Rodičia, žijúci s dospelými deťmi, trpia viac
Mnohí rodičia sa desia chvíle, keď ich dieťa dospeje a povie, že chce žiť samo. Odíde z domu budovať si vlastný život a v rodičovskom dome zostane prázdno. Určite, po dlhých rokoch spoločného života s deťmi v jednej domácnosti takéto rozhodnutie trošku zabolí, avšak každý rodič musí rátať s tým, že jeho dieťa nebude navždy dieťaťom a raz sa osamostatní. Napriek tomu, že rodičia môžu cítiť smútok a trošku potrvá, kým si zvyknú na väčšie ticho doma, ukázalo sa, že odchod dospelých detí z rodičovského domu v konečnom dôsledku rodičom prospieva a, samozrejme, i deťom. Rodičia, ktorí sa starajú o svoje deti i v dospelosti, respektíve s nimi zdieľajú jednu domácnosť, trpia v spoločnom súžití omnoho viac ako tí, ktorých deti „uleteli z hniezda“.
Syndróm prázdneho hniezda
Je isté, že pocítime odchod detí, avšak mýtus o syndróme prázdneho vtáčieho hniezda, ktorý vznikol na logickom predpoklade, že rodičia ťažko znášajú odchod svojich potomkov zo spoločnej domácnosti, je pravdivý len čiastočne. Lepšie povedané, platí väčšinou len v prvé dni, čo sa dieťa osamostatní. Odborníci totiž zistili, že rodičia, ktorých deti sa neplánujú ani v dospelosti odsťahovať z domu a žijú s nimi naďalej i vo vyššom veku, trpia omnoho častejšie depresiami ako rodičia, ktorých deti sa osamostatnili.
Orientácia vo „veľkom“ svete
Samozrejme, osamostatnenie je potrebné a dôležité aj z pohľadu detí a ich orientácie vo „veľkom svete“. Deti, ktoré sa musia sami o seba postarať, sa naučia vážiť si peniaze, prácu, vedia lepšie organizovať život a hospodáriť. Vedia, že všetko niečo stojí, a keď čokoľvek chcú, musia vynaložiť istú námahu, aby to mali alebo dosiahli. Deti, ktoré aj v dospelosti žijú s rodičmi, sú väčšinou zvyknuté na to, že aj keď nebudú mať peniaze, bude o ne postarané, že budú mať stále čisté veci, upratané, navarené a podobne. A čím dlhšie žijú s rodičmi, tým ťažšie sa osamostatnia. Nehovoriac o tom, aké to bude pre nich ťažké. Dosť ťažko si nájdu aj partnera, ktorý by im vyhovoval, a ktorému by vyhovovali oni, a tak sa neraz vracajú spať k rodičom.
Radšej na návšteve
Psychiatrička Melanie Abasová z londýnskej King´s College, ktorá sa zaoberala týmto fenoménom, zistila, že mnohí rodiča uvítajú svoje deti radšej na návšteve, ako v spoločnej domácnosti. Väčšina rodičov sa po odsťahovaní detí cíti šťastnejšími a spokojnejšími, kým tí, u ktorých synovia a dcéry zostávajú aj v dospelosti, prežívajú častejšie depresie a úzkosti.
Aktívne deti prinášajú radosť
Spomínaná psychiatrička zistila tiež, že najčastejšie opúšťajú svojich rodičov deti aktívne, vzdelané a s dobrým zázemím. Ich výsledky zase poskytujú rodičom zdroj uspokojenia a šťastia. Deti, ktorým sa veľmi nedarí, alebo nemajú chuť pracovať, či sa nevedia presadiť, zostávajú pri matkinej „sukni“ dlhšie, avšak rodičom neprinášajú tým pádom ani potechu, skôr starosti, z ktorých vyplynú neraz depresie. Najhoršie na tom sú rodičia z chudobných rodín, ktorí žijú pod jednou strechou so všetkými deťmi, aj keď odrastú. Melanie Abasová ďalej tvrdí: „Bežne sa uvažuje tak, že odchod mladých ľudí má výrazne negatívne dôsledky na život rodičov vo vidieckych oblastiach. Ale naše objavy túto obľúbenú domnienku spochybňujú v tom, že by sa starší rodičia cítili opustene a bez podpory.“
