Film inšpirovaný dosiaľ neobjasnenou vraždou Daniela Tupého
Koncom februára prichádza do kín príbeh otca, ktorému zavraždili syna. Okrem toho, že musí pochovať dieťa, čelí útokom médií, cíti nespravodlivosť systému, vníma nečinnosť polície a doslova výsmech zo strany justície. Režisér, autor námetu a spoluscenárista Teodor Kuhn sa nechal inšpirovať vraždou študenta Daniela Tupého na dunajskom nábreží v roku 2005. Filmom otvoril obrovskú ranu. Ostrým nožom je dielo, ktoré iste nenechá žiadneho diváka ľahostajným. Každá generácia má predsa svoju obeť…
Z útoku na Daniela sú obvinení štyria páchatelia, pre chybné rozhodnutie sudkyne sa však dostanú na slobodu. Otec, odhodlaný odhaliť aj na vlastnú päsť pravdu, sa púšťa do nerovnaného boja s apatickou políciou, skorumpovaným súdnictvom aj vládnucou mafiou. Spýtali sme sa režiséra a hlavného predstaviteľa, čím bola pre nich práca na filme Ostrým nožom, ktorý má ambíciu otvoriť celospoločenskú diskusiu na tému, či sa dočká spravodlivosti aj neprivilegovaný človek a občan?
Teodor Kuhn, režisér:
O prípade viem tak veľa, že som ním doslova posadnutý. Daniel Tupý mohol byť ktokoľvek z mojich kamarátov. A aj ja… Som len o pár rokov od neho mladší a Sad Janka Kráľa dobre poznám, často sme tam skejtovali a veru aj často utekali pred holými hlavami narkomanov či anarchistov… Ten útok bol vtedy zamierený na skupinu zabávajúcich sa študentov, dobodali viacerých, no Daniela najťažšie. Nechcel som robiť biografický film, hoci na 95 percent som si istý, čo sa vtedy stalo. Sú však neobjasnené body, a preto som film jednoznačne postavil do roviny fikcie. Miešajú sa skutočné fakty so scénami, ktoré sa nikdy nestali. Veľmi silným momentom v mojom živote bolo stretnutie s Danielovými rodičmi. Cítim k nim veľký rešpekt a aj istý druh previnenia, že sme dovolili, aby im štát zničil život. Môj film je aj takým malým „Prepáčte“.
Roman Luknár, herec, postava otca Ľuda:
Mal som potrebu vyjadriť sa ku krivdám, čo sa v tomto štáte obyčajným ľuďom dejú. My nemáme právny, ale právnický štát, kde každý vie, že si môže odkopírovať diplomovku a získať titul. Mal som pocit, že ako občan nesmiem mlčať – a výbornou možnosťou vyjadriť sa bola práve postava Ľuda. Dostávam otázky, ako sa mi podaril taký presvedčivý otec? Išlo to samo, mám dvoch synov a vlastne som ani nemusel hrať. Skôr sa brzdiť v emóciách. Pokiaľ ide o prácu so scenárom, ten som nečítal. Nikdy to nerobím. Režisér mi povie, čo chce, ja som materiál, ktorý môže tvarovať.
Bea Vrzgulová
Foto: Šimon Lupták, Slavomír Uhrín, nutprodukcia a archív
