať. Ani som si poriadne neuvedomil, ako sa to stalo a zrazu som len pocítil, že ma pomaly začína odpútavať od Danky a zapájať do vlastných aktivít. Žúry, výlety, zábava s priateľmi a dokonca i jazda na motorke – to bol jej svet.

muž v ženskom tele

– Nebuď hlúpy, – prehovárala ma čoraz častejšie, – veď žijeme len raz. To sa chceš na celý život zaviazať s tou ufňukanou Danou? Aj tak Ti nie je schopná porodiť deti a stále sa len hádate! – Vtedy som sa mal zbadať a vycúvať z kratšej cesty. Namiesto toho som odvrátil zrak, vyhovoriac sa na to, že to nie je také jednoduché. Keď som si uvedomil, čo som práve vyriekol, zahanbil som sa sám pred sebou. Prečo sa vlastne Martine spovedám a ospravedlňujem?

– Skrátka, si pod papučou, – to som si o tebe teda nemyslela! Taký chlap ako ty by si mohol vyberať, a nie sa držať pri sukni takej husičke! – vyletelo jej z úst.

Po druhý raz som si uvedomil, že ma bodlo pri srdci a moje prvé ja z celej duše chcelo Danku chrániť. Moje druhé ja sa však zahanbilo a súčasne podrástlo pred takým komplimentom.

– A možno má Tá Martina aj pravdu, – ospravedlňoval som sa sám pred sebou. Deti mať nemôžeme – a láska? Tá už asi pomaly vyprchala, pretože sa postupne zmenila na kŕčovitú snahu o potomka… Žil som v dvoch odlišných svetoch – doma na mňa vyčkávala Danka túžiaca po mojej nehe a pochopení, čoho sa jej už takmer nedostávalo a v práci na mňa číhala bezstarostná Martina, ktorá stále vymýšľala nové a nové žúry a príležitosti, len aby ma odlákala z domu. Rada sa hrala na supermodernú ženu, ktorá sa nechce viazať. Doma ma čakali smutné oči a výčitky, u Martiny vzrušenie, neviazaná zábava a pochopenie – aspoň som sa domnieval. Bolo naozaj iba otázkou času, kedy ma Martina zvedie. Aj sa jej to nakoniec podarilo – ani to dlho netrvalo. Bolo to na jednom neviazanom žúre, ktorého som sa zúčastnil, keď bola Danka na liečení. Bol som mierne opitý, tancovali sme, Martina mi šepkala do ucha , aký som vzrušujúci a tlačila sa ku mne tak zmyselne, až som neodolal. Keď ma krátko nato zatiahla do vedľajšej izby, všetko dostalo rýchly spád. Bol som vzrušený ako už dávno nie, pretože milovanie s Dankou, sa postupom času zmenilo na nutnosť. A opäť tá dotieravá myšlienka na Danku! Nedala mi pokoja ani v tej najintímnejšej chvíli… Martina sa však snažila, a to nielen v tú noc, takže Danka mi z hlavy postupne vyšumela.

Keď sa Danka vrátila z liečenia, uvedomil som si, že jej prítomnosť už začínam pociťovať ako ťarchu a čoraz viac som bol na ňu podráždenejší. Unikal som tak často, ako som len mohol. Posledný úder nášmu manželstvu napokon zasadila samotná Martina, keď bez akéhokoľvek varovania v jedno sobotňajšie dopoludnie zatelefonovala priamo Danke a vyrútila sa na ňu, prečo stojí v ceste nášmu šťastiu. Tak to som teda nečakal. Vtedy sa chúďa Danka takmer zosypala. Priznal som sa jej, že som ju síce podviedol, ale ešte stále som jej tvrdil, že to bol omyl a že ju mám rád – že som len nešťastný a neviem, ako ďalej. Bol to hrozný deň a večer sa stalo niečo, čo by som od Danky nečakal.

– Pobaľ si svoje veci a choď tam, kde ťa srdce ťahá, – povedala síce so slzami v očiach, ale rozhodným hlasom. – Nechcem stáť v ceste tvojmu šťastiu. Možno bude naozaj lepšie, ak sa rozídeme. Čas ukáže, či navždy, alebo aspoň na nejaký čas. Snažil som sa protestovať, ale moje snahy boli márne – Danka mi už stihla priniesť aj kufor a pomaly mi začala baliť veci. Vtedy som si uvedomil, že som všetko zbabral a že to už asi nikdy nenapravím. Zachoval som sa ako obyčajný hlupák. Zrazu mi bolo úplne jasné, že k Martine sa nasťahovať nechcem – hoci ma volala. Vrátil som sa teda k svojim rodičom a žil som tak, ako sa dalo. Martina sa všemožne usilovala o to, aby som zabudol a venoval sa tomu, čo ona považovala za ozajstný život. Ja som si však čoraz častejšie a bolestnejšie začal uvedomovať, že život po Martininom boku sa pre mňa stáva neznesiteľný a že sa mi jej nápady a žúry prejedajú. Dokonca boli aj chvíle, keď sa mi doslova protivila. Napríklad vtedy, keď v záujme toho, aby ma riadne nažhavila, začala znášať pornočasopisy a kazety, nútiac ma, aby sme to aj my tak skúšali.

S Dankou som sa síce nevídal, ale viackrát som sa pristihol pri tom, že na ňu myslím. Asi som na ňu myslel naozaj veľmi intenzívne, pretože jedného dňa sme sa celkom nečakane stretli v obchodnom dome. Prekvapene sme sa na seba pozreli a na moment sme obaja ostali zarazení. Avšak vo chvíli, keď sa na mňa usmiala a letmo sa dotkla mojej ruky, cítil som, ako sa mi rozbúchalo a súčasne zozvrelo srdce. Bola taká krásna, s rozpustenými plavými vlasmi a v ľahučkých letných šatách! Cítil som sa ako zelektrizovaný. Nič mi nevyčítala, neotočila sa mi chrbtom, iba tam stála a usmievala sa na mňa.

– Ako sa máš? – opýtal som sa, keďže mi nezišlo na um nič originálnejšie.
– Ďakujem, dobre. A čo ty? – opýtala sa ešte stále s úsmevom, ktorý som kedysi tak miloval. Ani teraz ma nenechával ľahostajným. – Vyzeráš úplne nádherne, – povedal som, dotkol som sa obnaženej pokožky jej ramena a cítil som, že ma to rozrušilo.
– Nedáme si spolu kávu? – opýtal som sa s nádejou v hlase. Zaváhala.
– Vieš, potrebujem sa s tebou dohodnúť na nejakých veciach – tak prečo by sme to mali riešiť telefonicky? – snažil som sa ju upokojiť a ešte stále som kul svoje železo.
– Dobre teda, – prekvapivo súhlasila. – A kam pôjdeme?
– Nemohli by sme si dať kávu u nás doma? – Pri slove „u nás“ som sa zarazil a videl som, že to trhlo aj Dankou. Rýchlo sa však spamätala a povedala: – V poriadku, prečo nie? Veď sme ešte stále manželia a máš tam ešte plno svojich vecí.
Vo chvíli, keď sme otvorili bránku a vošli sme do záhrady domu, ktorý sme ešte prednedávnom obaja s takou láskou budovali, sa mi takmer podlomili kolená. Od chvíle, keď mi Danka pobalila veci, uplynulo pol roka a mne sa to zdalo ako celá večnosť. Zrazu som sa cítil, akoby som sa práve v tej chvíli vrátil do minulosti a mal šancu ešte niečo napraviť. Ovanula ma vôňa rozkvitnutej záhrady a spomienky i pohľad na spoločne vysádzané stromy a kríky ma celkom opantali.
– Čo všetko sme si spolu plánovali… – vzdychol som. Danka sa strhla a rýchlo vbehla do kuchyne pripraviť kávu. Ja som zatiaľ stál na malej terase a spomínal som. V hlave som si horúčkovito začal premietať film našej lásky. Bolelo to. Z mučivých spomienok ma vyrušila Danka, ktorá sa vrátila s kávou. Naservírovala ju na stolík, sadla si vedľa mňa a zadívala sa mi do očí.
– Tak čo ťa trápi? – opýtala sa tichým hlasom.
– Čo by som len dal za to, keby som mohol vrátiť čas! – vyhŕklo zo mňa a chytil som ju za ruku. Na moje príjemné prekvapenie mi to dovolila. Plný vzrušenia som sa na ňu zadíval, zdvihol som jej ruku k svojim ústam a pobozkal som ju. – Odpusť mi, prosím ťa. Nechcel som… viem, že som ťa veľmi ranil. Danka, tak veľmi po tebe túžim – nikdy som ťa neprestal mať rád!
V tej chvíli sa strhla a chcela vstať. Zľakol som sa, že chce odísť, vyskočil som zo stoličky a objal som ju. Na chvíľu sme ostali stáť v nemom objatí a do očí sa nám tlačili slzy. Tisol som ju k sebe tak silno, že som si uvedomoval každý kúsok jej tela, cítil som jej opojnú vôňu, mäkkú ženskosť a všetko to, kvôli čomu som sa do nej pred rokmi zaľúbil. Začal som ju bozkávať na krk, ústa a rukami som ju hladil po chrbte. Akoby nechápavo sa na mňa pozerala svojimi veľkými modrými očami, ale potom sa mi aj ona ovinula okolo krku a úplne sme zabudli na svet. Jednoducho sme po sebe zatúžili – bolestne, živočíšne, vášnivo. Vtiahol som ju do obývačky, ale moja túžba po nej bola taká silná, že som z nej hneď začal strhávať šaty a k posteli sme sa ani nestihli dostať. Ani nebolo treba. Úplne nahú som ju položil na mäkučkú kožušinu na zemi, ktorú sme spolu kúpili asi pred dvoma rokmi a ani sme nestihli otestovať, ako chutí milovanie na nej…

Teraz sme si to vynahradili! Roztúženými očami som sa na ňu zadíval, strhávajúc zo seba posledné zvyšky rušivého oblečenia, ktoré mi ešte bránili v tom, aby sme si boli takí blízki, ako je to len najviac možné. Stalo sa a bolo to úžasné. Opájal som sa jej vôňou, zasýpal som ju bozkami od hlavy po päty, až som sa v jej sladkej ženskosti úplne rozplynul. Myslím, že tak intenzívne a úžasne som sa nikdy v živote predtým nemiloval. Netušil som, že sa také niečo môže stať po rokoch manželstva s vlastnou manželkou, ktorej som, ja hlupák, bol neverný! Vzdychali sme rozkošou a túlili sme sa k sebe, akoby sme sa báli, že nás niekto od seba odtrhne. To sme však už nikomu nedovolili. Dostali sme od osudu druhú šancu a naplno sme si ju chceli vychutnať. A vychutnávali sme ju každý deň, akoby sme sa snažili dobehnúť to, čo sme zameškali. Uvedomil som si, že som Dankou úplne posadnutý a práve tak som sa s ňou aj miloval. Dychtivo, nenásytne, alebo inokedy zase nekonečne nežne. A stal sa malý zázrak: Po mesiaci intenzívneho milovania mi Danka natešená oznámila radostnú správu, že čakáme dieťatko. Zalial ma príval nežnosti a šťastia. Schytil som ju do náručia a zahrnul bozkami. Samozrejme, s Martinou som prerušil styky – vysmiala sa mi, že som trápny, keď sa vraciam k vlastnej žene a chcem sa po celý život rozčuľovať s ňou a s deckami.
Až vtedy som si definitívne uvedomil, aká je trápna a aký som bol trápny ja, keď som jej naletel.
Čas však plynul ďalej a ja som si žil po svojom. S Dankou, so synom i dcérkou, ktorá sa nám narodila o rok a pol po synčekovi. Pre istotu som aj zmenil zamestnanie, aby som s Martinou neprichádzal vôbec do styku. Spočiatku sa totiž nevzdávala nádeje a naďalej ma zvádzala. Keď však definitívne pochopila, že prehrala, stiahla sa a dopočul som sa, že odišla niekde do Čiech. Doma na Slovensku jej už bolo tesno a chcela zmeniť prostredie. Celkom som si vydýchol. Netušil som, že to najväčšie prekvapenie ma ešte len čaká. Dočkal som sa ho až po rokoch na pomaturitnom stretnutí. Spočiatku som aj váhal, či tam vôbec pôjdem, aby som zase niečo nepokazil, ale nakoniec som predsa len išiel a zažil som ozajstný šok. Martina síce neprišla, ale pri stole obďaleč sedel muž, na ktorého si nikto nepamätal, že by bol býval náš spolužiak. Keď sa zdalo, že sme už všetci, pristúpil k nášmu stolu a povedal to, čo nikto nečakal: – Ahojte, asi ma nespoznávate, ale aj som tiež váš spolužiak – Martin… Teda keď som ešte chodil s vami do školy, volal som sa Martina…
Všetci sme onemeli v tichom úžase a hľadali sme v tvári nášho spolužiaka Martinine črty. Aj sme našli. Bola to ona – teda on! Po celý život si vraj nebola celkom istá svojou sexuálnou orientáciou, až napokon podstúpila náročné vyšetrenia, ktoré jej pochybnosti potvrdili: V skutočnosti bola mužom uväzneným v ženskom tele! Rozhodla sa, že mužské pohlavie jej viac vyhovuje a musela kvôli tomu podstúpiť náročnú operáciu. Mala vraj v sebe aj mužské orgány! Dnes vyzerá ako chlap, nosí bradu a vraj má aj priateľku… Pri pomyslení na to, že tento muž v ženskom tele ma v minulosti zviedol a takmer mi zničil rodinné šťastie, mi prišlo nevoľno. Našťastie, nie nadlho. Na stretnutí som sa dlho nezdržal a ponáhľal som sa za Dankou a deťmi – veď žijeme len raz!

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach