Keď maska večného optimizmu lezie na nervy…

S Andreou sa poznáme už celú večnosť. Vlastne už od prvej triedy na základnej škole, keď nás rodičia posadili spolu do lavice.  Odvtedy, samozrejme, prešlo veľa času – vyštudovali sme, vydali sme sa, ale naše priateľstvo pokračuje aj teraz, keď už obidve máme svoje rodiny. Napriek tomu, že zamestnanie má každá z nás iné, vo voľnom čase sa často stretávame, aj naši muži si celkom dobre rozumejú. Aspoň takto to bolo v minulosti. V poslednom čase som si však všimla, že Andrea sa mi nejako začína meniť pred očami – nie napohľad, ale povahovo… Stala sa z nej ako keby maska večného optimizmu ….

S Andreou sme si vždy dobre rozumeli…

Spočiatku som si jej premenu nevšimla, pretože Andrea bolo vždy, podobne ako aj ja, taká veselá kopa a zvyčajne sme si užili kopec zábavy a dobre sme si rozumeli.  To sa však akosi postupne začalo meniť a ja som si zrazu uvedomila, že Andrein optimizmus začína byť nejaký kŕčovitý a neprirodzený. Naše stretnutia, na ktoré som sa v minulosti vždy veľmi tešila, začali byť pre mňa utrpením… Uvedomila som si, že Andrea sa veľmi zmenila a že sa s ňou už vlastne nemôžem o ničom úprimne pozhovárať. Prečo? Jednoducho sa už nedokázala so mnou tešiť z bežných radostí a poradiť mi vo veciach, ktoré ma trápili – neustále zdôrazňovala, aké je dôležité myslieť pozitívne a povedala mi aj to, že o problémoch ani trápeniach nechce nič počuť a jednoducho si ich netreba pripúšťať.

Cítila som sa ako zbitý pes

Prišlo mi to veľmi ľúto, pretože sme mali v rodine veľmi ťažké obdobie a potrebovala som niekoho, komu by som sa mohla aspoň občas zdôveriť. A komu inému, ak nie dobrej priateľke, ktorú poznám z detstva? Andrea sa však obrnila akýmsi čudným optimizmom a jediné, o čom sa bola ochotná rozprávať, bolo to, ako by som mala na sebe popracovať, čo by som mala urobiť pre to, aby som vyzerala lepšie a ako si nič neviem zariadiť.  Postupne som si uvedomila, že stretnutia s ňou začínajú byť pre mňa utrpením a že sa po nich cítim ako zbitý pes.

Priznám sa, že po stretnutiach s ňou som často mala v očiach slzy a neraz som si aj poplakala. Samozrejme, ona odchádzala s úsmevom na perách a v opojení vlastným nezlomným optimizmom kritizovala všetko a každého okolo seba hlava-nehlava. Bolo to veľmi únavné a zničujúce, najmä keď som si uvedomila, že naše stretnutia už dávno nie sú tým, čo bývali, pretože Andrea o sebe nepovedala nikdy nič a tvárila sa, že u nich doma je všetko v absolútnom poriadku – všetci sú totálne v pohode a happy. Táto jej maska večného optimizmu pôsobila naozaj veľmi neprirodzene.

Jej nezáujem a bezcitnosť ma zamrzeli

Zato ja som po našich stretnutiach v pohode vôbec nebola a vždy trvalo dlhší čas, kým som sa po nich ako tak psychicky pozviechala.  Nahovárala som si však, že je to asi spôsobené tým, že momentálne každá z nás žije inými starosťami a že ak je skutočne taká šťastná a optimistická, tak nech jej to vydrží. Vnútorne ma však dosť zamrzel jej nezáujem a bezcitnosť o to, čo práve prežívam…

A tak som stretnutia s ňou obmedzila na minimum a žila som aj so svojou rodinou tak, ako sa za daných okolností a pri zdravotných problémoch dalo. Samozrejme, že by mi bolo bývalo ľahšie, keby som sa občas mohla zdôveriť dobrej priateľke, ale ona to tak za maskou svojho čudného optimizmu zjavne necítila… Jej pozitívny postoj k životu a silený optimizmus však neušiel ani väčšine našich spoločných známych a takisto ani Andreiným susedom, ktorí zhodou okolností pracovali v tej istej firme ako ja.

Postupom času som sa zo všetkých strán dozvedala, ako Andrea všetkých kritizuje a poučuje o tom, ako si všetko treba vedieť zariadiť a naplánovať a ako je dôležité byť naladený pozitívne. Druhá vec už bola, že po stretnutí s ňou sa už pozitívne naladený necítil nikto…!

Náhoda mi otvorila oči

Viem, ako sa cítili všetci , ktorí s Andreou mali dočinenia, pretože som to zažívala na vlastnej koži. Nemala som sa však kedy trápiť nad tým, ako sa ku mne správa priateľka, pretože som mala vlastné starosti. Jedného dňa sa však stalo, že som celkom nečakane musela večer po práci zbehnúť k Andree domov, pretože mali už dlhší čas od nás požičané niečo, čo sme dosť súrne potrebovali.

Povedala som si, že sa nebudem telefonicky ohlasovať dopredu, pretože som si nebola celkom istá, či to ešte večer budem stíhať vybaviť. Ale zavolala som jej, keď už som bola takmer pred ich domom. To, čo som uvidela, ma celkom vydesilo: Otvorila mi Andrea s opuchnutými očami, bez nálady a bolo vidno, že plakala. Optimizmus, ktorým vždy sršala, keď sme mali naplánované stretnutie, tentoraz očividne chýbal. Samozrejme, že keď som sa jej pýtala, či sa niečo deje, vyhovorila sa, že ju bolí hlava…

Pozvala som ju na kávu a tam sa to stalo…

Náhoda však chcela, že som ju o pár dní  stretla v meste a vtedy takisto nepôsobila dvakrát optimisticky, ale skôr bez nálady a mrzuto. Vtedy to ešte uhrala, tvrdiac, že je veľmi unavená, ale onedlho sa znovu stalo, že som s ňou prišla do kontaktu vtedy, keď na to nebola vôbec pripravená a jej nálada bola na bode mrazu. Bolo to v jeden sychravý, upršaný jesenný deň a my sme sa stretli v meste. Začali sme sa zhovárať – aj keď jej spočiatku vôbec do reči nebolo.

Pozvala som ju na kávu a tam sme sa konečne, prvý raz po strašne dlhej dobe, začali rozprávať a Andrea sa mi konečne otvorila – tak ako kedysi, keď sme sa ešte zdôverovali jedna druhej. Porozprávala mi po dlhej dobe o svojich problémoch a obavách a veru, aj si poplakala. Konečne zahodila masku čudného optimizmu a pripustila, že aj ona má problémy ako väčšina iných ľudí. Ibaže z nejakého dôvodu ich začala skrývať za večne vysmiatu tvár a predstieraný pozitívny prístup k životu. A to ju stálo veľa úsilia. Aj nepríjemností s ľuďmi, ktorí zrazu nechápali, čo sa s ňou deje.

Riešenie sa našlo

Uvedomila som si, že Andrea potrebuje pomoc, aby sa psychicky zotavila, ale aj preto, aby konečne pochopila, že skrývať svoje emócie za hraný optimizmus je nezdravé. Nielen preto, že človek takto škodí sám sebe, ale aj preto, že sa ochudobňuje o množstvo krásnych chvíľ, ktoré môže prežiť a zdieľať, celkom prirodzene, s ľuďmi, ktorí sú mu blízki.

Andrea si napokon dala povedať a súhlasila, že skúsi svojej psychike pomôcť pôsobením Bachových kvetových esencií. Na základe dobrých skúseností mojej kolegyne odporučila som jej dobrú poradkyňu, u ktorej sa mohla nielen vyrozprávať o svojich obavách a problémoch, ale kde jej aj odporučili vhodné esencie, ktoré jej postupne pomohli uvoľniť sa a neskrývať sa za masku dokonalosti a neprirodzene pozitívneho naladenia. A ja už po niekoľkých týždňoch na jej správaní vidím pokroky a na stretnutia s Andreou sa znova teším!

Simona

Poradňa

maska večného optimizmu

Bachove kvetové esencie  nám môžu veľmi účinne pomôcť v najrôznejších situáciách, ktoré život prináša. Práve vďaka nim často získame potrebný odstup či nadhľad, začneme veci vnímať trochu ináč, získame novú silu a energiu a náš život sa môže  zrazu príjemne zmeniť. A o tom svedčí aj príbeh, ktorého hlavnou hrdinkou je Andrea.

Aké Bachove kvetové esencie by ste odporúčali užívať v tomto prípade?

Radí Mgr. Zuzana Sommer

V tomto prípade by som odporúčala užívať tieto tri Bachove kvetové esencie:

maska večného optimizmu
Agrimony – repík lekársky

Pod celou kritikou a tak trochu aj netoleranciou voči najbližšiemu okoliu sa u Andrey ukrývali jej problémy, ktoré však nechcela vidieť a neustále ich schovávala za strojenú a “usmievavú tvár“. Presne pre tento typ emocionálneho stavu je vhodná kvetová esencia z repíka lekárskeho Agrimony. Esencia je určená ľuďom, čo ukrývajú svoje emócie, city a starosti za odvážnu a veselú tvár. Hoci títo ľudia vnútorne trpia, tak ak to bolo i v prípade Andrey, neustále predstierajú, že u nich je všetko v úplnom poriadku. Je to však maska, ktorá ich bremeno a ťažkosti ešte viac umocňuje.

Esencia Agrimony pomohla Andee pozrieť sa na svoju situáciu veľmi reálne a predovšetkým z nadhľadu uvedomiť si ju. Uvedomenie prinieslo Andee úľavu, vnútorné uvoľnenie a mohla konečne o svojich problémoch začať hovoriť a nemať z nich strach.

maska večného optimizmu
Beech – Buk lesný

Andrea však zápasila aj s neustálou kritikou všetkých svojich najbližších a neustále im dávala najavo ich chyby, omyly, ktoré robia, hoci neboli ani také závažné a ani nebolo potrebné ich toľko kritizovať. No táto kritika bola pre Andreu len únikom z vlastnej bezvýchodiskovosti. Z toho dôvodu sme do osobnej zmesi namiešali po dohode s Andreou i esenciu Beech – Buk lesný. Táto esencia jej pomohla objaviť v sebe empatiu voči svojim najbližším, ale aj voči širšiemu okruhu svojich známych. Esencia z kvetu Buka lesného pomohla Anderie chápať a vnímať aj chyby ostatných, prejaviť im viac tolerancie a v sebe uvoľniť prílišnú podráždenosť a napätie, ktoré jej celý tento emočný stav prinášal.

Impatiens Bachovka
Impatiens – netýkavka žliazkovitá

Ako tretiu esenciu sme do osobnej zmesi zvolili po vzájomnej dohode ešte kvetovú esenciu z netýkavky žliazkovitej Impatiens, vzhľadom k celej situácii, v ktorej sa Anndrea nachádzala a ktorá spôbovala jej vnútornú nervozitu, napätie. Následkom toho sa Andrea cítila veľmi podráždene, reagovala roztržite behom dňa na bežné impulzy, stále mala pocit, že je vo vnútornom časovom tlaku a mentálnej podráždenosti. Esencia jej priniesla vnútrorný pokoj, ale aj upokojila napnuté unavené nervy i psychiku.

Sledujte nás aj na sociálnych sieťach