Myslím, že sa bez problémov zhodneme, že v našich končinách sú najväčším sviatkom rodiny Vianoce. Zároveň je to pre rodinu aj najkritickejšie obdobie v roka. Najideálnejšími Vianocami sú tie, kedy sa nič mimoriadne nedeje. Keď sa všetko odvíja ako už stokrát predtým. Doprajme si pohodu bez prekvapení, veď idú Vianoce. Každá novota hrozí v duchu zákonov schválnosti katastrofou.
Vianoce pod tlakom
Toľko krokov sme spolu za ten rok urobili – lepších aj horších! A teraz (po tom všetkom!) sa od nás očakáva, že urobíme ešte jeden. Lenže ten jeden má v sebe aspoň sto medzikrokov: zohnať peniaze (našetriť), zohnať darčeky (tie správne a nie drahé), zohnať toľko jedla, akoby mala prísť vojna kombinovaná so zemetrasením, nezabudnúť na stromček (a čo kapor?) a navrch ešte nejaké celorodinné prekvapenie v podobe pokazenej práčky, vysávača či nebodaj televízora! A do toho ešte fofry v práci, lebo v čase Vianoc celá krajina odumrie nie na tri dni, ale najmenej na tri týždne.
Ozaj, a ešte zorganizovať program na sviatky. Nezabudnúť na širšiu rodinu. A kam pôjdeme na Silvestra? Nezabudli sme na niečo? Čo sa týka Vianoc, jedinou oficiálne povolenou formou existencie muža v domácnosti je láskavé odporúčanie – nezavadzaj a čakaj. Väčšina z mužov totiž nepečie, a kým by ste im vysvetlili, ako sa leští, mydlí, drhne, vysáva, nakladá, vykladá a perie, prišli by ste o rozum.
Preto sa ich usilujeme držať v bezpečnej vzdialenosti najmä od krehkých vecí (medzi nami – idú Vianoce a čo nie je v čase Vianoc krehké?). A tak muži chodia bezcieľne po dome a sekírujú. Kibicujú. Radia (?!), mudrujú a poúčajú…Tak čo s tým chlapom? To boli časy, keď poslať ho kúpiť stromček znamenalo aspoň pár hodín pokoja! Pri kúpe kapra navyše aj vymrzol, takže už nemal síl veliť celej rodine. Ale dnes?
To si chlap?!
Je načase zastať sa ženatých mužov. Áno, ľudstvo im dlží uznanie za každoročný výkon, ktorý podávajú počas Vianoc pri plnení takzvaných chlapských povinností. Boli časy, keď zohnať kapra bolo takmer rovnako namáhavé, ako ho vlastnoručne dochovať a vyloviť. Navyše, vtedy sa kapry vyznačovali pozoruhodnou životaschopnosťou.
Jedného som nechal hneď pri kúpe ovaliť smrtonosným úderom, potom som s ním chodil s kamarátmi po všetkých blízkych stánkoch s vareným vínom, posedel zo dve hodinky na návšteve (kapra som zatiaľ u známych odložil prezieravo do chladničky), dotrepal ho domov, a keď som ho vyťahoval zo sieťovky, ešte si na mňa nemo otváral chlebáreň. A teraz, čo s ním? Každá žena si myslí, že absolventi vojenského výcviku musia vedieť zneškodniť takéhoto tvora. No veď áno, dajte mi guľomet a je to raz dva.
Len kto má potom vypľúvať toľké olovo namiesto plnky? Mal som na to fintu, priznávam. Rozhodol som sa, že kaprovi humánne „zakrútim krkom“. Lenže som nenašiel ten krk! Potom som ho skúšal ovaliť kladivom tak, aby ho to nebolelo. No a ešte varechou zlomiť chrbtovú kosť. Dodnes vidím tie vyčítavé oči. Nakoniec to musela vyriešiť moja netrpezlivá žena nožom. A bez vojenského výcviku.
Patálie so stromčekom
Stromček je však už naozaj čisto mužská záležitosť. Neviem, ako ste prežívali prvé roky manželstva vy, ale tie moje hlboko poznačila každoročná kritická chvíľa – kupovanie vianočného stromčeka. Ako mladý vedátor, zaujatý službou ľudstvu, som túto povinnosť zakaždým riešil na poslednú chvíľu a najmä s nemalým ostychom. V kritických chvíľach prechodu od ruského komunistického Deda Mráza k svetáckemu kapitalistickému Santa Clausovi to totiž vôbec nebola jednoduchá disciplína.
Nájsť predajné miesto, vybrať stromček, s akým vás doma nevyhodia, ale na aký stačí peňaženka, náročne ho zmotávať špagátom pod ľahostajným dohľadom predávajúcich chlapíkov, no a tá cesta domov…! Vliecť stromček v električke bol zážitok rovnaký, ako keby som na zadnej plošine stál so spustenými gaťami.
Mal som pocit, že si ma premeriava KAŽDÝ, kto nastúpil, a v duchu sa pýta – nie je krátky? nie je priveľký? nie je nakrivo? Keď sme konečne spolu so stromčekom vypadli na domácej zastávke, bolo to ako vykúpenie… Jeden rok to však muselo prísť. Prišiel som domov a oči mojej ženy signalizovali, že je zle.
„Kde máš stromček?“ opýtala sa tá božia bytosť, akoby sme so stromčekom chodievali na pravidelné vychádzky. Správnu odpoveď som však poznal.
„Bude, zajtra.“
„Zajtra je Štedrý večer!“ No to mi oznamovali už len dôrazne zabuchnuté dvere od kuchyne. Chvíľa vyžadovala ráznu akciu.
Riešenie sa vždy nájde
Odložil som tašku a obliekol som malú Lucku ako nevyhnutnú pomocníčku v tušení, že nákup stromčeka deň pred Štedrým večerom o siedmej večer v podmienkach ešte nie celkom rozvinutého kapitalizmu nebude jednoduchý. A vyrazili sme. Keď sme konečne našli na sídlisku improvizovanú ohradu, kde predávali stromčeky, uvideli sme efekt podobný výbuchu neutrónovej bomby. Ľudia zmizli, stromčeky tiež a na zemi ležala len masa ihličnatých zvyškov. Medzi nimi sa motal predavač a na moju naivnú otázku len mávol rukou.
„Už ani zelenú metlu nemám.“
„Ale my MUSÍME kúpiť stromček. Pozrite na to úbohé dieťa.“ Lucka bez problémov zahrala úbohé dieťa a predavač sa ustarane zamyslel. Chvíľu si šúchal bradu, chvíľu pozeral do temnej oblohy, ešte sa poškrabal za uchom a nápad bol na svete. Prekopal tie zvyšky na zemi a vytiahol niečo, čo kedysi asi bolo stromčekom, ale ostal z neho len ako-tak znesiteľný vrchovec na holom kmeni.„Zachovajte pokoj, mladý pán, dám vám k tomu aj náhradné diely.“Ten rok sme mali zvlášť pozoruhodný stromček. Vyvŕtal som doň diery a nastrkal do nich „náhradné diely“ vetvičiek. Bol to, pri všetkej dobrej vôli, stromček-invalid.
Riešenie: Ešte šťastie, že aj u nás služby už tak pokročili, že nám možno raz budú voziť stromčeky na telefonickú objednávku. Ale čo potom budú robiť tí chlapskí domasedi? Veď idú Vianoce!:-)
