Tomáš Klus sa na Slovensku cíti ako ryba vo vode

Pridal

17.11.2017

Tomáš Klus: „Dôležité je byť dobrý človek“

Sympatický spevák, idol viacerých generácií, si publikum získava svojou spontánnosťou, milotou, radosťou zo života a bez váhania a s pýchou hovorí o svojej manželke a troch deťoch – štvorročnej Jozefíne, ročnom Alfrédovi a maličkej Jenovéfe, ktorá prišla na svet len v septembri tohto roka. Možno, keby nezačul hudby hlas, je z neho svetoznámy športovec – päťbojár – pýši sa Zlatou medailou z Majstrovstiev Európy dorastencov. Zahral si v niekoľkých filmoch, naposledy O troch bratoch. Sympatický spevák prichádza na Slovensko, kde sa predstaví koncertom Recyklus Tour 2017 v šiestich mestách.

Traja bratia:

Ako sa vám páči Bratislave, kam ste prišli odpromovať svoje Recyklus Tour?

Ďakujem za opýtanie, veľmi sa mi tu páči a som rád, že som na Slovensku. Mám to tu veľmi rád, Slováci sú veľmi priami. Človek presne hneď vie, na čom je. Okrem toho som tu trochu doma – pochádzam z Třinca, na Slovensko desať kilometrov pešo a robil som päťboj, takže som často chodil na Slovensko na sústredenia. Cítim sa tu naozaj ako ryba vo vode.

Aká je cesta od päťboja k spievaniu?

Vďaka päťboju som sa z Třinca dostal do Prahy, kde som sa mu venoval ešte asi dva roky, ale pričuchol som k divadlu. Keď som behal po atletickom okruhu, naraz som zistil, že síce behám, ale hlavou som už úplne inde, čo mi prišlo nefér voči trénerom, sparingpartnerom a povedal som – dosť! Idem sa venovať umeniu, chcem spoznať inú časť sveta a pomerne rýchlo som sa dostal na DAMU.

Niekde museli vo vás driemať umelecké bunky, keď ste sa našli medzi divadelníkmi?

Možno nie bunky, ale exhibicionizmus. Som rád stredobodom pozornosti, baví ma vytrhávať ľudí zo stereotypu, prekvapovať ich, a preto som začal s divadlom. Otec bol taký a hrával na gitaru, takže po ňom fascinácia nástrojom.Chodil som na folkové festivaly, kde odohrajú hlavné hviezdy, potom sa dav presunie, zapália sa ohne a tam sú chlapíci, ktorí drvia gitaru do rána. Jedným z nich bol aj môj otec a s nadšením som pozoroval, ako je obdivne pozorovaný a chcel som byť ako on. V momente, keď odišiel z tohto sveta a zanechal okrem iného gitaru, tak som ju čoraz častejšie bral do rúk, završovalo sa to tým, že som chcel byť slávny gitarista, herec, spevák – toto bola hlavná motivácia. Tým, že som to chcel veľmi, tak sa to veľmi rýchlo aj stalo. Ako rýchlo sa to stalo, tak rýchlo som pochopil, že celé je to len ilúzia, hra. Vďaka tomu som zase získal obrovskú slobodu, že som sa z toho „nepo…“, snažím sa búrať bariéry medzi ľuďmi, lebo ľudia majú mieriť k sebe a nikdy nie na seba. Najlepší spôsob ako zblížiť ľudí je humor. Vidím na koncertoch chlapíkov, ktorí tam sedia so svojimi priateľkami a doslova trpia, pretože by chceli byť niekde inde, tých si vytýčim ako cieľ – ja ťa dostanem. A deje sa to, aj ja som otvorený, preto priťahujem ľudí, ktorí sú skvelí, ako napríklad moji muzikanti. Na mojich koncertoch je milo, preto tam ľudia radi a znova chodia a som vďačný, že tam chodia.

Kedy ste si uvedomili – dosiahol som cieľ, som slávny?

V momente, keď tá sláva prišla. Prišlo prvé CD – bolo to príjemné, hrali sme po kluboch, potom prišla druhá platňa, hrali sme vo väčších priestoroch, ale stále ma ľudia nespoznávali na ulici. S treťou doskou prišla megasláva – pesničky Nina a Pánubohudooken začali neskutočne rotovať v rádiách. My sme o tom prakticky nemali tušenia, lebo vyšla doska a odcestovali sme na šesť týždňov do Indonézie, kde sme boli mimo informácií, internetu. Vrátili sme sa domov a naraz sme boli veľmi slávni (úsmev). V Indonéziii je všetko úplne inak, my sme sa z tejto akoby mimozemskej civilizácie vrátili do českej reality, o dva-tri dni sme šli hrať na námestie do Hradca Králové majáles, kde bolo asi 15-tisíc ľudí, všetci spievali Ninu. Vtedy som si uvedomil – toto je sláva, ona fakt prišla a ja som ani nebol doma (smiech). Tým, že je nehmatateľná, pre mňa akoby nebola. Preto hovorím, choďte za svojimi snami, ale dajte pozor, aby sláva nebola len vzdušný zámok. Dôležité je byť dobrý človek.

Klip NINA:

Máte tento vzor zapísaný v sebe z domu?

Mal som harmonické detstvo až na to, že mi ako osemročnému zomrela ročná sestra a ako desaťročnému – otec. Na druhej strane to bolo „prínosom“ pre mňa v tom, že veľmi skoro som bol konfrontovaný so smrťou, z ktorej bežne ľudia majú strach, ktorý sa transformuje do iných strachov. Kládol som si otázku, kde sú, prečo odišli a ostal som sám s mamou, možno som precitlivelejší ako iní chlapi. Plačem pri filme, moja žena sa mi smeje, ale áno, naučila ma to moja skvelá mama. Veľmi mi pomohla na ceste stať sa dobrým človekom, robiť dobrého iného a radosť aj druhým. Keď to človek vidí u mamy, vezme si to do života ako štandard a je sám šťastný.

Mama je na vás určite pyšná, odišli ste do Prahy, šla s vami?

Odišiel som z domu v 15-stich rokoch a som nesmierne vďačný a obdivujem ju za dôveru, ktorú mi dala, že ma tam pustila bez strachu, že sa zvlčím vo veľkomeste. Dôvera rodiča je veľmi dôležitá pre dieťa, dať mu najavo, že ho považujem za plnohodnotnú osobnosť – dôverujem ti, verím ti, urob to. Keby som tam šiel z trucu, asi by som robil trucovité veci, ale šiel som tam s cennou investíciou – dôverou matky a preto som sa snažil ju nesklamať. Je na mňa pyšná, často mi to hovorí a ja som veľmi rád a som pyšný na ňu.

Plakala doma pri televízore, keď ste preberali Zlatého slávika, predsa český národ je konzervatívny, a keď ide vyplňovať anketu slávika, prvé meno, čo mu napadne, je Karel Gott a naraz bum – Tomáš Klus?

Určite plakala. Pre mňa to bol tiež krásny pocit zadosťučinenia, že prácu, ktorú robím, robím asi dobre. Ľudia si sadli, dali si námahu, aby mi prostrednícvom korešpondenčného lístku podali ruku. Aj keď je pravda, že som sa mierne vytesnil z tejto ankety, pretože spoločnosť, ktorá to organizuje, ma nepresvedčila o demokratickom prístupe k veci, ale tie hlasy si nesmierne vážim.

Ako to máte so športom teraz?
To je preč, teraz športujem s deťmi, mám tri, tak žonglujem (smiech). Tri deti je dosť, ale my sme to tak s manželkou chceli a chceli sme ich veľa a stihnúť to pomerne mladí. Deti potrebujú rodičov pri sile, nemyslím teraz fyzickú, skôr psychickú, pretože človek toho príliš nenaspí pri deťoch, potrebuje množstvo invencie a nápadov, aby deti zabavil, aby stíhal pozorovať, ako sa vyvíjajú, menia názory, je to úžasne inšpirujúce.

Máte tri deti, ako vnímate školstvo, dnes je celkom zaužívané v Česku, že deti rodičia učia doma, alebo sa vytvárajú aj skupiny rodičov a nedávajú deti do klasických škôl…

Zaujímame sa o to so ženou a nepôjdeme klasickou cestou, ale doma asi tiež nie, vidím to na alternatívu – montesori. Najstaršia dcéra už chodí do škôlky montesori. Dôležité je naučiť deti komunikovať a orientovať sa vo svete. Politológia by sa mala vyučovať, aby deti vedeli, že môžu zmeniť veci, podporovať osobitosť dieťaťa, orientovať sa na jeho silné stránky. Zrušiť zbrojný priemysel, kam idú strašné peniaze nezmyselne a venovať ich na školstvo, na platy učiteľov, ktorí by sa viac venovali potom deťom. Ale to sa asi ľahko hovorí.

Vymykáte sa z rámca bežných spevákov, názormi, hudbou, určite nebolo pre vás jednoduché nájsť si životnú partnerku, teraz už manželku. Ako ste sa zoznámili, ako vznikol váš vzťah s Tamarou, čím ste sa navzájom získali?

Naše stretnutie nebol žiadny tresk. V istej spoločnosti sme boli obaja, nepoznali sme sa, ale nejako sme sa zarozprávali. Rozprávali sme sa celé hodiny a náš vzťah začal priateľstvom, mali sme o čom hovoriť. Hneď sme vedeli, keby sme sa nestretli, že si budeme chýbať. To priateľstvo trvalo hádam rok, kým sa vykryštalizovala z toho láska. A čím si ma získala? Ako by ste popísali bohyňu? Mám v nej nielen manželku a matku svojich detí, ale aj najlepšieho priateľa. Keby sme sa nedajbože rozišli, bola by prvá, komu by som volal vo vypätých situáciách. Dokážem byť pri nej bláznivý bezstarostný desaťročný chlapec, ale o chvíľu rovnako dokážem riešiť s ňou problémy okolo detí. My spolu hovoríme, komunikujeme, ona tým, aká je múdra, má cit, empatiu, dokáže poradiť mnohým ľuďom, ktorí ju vyhľadávajú, sú zvedaví na jej názor. Cez tú bublinu, ktorá je okolo mňa, objavila mňa skutočného, aký som, pocítila moju autenticitu. A nemusel som jej nič hovoriť, ani vysvetľovať.

Pieseň A pak, ktorú naspieval s manželkou Tamarou

Trochu sme uleteli od hudby, čo prinesiete slovenským divákom na Recyklus Tour 2017, na čo sa môžu tešiť?

Predovšetkým dobrú náladu. A rituál hudby, pretože som veľmi vďačný osudu, že môžem spolupracovať s takou silnou múzou ako je hudba. Dokáže prepojiť ľudí, ktorí by sa normálne na ulici ani nepozdravili. Mám radosť, keď pozorujem „farebnosť“ svojho publika, kde vedľa seba stoja babička s dcérou a vnučkou, dedo so zaťom- starý bigbíťák šedivý, podupávajú si do rytmu a mňa ten pohľad blaží.

Pieseň Pánubohudooken:

Zaujímavý názov – Recyklus Tour –slovná hračka s priezviskom…

Názov vo mne skrsol v Indonézii, kde niekedy naozaj bol taký „bordel“, že sa nedalo dostať k moru, treba upozorniť na to, ako sa nám doslova stráca zem pod nohami. A svet je predsa najlepšie miesto na život, chcem, aby ten život tu bol zachovaný. Logo turné je otvorené oko, ale samozrejme, kým zachránime planétu, musíme spolu hovoriť, diskutovať a vytvárať dialóg, ktorý nebude presadzovať svoju pravdu, ale tú prospešnú svetu, ktorá má za úlohu niečo vytvoriť. Moje turné bude preto zamerané aj na to, aby ľudia spolu komunikovali.

Chcete na záver niečo odkázať našim čitateľom?
Aby boli šťastní, majú na to právo.

Anna Ölvecká