Netrpezlivosť a nervozita mi takmer zničili manželstvo…

Mám 36 rokov, som vydatá, zamestnaná a večne zaneprázdnená mamička dvoch malých detí. Nedávno sme zdedili aj malý starý domček so záhradkou po starých rodičoch, takže všade, kde sa len pohneme, je práce neúrekom. Stále teda zápasím s časom a asi si viete predstaviť, že moja práca a povinnosti nikdy nemajú konca a vždy je ešte niečo, čo by bolo treba urobiť a stihnúť – najlepšie hneď! A v tom je asi aj môj problém. Aby som to všetko stihla, musím sa ponáhľať a akosi nemám čas pri ničom sa zastaviť a niečo si vychutnať. Skrátka, nemám trpezlivosť so svojím okolím, ale ani so sebou…

Netrpezlivosť a nervozita

Bola som neposedné dieťa…

Keď som bola malé dieťa, bola som ako živé striebro, Všetko ma zaujímalo, všade som chcela byť a snažila som sa byť vo všetkom prvá. Zaujímalo ma kreslenie, tanec, spev, volejbal, a tak som navštevovala veľa krúžkov. Nikdy ma nebavilo len tak nečinne sedieť a pozerať telku. Stále som musela byť v pohybe  Napriek tomu, že som sa učila dobre, dosť často sa stávalo, že som aj trochu vyrušovala a bavila sa so spolužiakmi počas vyučovania, pretože niekedy som jednoducho nevedela vydržať sústrediť sa po celú dlhú vyučovaciu hodinu. To, čo pani učiteľka vysvetľovala, som rýchlo pochopila a najradšej by som zutekala niekde von, kde sa deje niečo zaujímavé. Pamätám si, že keď skončilo vyučovanie, medzi prvými žiakmi som utekala do šatne a potom rýchlo zo školy von, lebo som toho vždy chcela tak veľa stihnúť!

Ležať doma v posteli bol pre mňa horor!

Samozrejme, pri svojej náhlivosti som občas bývala aj nepozorná, dôsledkom čoho bývali nepríjemné úrazy. Rozbité kolená a hlava – to by ešte nebolo také hrozné. Keďže som vždy najradšej robila niekoľko vecí odrazu a nedávala som pozor, kam stúpim, potrápili ma aj zlomeniny a vyvrtnutia. Našťastie, nerobila som si z toho až takú ťažkú hlavu. Mimochodom, ani bežné ochorenia som si nejako zvlášť nepripúšťala, pretože ležať doma v posteli bol pre mňa horor. Kým iní spolužiaci sa kvôli chorobe radi ulievali zo školy, ja som iba máloktorú chorobu dokázala vyležať a ako rodičia hovorievali, vždy som sa driapala do školy skôr ako bolo treba.

Čakanie ma ubíja

Napokon, to, že žiadnu chorobu poriadne nevyležím, mi ostalo až doposiaľ, keď už mám vlastnú rodinu. Vždy sa nájde nejaký dôvod, prečo nemôžem chodiť po lekároch, doliečiť sa, alebo jednoducho – ostať v posteli. Treba predsa stihnúť termíny v práci, doma nakúpiť, upratať, navariť, popísať s deťmi úlohy.

Keď si pomyslím, že by som mala vysedávať v čakárni u lekára, potom zase stáť v lekárni, no a nebodaj ešte chodiť po odborných lekároch – radšej sa snažím, pokiaľ možno, svoje zdravotné problémy riešiť sama. Prirodzene, že už sa nahromadili aj také, ktoré sama riešiť nedokážem, ale stále to odkladám.

Pravda je taká, že stále zápasím s časom a uvedomujem si, že čakanie ma ubíja. Viem, že to nie je normálne, ale rozčuľujú ma aj také veci, keď v dopravnej špičke musím čakať pred semaforom na zelenú, keď šofér predo mnou nevyštartuje na zelenú tak rýchlo, ako si predstavujem, alebo ak má nebodaj problémy so štartovaním. A to už ani nehovorím o tom, čo to so mnou robí, ak mám pred sebou auto, ktoré ide pomalšie, ako by malo. Vtedy dokážem byť naozaj poriadne nervózna – aj nepríjemná.

Radšej to urobím sama, než by som mala čakať…

Uvedomujem si, že stále mám vo svojom podvedomí akúsi nervozitu, ktorá ma núti robiť veci rýchlejšie ako je asi bežné. Prejavuje sa to v práci, kde som síce na vedúcej pozícii, ale mnohé veci radšej robím sama, než by som to mala svojim kolegom zdĺhavo vysvetľovať. Je mi ľúto času, ktorý mám venovať vysvetľovaniu vecí, ktoré sú mne už dávno jasné…. Takže často vlastne robím aj za druhých. Horšie je, že podobnú situáciu mám aj doma: Než by som sa mala zdržiavať tým, že manželovi a deťom vysvetlím, čo treba kúpiť alebo doma urobiť, radšej nič nevysvetľujem a v rámci možností to zvládnem sama. Samozrejme, občas som z toho poriadne unavená a doslova uťahaná.

Milovanie je fajn, ale prečo niekedy tak dlho trvá?

To, že so mnou asi už dávno niečo nie je v poriadku, je asi zjavné a postupom času som si to začala uvedomovať aj ja. To, k čomu sa však teraz priznám, bol asi už len zlatý klinec. Schválne som nepoužila výraz „vrchol“ pretože žiadny krásny vrchol sa napokon nekonal:

Bol krásny víkendový večer, naše deti boli u starých rodičov, a tak sme si s manželom urobili peknú chvíľku a chceli sme si to užiť. Otvorili sme si fľašu dobrého vína, niečo sme popili a potom sme sa rozhodli, že si vychutnáme spoločný kúpeľ. Bolo to také krásne, príjemné a uvoľňujúce, že som na chvíľu úplne zabudla na tie neustále tikajúce hodiny, ktoré asi v sebe nosím a úplne som podľahla tej čarovnej a vzrušujúcej atmosfére, ktorá potom pokračovala aj v spálni. Uvedomila som si, že je to už dávno, čo sme sa s manželom takto milovali. A to bola asi chyba, že som si to uvedomila, pretože vzápätí som znovu začala myslieť a napriek tomu, že manžel bol celý roztúžený, ja som sa ukradomky zadívala na hodinky a uvedomila som si, že takto asi nestihnem dokončiť tú prácu, ktorú som si doniesla na víkend domov. Ráno mali prísť deti a ďalší scenár som už poznala…

Miláčik, nešlo by to trochu rýchlejšie…?

Viem, že to, k čomu sa teraz priznám, bude znieť hrozne, ale stalo sa presne toto: Manžel si všimol, že som sa pozrela na hodinky a že som vo svojej vášni trochu poľavila, a tak mi, ešte stále roztúžený, povedal, aby som sa na čas vykašľala. Že ten teraz patrí len nám. A ja hlupaňa, som mu povedala, že by bol veľmi zlatý, keby sa trochu poponáhľal, lebo mám ešte prácu…!

To, čo potom nasledovalo, by som radšej ani nekomentovala: Manžel sa veľmi urazil, okamžite sa odo mňa odtiahol a povedal mi, že naozaj asi nie som normálna a že nech už niečo so sebou robím, lebo sa chovám ako blázon.  Sadol si na kraj postele, otočil sa mi chrbtom a tvár si zaboril do dlaní. Videla som, aký je nešťastný a aj ja som bola nešťastná. Možno po prvý raz vo svojom živote som si uvedomila, že to, čo robím, asi nie je normálne a že aj keď to robím v záujme toho, aby sa všetko stihlo, míňa sa to účinku a ja, ani moji blízki, z toho nemáme osoh. Čaro večera bolo v nedohľadne a ja som pochopila, že práve teraz nastal ten čas, keď to musím riešiť.

Riešenie sa našlo…

Po úprimnom rozhovore s manželom, keď  pochopil, že to, čo sa stalo, ma naozaj mrzí a že s tým chcem niečo robiť, sme sa rozhodli, že skúsime môj problém riešiť u poradcu, ktorý sa zaoberá Bachovou kvetovou terapiou. Veľa som už o tejto metóde čítala a mala som pocit, že možno práve toto by mi mohlo pomôcť. A všetko nasvedčuje tomu, že toto rozhodnutie bolo správne. Už prvé stretnutie s poradkyňou bolo veľmi príjemné a osožné. Ani som netušila, aké oslobodzujúce a súčasne upokojujúce môže byť, keď začnem niekomu nestrannému rozprávať o svojom živote a čo všetko si pri tom uvedomím.

Pani poradkyňa mi poradila, aké Bachove kvetové esencie mám užívať a ako ich mám užívať, no a ja si uvedomujem, že si začínam viac vychutnávať svoj život, a to po všetkých stránkach. Už viem a cítim, že šťastie nespočíva v tom, aby sme boli prví v cieli, ale že je oveľa dôležitejšie to, čo a s kým na ceste do cieľa zažijeme. Niekedy môže byť aj samotná cesta dôležitejšia a krajšia ako cieľ.

A pre mňa je najkrajšie, že si túto cestu viac užívam so svojimi blízkymi a že mám, aj vďaka Bachovým kvetovým esenciám, viac zo života. Viem, že život mi tieto radosti ponúkal aj predtým, ale ja som ich nevnímala.

Veronika

Poradňa

Netrpezlivosť a nervozita
Mgr. Zuzana Sommer

Bachove kvetové esencie  nám môžu veľmi účinne pomôcť v najrôznejších situáciách, ktoré život prináša. Práve vďaka nim často získame potrebný odstup či nadhľad, začneme veci vnímať trochu ináč, získame novú silu a energiu a náš život sa môže  zrazu príjemne zmeniť. A o tom svedčí aj príbeh Mirky.

Aké Bachove kvetové esencie by ste odporúčali užívať v tomto prípade?

Radí Mgr. Zuzana Sommer

V tomto prípade by som odporúčala užívať tieto Bachove kvetové esencie:

Impatiens (Netýkavka žliazkatá)

Netrpezlivosť a nervozita

Veronika je typický príklad na esenciu Impatiens.
Vnútorné napätie, neustále nutkanie všetko rýchle zariadiť, vybaviť, urobiť a s ničím sa dlho nezdržiavať. Z Veroniky šiel až pocit, že sa snaží predbehnúť nielen čas, ale aj rýchlosť svetla! Rýchlosť v jej živote a napätie naberali tak veľmi na obrátkach, že sa všetko začalo rúcať aj v intimite a to bol jediný moment, keď si Veronika dokázala konečne uvedmiť, že s touto situáciou a bludným kruhom, v ktorom sa pohybuje, je treba skoncovať.
Impatiens pomohlo Veronike v prvom rade zbaviť sa svojho hlbokého vnútorného napätia, dostať sa do vnútornej rovnováhy a pokoja, v ktorom si mohla uvedomiť plynutie času v súlade s vlastným potenciálom, a nie s vnútorným tlakom.
Táto esencia bola pre Veroniku skutočným kľúčom k vnútornému pokoju, tolerancii a trpezlivosti.

Oak (Dub letný)

Netrpezlivosť a nervozita

Ďalšou esenciou bol pre Veroniku aj Oak (Dub letný), ktorý jej pomohol pochopiť, že takýto bludný kruh, plný napätia, nič neprináša, okrem ďalšieho napätia, a že je nutné sa zastaviť, nabrať nové sily a zadívať sa na celý reťazec udalostí v jej živote z úplne iného uhla pohľadu a upustiť od neustáleho hnania sa z povinnosti do povinnosti.

Oak jej pomohol sa skutočne zastaviť a nadýchnuť sa. Uvedomila si, že prehnané tempo, prehnaný zmysel pre povinnosť, ktorý jej ani nedovolil zastaviť sa a prežiť radosť z toho, čo si už vybudovala a dokázala, ju len hnal do ďalších povinností a potlačovani seba samej. Preto ani chvíle intimity nešlo vychutnať a užiť si s ľahkosťou a vášňou. Oak ju zároveň naučil odstúpiť od týchto starých vzorcov chovania, ktoré si úspešne niesla už zo svojho detstva. Pomohol jej priniesť viac radosti, spontánnosti do každodenného života a nájsť tu správnou hranicu medzi odpočinkom a povinnosťami.