Afrika
Po celé stáročia bola káva spoločným znakom afrických kultúr. Nie však ako nápoj, ale ako pevná strava. Afričania kombinovali kávové zrná so zvieracím tukom a žuvali ich ako oriešky. Často miešali kávové zrná so sušeným ovocím a soleným maslom a robili z nich placky, niektoré kmene podávali kávové zrná v polievke. Zrná však predovšetkým žuvali. Zaujímavé je, že na miestnych trhoch sa sušené obaly nespracovaných kávových zŕn predávali ako žuvačky. Zo všetkých afrických krajín, ktoré pestujú kávu – napr. Zair, Sierra Leone, Uganda, Ghana, Burundi, Nigéria, Rwanda, Angola, Kongo a Pobrežie slonoviny, je najdôležitejšia Keňa. Toto „Švajčiarsko Afriky“ je najvýznamnejším producentom kávy na kontinente a jedným z najdôležitejších pestovateľov na svete. Má okolo 300 000 plantáží a takmer celú svoju úrodu exportuje do zahraničia. Napriek týmto skutočnostiam sa v afrických krajinách káva ako nápoj neudomácnila, Afričania vraj oveľa radšej vychutnávajú čaj.
Egypt
V Egypte sa káva podáva v okamihoch šťastia aj smútku. Je zvykom na pohrebe alebo pri inej smutnej udalosti podávať nesladenú kávu, kým na svadbách sa ponúka sladená. Tak sa pri každej príležitosti demonštruje smútok alebo šťastie. Qahweh – káva sa robí veľmi silná. Šálka (finggan) je veľmi malá, zmestí sa do nej len necelý deciliter tekutiny. Je vyrobená z porcelánu a nemá rukoväť. Pri príprave kávy sa najprv uvarí voda, pridá sa čerstvo upražená káva a všetko sa zamieša. Kanvica sa znovu postaví nad oheň, pokiaľ káva nezačne peniť. To je čas odstaviť kanvicu a rozliať kávu do šálok tak, aby pena „nespadla“. Egypťania majú radi čistú a silnú kávu. Nikdy do kávy nepridávajú mlieko ani smotanu, často ju však zdokonaľujú habahanou – kardamónom. Taktiež je bežné „navoňať“ kávu dymom mastixu (krémovitý materiál používaný ako tmel), tí bohatší kávu impregnujú vôňou ambry. Využívajú sa pritom viaceré metódy. Najľahšia je asi tá, keď na dno šálky položia asi dva karáty ambry (1 karát = 0,2 g) a potom do šálky nalejú kávu. Toto množstvo ambry postačí na prípravu kávy na 2 – 3 týždne. Tento spôsob využívajú tí, ktorí milujú ambrou ochutenú kávu, nechcú sa však o tento luxus deliť so svojimi hosťami.
Arábia
Káva a pohostinnosť znamenajú v arabských krajinách jedno a to isté. Odmietnuť hostiteľovu kávu by bolo neodpustiteľné. Je pravda, že arabský spôsob prípravy kávy je ten „pravý“. Podáva sa obyčajne veľmi hustá a silná káva, navyše, pridávajú sa do nej aj ďalšie koreniny, napríklad drvený kardamón alebo škorica. Nie je žiadnou vzácnosťou vidieť arabských mužov, ako vyplachujú svoje šálky čerstvou horúcou kávou, prelievajúc ju z jednej šálky do druhej. Túto kávu však vzápätí vylejú na zem na počesť patróna kávy – šejka aš-Šadhili.
Grécko
Káva sa v Grécku podáva horúca, hustá a sladká. K takej silnej káve sa dokonale hodí práve tradičné grécke pečivo s medom, mandľami a pistáciami. Kávová pena, ktorá pri príprave kávy vzniká, je pre Grékov rovnako dôležitá ako pre obyvateľov Stredného východu. Mladé Grékyne prostredníctvom tohto nápoja vysielajú signály o svojej túžbe nájsť si milého alebo manžela. Keď sa nápadník objaví a mladej Grékyni sa zapáči, naservíruje mu kávu s bohatou penou (karmake). Ak sa jej však nepozdáva, ponúkne ho kávou bez peny, čím mu dá najavo svoje tiché odmietnutie. V Grécku majú milovníci kávy svoje kaviarne „kafe“ alebo „kafeneie“. Rovnako ako na Strednom východe, ich navštevujú výhradne muži. Môžno si tu objednať kávu s rôznym množstvom cukru. Ak ste puritáni, donesú vám kávu bez cukru – „sketos“. Gréci radi predpovedajú budúcnosť z odtieňov kávovej zmesi. Hľadajú v nej veľkú hrudku, ktorá znamená peniaze, a dávajú si pozor na tie menšie, ktoré svedčia o problémoch.
Francúzsko
Popíjanie kávy v kaviarničkách na parížskych bulvároch a námestiach je pre cestovateľov, ale aj miestnych obyvateľov nevyhnutnosťou. Parížania však nie sú objaviteľmi tejto kávovej tradície. Tá má svoje korene u obchodníkov v malých provinciách, najmä v prístave v Marseilles, kam obchodníci dovážali kávové zrná z Egypta. Sulejman Agaj, vyslanec sultána Mohameda IV., prišiel do Paríža v roku 1669, aby slúžil na dvore Ľudovíta XIV. a popritom rozlúštil niektoré tajomstvá Francúzska. Priniesol so sebou množstvo kávových zŕn a zabával celý dvor ceremóniou, ako správne podávať kávu. Dobre odhadol, že štátnym úradníkom sa pri káve najlepšie rozviaže jazyk. „Le Café“ – francúzsky časopis z polovice 19. storočia, mal heslo: „Salón je založený na privilégiách, kaviareň na rovnosti.“ Možno preto sa o káve často hovorí ako o nápoji demokracie. Francúzske kaviarne sa od ostatných odlišovali tým, že v nich hrala hudba. Najznámejšou šansoniérkou bola Rosalba, ktorá sprevádzaná slepými hudobníkmi spievala pre návštevníkov kaviarní dlho do noci. Populárne začali byť „café concerts“. Medzi priekopníkov tohto smeru patrila i Edith Piaf, Yves Montand či Charles Aznavour.
Taliansko
Je ťažké predstaviť si Taliansko bez kávy. Najobľúbenejším nápojom Talianov však dlhé roky bolo víno a malinovka. Práve v Taliansku sa spočiatku hovorilo o káve ako o diabolskom nápoji. Dnes v Taliansku fungujú bary na rýchle espresá (slovo espreso znamená „expresne pre vás“). Skvelé kaviarne sú miesta na posedenia, kde treba pobudnúť dlhší čas, kde sa môžete zoznámiť s novými zaujímavými ľuďmi, mladými i starými, alebo si prečítať noviny. Napriek tomu, že tu majú kaviarne dlhú tradíciu, neobjavili sa zo dňa na deň. Trvalo niekoľko desaťročí, aby neoblomní obchodníci s malinovkou dovolili pri benátskych kanáloch otvoriť prvé kaviarne. Ale ani vtedy to ešte neboli kaviarne v pravom zmysle slova. Zo začiatku sa im hovorilo „miesta, kde sa podávajú nápoje z vody a ľadu“. Až v období rokov 1647 – 1683 získali tieto „miesta“ prevahu nad podnikmi s malinovkou. Kaviarne v Ríme, Benátkach a na ďalších slávnych miestach boli tak, ako napokon všetko v Taliansku, postavené v zámerne bohatom ozdobnom štýle. Zásluhu na tom, že i dnes v Taliansku existujú podobné kaviarne, majú nepochybne starí dizajnéri a architekti, ktorí pred 300 rokmi stavali prvé kaviarne.
